Je génius, je velikán a je… Extravagantný? Provokatívny? Neznesiteľný…? Má skrátka rozmer, na ktorý tak trochu nejestvujú slová. K menu fotografa Jana Saudka však v podstate žiadne prívlastky ani pridávať netreba. Hovorí samo za seba, pričom niekoho až mysticky priťahuje, kým na iného doslova kričí – nepribližovať sa, je to nevydržateľné. Kam patrí jeho manželka a matka jeho troch detí Pavlína Saudková? Na prvý pohľad je jasnou odpoveďou devätnásť spoločných rokov. Ale je to naozaj také jasné?
Pre človeka, ktorý videl niekoľko posledných Janových rozhovorov, v ktorých pravidelne opakuje, že ste „najlepšie dievča, aké kedy stretol“, je otázka, či vás priťahuje, alebo desí, zrejme nepochopiteľná a nelogická. Z rozhovorov, ktoré ste však, naopak, médiám poskytli vy, sa zdá, že je to veľmi často niečo medzi tým. Ako sa vám teda jeho slová počúvajú?
Do určitej miery dobre. Rozhodne je to lepšie, ako keby hovoril, že som to najhoršie dievča, aké stretol… (smiech) Som jednoducho tá najčerstvejšia spomienka v jeho pamäti, a tiež najintenzívnejšia v rámci každodenného spolužitia. Všetko, čo sa nedá zmerať ako beh na sto metrov alebo skok do výšky, je však strašne subjektívne. Som presvedčená, že aj mnoho iných dievčat, ktoré stretol, bolo fajn. Len napríklad neprišli v správnej chvíli, nezanechali takú veľkú stopu, alebo radšej utiekli… (smiech)
Čo ste k nemu v čase, keď ste sa stretli, cítili vy?
Pamätám si, že deň pred prvým výročím som si hovorila: „Ešte nech to trvá aspoň ten jeden deň, nech zavŕšime rok.“ A v podobnom duchu som žila veľmi dlho. Naozaj veľmi dlho. Nikdy som s Janom necítila istotu, že je to navždy. Vždy sa totiž okolo točilo množstvo žien a kedykoľvek sa mohlo stať, že jedného dňa sa už domov nevráti. Že ho očarí iná, on podľahne a odíde. Preto som bola vďačná za každý deň, keď sa to nestalo.
Priznám sa, teraz ste ma trochu zaskočili. Čakala som, že vy ste boli tá, ktorá chcela z toho vzťahu odísť. Nie tá, čo má strach, že zostane opustená… Zostal vám dodnes?
Myslím, že nie. Už úplne vymizol. Vek je totiž dosť limitujúca vec. A teraz myslím na ten Janov. Tento rok bude mať osemdesiatdeväť, a hoci si to nie vždy rád priznáva a stále máva pred spoločnosťou reči o iných dievčatách alebo prostitútkach, realita je „krapet“ iná. Sila hýriť je preč. Asi navždy bude milovať obdiv, ale viac ako slová už sa nestanú. Takže momentálne som ja tá, ktorá nemôže odísť, pretože cítim okrem citu aj zodpovednosť. Zodpovednosť s ním dožiť. A to hovorím veľmi otvorene.
To sme už v súčasnosti. Ale poďme ešte na začiatok. Osudným sa vám dvom stal moment, keď ste ako mladá novinárka prišli urobiť rozhovor s vtedy už svetoznámym fotografom. Jeho autorizácia sa v podstate skončila vzťahom. Jan tvrdí, že sa do vás zaľúbil na prvý pohľad. Ako to vyzeralo? Ako sa prejavuje jeho láska?
Je to veľmi galantný muž, ktorý dvorí každej žene, obzvlášť pokiaľ má na to divákov. Myslím, že najväčším prejavom jeho lásky bolo práve to, že nedal prednosť žiadnej inej. Že je stále s nami. A pretože má veľmi silný vzťah k peniazom, jeho láska nielen ku mne, ale aj k našim deťom sa prejavuje aj tým, že cíti, že má povinnosť sa o nás postarať.
V rozhovore s Honzom Dědkom konštatoval, že kým on sa do vás zamiloval hneď, vy do neho nie, a nikdy to vraj nezlomil… Má pocit, že ho nemilujete tak ako on vás?
Rovnako ako má Jan pocit, že nikdy nebol poriadne uznávaný, je presvedčený, že som ho nikdy nemilovala. Má rád veľké slová. Ale do hlavy mi nevidí. Keby som ho nemilovala, myslím, že by som s ním už pekne dlho nebola. Prečo byť vo vzťahu bez lásky?
Pri každom jeho vyznaní som rozmýšľala, ako s tou láskou k vám, o ktorej hovorí, idú dohromady nevery. Asi je to otázka skôr na neho, ale nakoniec aj na vás – ako sa dá milovať muž, ktorý vás podvádza?
Nemienim mávať nad Janovými neverami rukou a tváriť sa, že nevera pre vzťah nič neznamená, že to je ako zabudnúť kúpiť rožky. Nejaké tie traumičky, samozrejme, vznikli. Snažím sa s nimi však pracovať spolu so svojimi terapeutmi, s ktorými postupne odkrývame, čo sa za jednotlivými mojimi emóciami skrýva. A snažím sa pozerať na podstatu svojich reakcií na niektoré impulzy. Teraz po štyridsiatke som sa totiž začala v sebe hrabať a robí mi to veľmi dobre. Nie vždy je to ľahké, ale som presvedčená, že rovnako ako sa človek stará o svoje telo, mal by sa starať aj o svoju dušu. Každému by som priala terapeuta. Presnejšie, každému by som priala mať odvahu nájsť si svojho terapeuta. Nakoniec, presne toto odkrýva kniha Hovory s terapeutmi, kde som jednou z troch spoluautoriek.
„Nemienim mávať nad Janovými neverami rukou a tváriť sa, že nevera pre vzťah nič neznamená, že to je ako zabudnúť kúpiť rožky. Nejaké tie traumičky, samozrejme, vznikli.“
Zrejme aj vďaka tomu ste dnes, po takmer dvoch desaťročiach vzťahu s Janom, niekde inde. V jednom z rozhovorov ste dokonca povedali, že ste sa odnaučili žiarliť, alebo aspoň „žiarliť veľmi“. Aké to teda bolo na začiatku, keď ste prvýkrát zistili, že vás podvádza? Nám, ktorí ešte stále žiarlime veľmi, totiž ako prvé asi napadne, prečo ste sa v tom momente neotočili na päte a neodišli ste…
Bola som dosť neistá a hlavne som sa bála samoty. Takže aj keď som žiarlila, a tých dôvodov, teda žien okolo neho, bolo naozaj dosť, pričom pri mnohých avantúrach som bola dokonca prítomná, strach, že zostanem sama, v kombinácii s láskou boli také silné, že mi nedovolili odísť.
Po rokoch ste pripustili, že ste do vzťahu s Janom vhupli ako „naivné mláďa“… Bolo to aj tým?
Je pravda, že keď som Jana stretla, rozhodne som nebola dospelá. Vekom áno, ale k tej skutočnej dospelosti som musela prejsť ešte dlhú cestu. A bol to Jan, ktorý ma toho veľa naučil, no dnes viem, že nielen on. Teraz po štyridsiatke som tak doslova vyliezla z akejsi svojej bubliny a začala si viac uvedomovať, čo chcem ja sama. Že chcem žiť, nie prežívať. Že sa nemusím podriaďovať.
Ako to berie on, že má doma niekoho iného, ako bol zvyknutý?
Vidím, že to pre neho nie je ľahké. Zmena totiž nie je náročná len pre toho, kto ňou prechádza. Uvedomujem si, že asi ešte ťažšia je pre ľudí v jeho blízkosti, ktorí zostávajú stáť na mieste. Sú zmätení. Nehovoriac o tom, že našu situáciu ovplyvňuje aj vekový rozdiel. Potreby človeka po štyridsiatke sú totiž logicky iné, ako keď máte pred deväťdesiatkou.
Napriek tomu hovoríte, že s Janom zostanete do konca. Pritom ste priznali, že na začiatku ste si nevedeli predstaviť, že s ním strávite toľko rokov, koľko už ste spolu. Kedy sa to zmenilo?
Pomerne rozhodujúcim prelomom pre mňa bola spomínaná štyridsiatka. V jednom momente som sa sama seba pýtala, či zostať, alebo odísť. Pamätám si, ako mi vtedy jeden terapeut povedal, že som blázon, ak som si myslela, že vzťah s takým veľkým vekovým rozdielom medzi partnermi je v poriadku. Skôr alebo neskôr sa ten rozdiel totiž niekde prejaví. Ale keďže mám veľmi silný zmysel pre zodpovednosť, viem, že zostanem do konca. Čo neznamená, že sa zatváram inému životu.
Myslíte ďalšiemu vzťahu?
Áno. Paralelný vzťah prichádza do úvahy. Len nájsť partnera, ktorý by v tomto dokázal žiť a bol schopný ustáť Janovu silu, je asi beh na dlhú trať. Preto nehľadám a nechávam to na osud.
„Keby som ho nemilovala, myslím, že by som s ním už pekne dlho nebola.“
Pavlína dnes teda viditeľne nie je tá istá ako Pavlína pred desiatimi rokmi… Tá, ktorá zažívala, že „ocko môže všetko a maminka nič“… Čakali ste aspoň niekde na začiatku, že to vo vašom vzťahu bude iné? Že je šanca, že budete fungovať štandardnejšie?
Rozhodne som od Jana nečakala, že bude klasickým otcom. Aj keď – čo vlastne znamená byť klasický otec? Vedela som, že starosť o deti bude hlavne na mne. Respektíve výhradne na mne. Že on potrebuje mať svoj pokoj, aby mohol tvoriť. Maľovať a robiť fotky. Takže ma v niektorých chvíľach skôr prekvapilo, ak sa o deti zaujímal viac, než som čakala. Nikdy to však nebol otec, ktorý by odišiel s deťmi sám na víkend. Alebo im urobil obed. Rovnako tak s nami nikdy nebol na „rodinnej“ dovolenke. Ale myslím, že toto nastavenie nám všetkým tak trochu vyhovuje.
Aj deťom? Mimochodom, ako ho vnímajú?
Deti Jana rešpektujú a milujú. Keďže iného otca nezažili, tešia sa spoločnému času. Jan sa im venuje skôr krátko, ale intenzívne.
„Strach, že zostanem sama, v kombinácii s láskou boli také silné, že mi nedovolili odísť.“
Jan niekde provokatívne, ako to len on vie, vyhlásil, že najlepším spôsobom, ako sa zoznámiť so ženou, je urobiť jej dieťa… Dnes ich má zo štyroch manželstiev a pár nemanželských vzťahov dvanásť. Čo ste prežívali, keď ste otehotneli vy? Nebáli ste sa spomínanej neštandardnosti vášho vzťahu?
Toto dnes dosť riešim. Vôbec si totiž nie som istá, ako veľmi poznamenáva náš vzťah s Janom podobu budúcich vzťahov našich detí. Len dúfam, že som toho nepokazila viac, než bolo nutné. Snažím sa s nimi hovoriť, vysvetľovať, byť v mnohých ohľadoch naozaj veľmi otvorená. Všetko však ukáže až čas. Ale posledné mesiace si to uvedomujem čoraz zreteľnejšie. Nielen preto, že sama pracujem na sebe, ale aj preto, že deti jednoducho dospievajú. Najstarší má už sedemnásť. V každom prípade som si deti vždy priala a túžila som po veľkej rodine.
Takže ste ešte neskončili?
Viem si predstaviť zažiť materstvo ešte raz, aj keď čas sa už kráti. Každý nový život je však požehnanie a veľký dar. Uvedomujem si to aj s ohľadom na to, že nie každé moje tehotenstvo dospelo k úspešnému koncu…
To mi je ľúto. A ešte viac si tak uvedomujem vašu silu. Nie náhodou sa jeden z rozhovorov s vami začínal vetou, že po boku slávnych mužov dokážu žiť len mimoriadne ženy. Cítite sa tak?
Nie. Myslím, že som úplne normálna. Snažím sa tancovať tak rýchlo, ako dokážem.
Foto: archív P. S.
