Keď som otehotnela so svojím synom, ona práve porodila toho druhého, takže som rozhovor robila v detskej izbe. Už si nepamätám, o čom sme sa rozprávali, ale tisíckrát som si ako vyplašená budúca mama spomenula na to, ako som si pri nej uvedomovala, že materstvo nie je atómová veda, ale úplne prirodzená vec. Keď ju vidím hrať, ten pocit sa mi často vracia. Herectvo v podaní hviezdy nového filmu Keď sa zhasne Petry Polnišovej vyzerá totiž rovnako – prirodzene, akoby svoje roly jednoducho žila.
Boli ste dieťa, ktoré odmalička vedelo, že chce byť herečkou?
Vôbec nie. Bola som typ, ktorý sa rád bláznil a neustále sa hral na niekoho iného. Takže skôr všetci okolo mi hovorili: Ty raz budeš herečka. Nikdy som to však nebrala nejako smrteľne vážne. Dokonca si pamätám, že aj výchovná poradkyňa, ktorú sme mali na základnej škole, túto možnosť hneď zavrhla. Povedala mi, že umelecké školy sú veľmi náročné, že sa tam určite nedostanem a mala by som ísť na gymnázium. Tým to bolo pre mňa na dlhý čas uzavreté.
Nemrzelo vás to?
V podstate nie. Sama som to brala ako niečo strašne vzdialené až nedostupné. Pritom som chodila na všetky Hviezdoslavove Kubíny, recitácia a akákoľvek práca s textom boli moja vášeň. Vlastne som sa neustále obšmietala okolo niečoho, čo zaváňalo divadlom, no nikdy som to nebrala úplne vážne. Akoby vo mne bola časť, ktorá ma držala pri zemi – možno aj zo strachu, aby som nebola sklamaná.
Možno keby vás niekto podporil…
Moje nadšenie pre herectvo veľmi nevítali ani doma – výnimkou bola mama. Tá mi hovorila, že ak ma to niekam ťahá, mala by som to nasledovať. Otec mal totiž veľa umeleckých talentov, ktoré nikdy nemohol naplno rozvinúť, pretože jeho rodičia ho v tom nepodporovali. Stará mama bola veľmi praktická žena, a tak vyštudoval stavebné inžinierstvo. No aj keď mal dobré povolanie, celý život akoby si v sebe niesol pocit nenaplnenia. Presne toto mama nechcela. Aby som raz dopadla rovnako.
Napriek tomu ste nenašli ani po gymnáziu odvahu poslať si prihlášku na herectvo a vybrali ste si sociológiu. Prečo?
Mala som také svoje – nazvime to v úvodzovkách – intelektuálne obdobie, zaujímala ma psychológia, tak som chcela študovať niečo týmto smerom. V podstate nikto z nás v triede nemal úplne jasno – možno okrem tých, ktorí chceli ísť na medicínu alebo na právo, čo ktorý odbor obnáša. Všetci sme si vyberali vysoké školy tak trochu naslepo. Brat sa hlásil na ekológiu a sociológiu, tak aj ja…
Ale nebola to zjavne vaša cesta, nakoniec vás totiž neprijali. Pritom dovtedy to vyzeralo, že čomu ste sa venovali, to vám vychádzalo – vyhrávali ste Kubíny, profesionálne ste sa venovali softbalu…
To je omyl. Určite mi všetko nevychádzalo. Keď si zoberiete celý balík vecí, ktoré v živote urobíte, a vyberiete z neho dve-tri, ktoré vyšli, na prvý pohľad môžete vyzerať ako úspešná. Lenže za každou jednou vecou, ktorá sa podarila, boli stovky ďalších, ktoré nevyšli. Nikdy som sa necítila ako typ človeka, ktorému by všetko vychádzalo – skôr som mala pocit, že moja cesta je dosť kľukatá. Šport ma však naučil vyhrávať aj prehrávať. To bola pre mňa veľmi dôležitá životná lekcia – že človek v živote raz niečo vyhrá, hoci aj niečo malinké, a potom zase príde presný opak. Taký je jednoducho rytmus života.
Po neúspešných prijímačkách ste sa rozhodli vyskúšať si to v Anglicku ako aupair. To ste brali ako výhru alebo prehru?
Absolútnu výhru a jeden výnimočný zážitok. Do štrnástich rokov som totiž žila v režime, ktorý nás doslova zavrel doma a obohnal ostnatým drôtom. Najďalej, kam som sa dovtedy dostala, bolo Maďarsko. A zrazu prišla možnosť spoznávať svet, dokonca legálne pracovať v Anglicku. Okamžite som ju využila a doslova mi to zmenilo život.
Pritom ste nemali úplne šťastie na rodinu… Ako sto spomenuli v jednom rozhovore, vnímali vás ako slúžku.
To tam nebolo až také výnimočné, takú skúsenosť malo viacero dievčat. Omnoho náročnejší bol ten ich postoj. Prvýkrát v živote som sa ocitla zoči-voči niekomu, kto mnou pohŕdal a dával mi najavo, že ma považuje za niečo menejcenné.
Napriek tomu ste to nevzdali. Našli ste si inú rodinu a nakoniec ste v Londýne strávili dva roky. Nerozmýšľali ste nad tým, že tam zostanete?
Nikdy som nemala v úmysle niekde zostať, a to som dlhšie žila v troch krajinách. Vyskúšala som si to, ale vždy ma to ťahalo domov. Tam, kde to poznám. Viem, aké Slovensko je – čo v ňom funguje, aj to, čo nefunguje. Ale je naše. V každej krajine, kde som žila, som si totiž uvedomovala, ako veľmi mi chýba, že som tam nevyrastala. Bez toho je totiž ťažké nájsť si svoje miesto. To máte prirodzene v krajine, kde ste zažili detstvo, dospievanie, kde máte kamarátov a spolužiakov, skrátka kde sú ľudia, s ktorými máte spoločné spomienky. S kamarátkou sme sa smiali, že s hocikým sa jednoducho nemôžete rozprávať o tom, kto bola Saxana alebo ako chutilo banánové granko…
Koniec koncov čakala vás tu škola, na ktorú ste si ešte z Londýna odbehli urobiť prijímačky. Aké to bolo, konečne študovať herectvo, ktoré vás priťahovalo odmalička? Bolo to ono? To vysnívané?
Bolo to oveľa lepšie, ako som kedy predpokladala.
Aj splnené sny majú však odvrátenú, respektíve druhú stranu mince. Ako ste si zvykli na to, že toto povolanie znamená byť niečo ako verejný majetok, ktorý môže každý komentovať?
Pomaly, postupne, ale zvykla. Aj keď čím ďalej, tým viac si myslím, že tým, že nás ľudia poznajú cez obrazovku – v mobile, na internete alebo na fotografiách v časopisoch –, akoby nás nevnímali ako živých ľudí z mäsa a kostí. Pochybujem totiž, že by mi veci, ktoré sú schopní napísať na internet, dokázali povedať do očí.
Možno si človek nakoniec zvykne, ale nemali ste pritom občas aj slzy v očiach?
Viete čo, pre toto som v živote nevyronila ani slzu – hoci boli situácie, keď mi bolo ťažko a kládla som si otázku prečo. Pochopila som však, že sa nemôžem páčiť všetkým a nemôžem robiť radosť každému. Nehovoriac o tom, že negatívne komentáre sú možno hlasnejšie, ale tých pozitívnych je v skutočnosti oveľa viac. Preto sa radšej teším z ľudí, ktorí majú z mojej práce radosť. A úplne najdôležitejšie pre mňa je, že ju z nej mám ja.
Druhá vec je, že sa z tých nepríjemných komentárov a bulvárnych článkov často „ujde“ aj najbližším. Nekomplikuje v konečnom dôsledku herecké povolanie aj vzťahy?
Určite komplikuje. Chvalabohu, mala som veľké šťastie na ľudí okolo seba – na partnerov aj blízkych, ktorí boli a sú sami so sebou dostatočne vyrovnaní, spokojní a úspešní v tom, čo robia, nato, aby ich to nezložilo. Vidím to však na kamarátkach, ktoré sú single. Nájsť partnera, ktorý to unesie, totiž nie je vôbec jednoduché. Často stretli skvelých mužov, ktorí by za normálnych okolností boli výbornými partnermi, no táto súčasť hereckého života im jednoducho nevyhovovala. Byť partnerom verejne známeho človeka totiž znamená nechať iných komentovať svoj život. A nie každý je ochotný dovoliť to len preto, že stojí po boku niekoho známeho.
Možno nie z tohto dôvodu, ale nakoniec ste aj vy o niektoré vzťahy prišli a zažili rozpad rodiny, hoci ste si pamätali, ako zle ste to znášali, keď sa rozviedli vaši. Cítili ste to ako zlyhanie?
Samozrejme. Nikto nejde do vzťahu, najmä keď už má deti, s tým, že pre ne nechce zabezpečiť kompletnú rodinu. Ako dieťa som vnímala tú istotu, ktorú mali kamaráti z kompletných rodín, a naopak to veľké spochybňovanie samej seba, o ktorom som presvedčená, že pramenilo aj z tohto, že sa mi ako dieťaťu tá istota kompletne rozbila. Naši sa navyše rozviedli v čase, keď sa ešte nikto nerozvádzal. Pamätám si, že sa mi pre to deti dokonca vysmievali, čo som svojím detským mozgom vôbec nevedela pochopiť – prečo mám byť tomuto vystavovaná?
Asi ste si toto všetko uvedomovali, aj keď pri-šlo na lámanie chleba vo vašom vlastnom vzťahu s ich otcom…
Áno, ale dala som na prvé miesto to, aby moje deti radšej videli šťastných rodičov – pokojne aj s niekým iným – než jeden nefungujúci vzťah. Deti sa totiž neučia z toho, čo im hovoríme, ale z toho, čo vidia. A ja som strašne nechcela, aby som im normalizovala vzťah, ktorý nefunguje, aby si mysleli, že je to niečo prirodzené, čo treba vydržať.
Myslím, že presne to sa vám podarilo – dnes vás určite vidia šťastnú. A nielen ony. Všeobecne s manželom pôsobíte ako tí, ktorí sa mali nájsť. A spojili ste nielen svoje životy, ale aj rodiny… Bola to väčšia výzva, ako ste čakali?
So všetkým v živote prichádzajú výzvy, ale myslím si, že to máme nastavené dobre. Dokopy máme štyri deti – Ďuro má dve, ja mám dve – a je to trochu ako riadiť jednu firmu. Naše deti majú od jedenásť do pätnásť rokov, takže si asi viete predstaviť, čo to znamená – revolty, emócie, veľmi jasne vyjadrený nesúhlas. Sme zvyknutí, že treba veľa komunikovať. Raz je nervózny jeden, raz druhý, ale čo si naozaj vážim a za čo som veľmi vďačná, je to, že obaja máme povahu nastavenú tak, že problémy sa nesnažíme udržiavať, ale riešiť. Nie vždy je síce riešenie hneď poruke a nie vždy je jednoduché, ale myslím si, že práve v tom je naša sila.
Koniec koncov pridali ste si k spoločnej rodine aj spoločnú prácu ako filmoví producenti. To len potvrdzuje, že sa výziev naozaj nebojíte…
Vychádza to presne z toho, že o všetkom dokážeme spolu hovoriť. Pritom si pamätám, že kedysi vôbec nebolo v móde, aby sa dvaja dospelí ľudia o svojich problémoch otvorene rozprávali. O to viac si vážim, že my to dokážeme. Okrem toho chodím na terapiu k výbornej psychologičke a veci, ktoré by ma zbytočne zaťažovali alebo by som ich v sebe do nekonečna nosila, preberiem s ňou. Aj vďaka tomu mám pocit, že máme veci nastavené dobre. Hoci, úprimne – pri štyroch deťoch má človek niekedy pocit, že by potreboval psychologickú poradňu aj doma. U nás sa totiž stále niečo rieši.
Tá by bodla asi v každej rodine… Alebo spájať do jednej rodiny moje deti a tvoje deti je predsa len o niečo zložitejšie?
Nemyslím. Sama pochádzam z jednej patchworkovej rodiny. Po tom, čo sa naši rozviedli, sa mama totiž znovu vydala. Vyrastala som tak s nevlastným bratom. Na tento model som zvyknutá a nemám s tým problém – a nehovorím to preto, aby to znelo pekne alebo romanticky, ale preto, že to tak cítim. Aj v našej rodine sme si našli svoj modus vivendi. Vzťahy máme postavené na tom najpodstatnejšom – že sa máme radi. Samozrejme, je tam puberta, takže prichádzajú nové otázky a výzvy. Do toho všetkého majú deti ešte aj svojich ďalších rodičov, takže je to veľa dohadovania, veľa hľadania spoločných riešení. Pre mňa však neexistuje dokonalá rodina, kde všetko funguje ako na obláčiku. Kedysi bežal americký seriál V siedmom nebi – a úprimne priznávam, že som mala pri ňom chuť tých ľudí občas uškrtiť. Všetci boli totiž takí strašne dokonalí, dobrí a harmonickí. Neverím, že taká rodina môže existovať.
Možno máte doma námet na vlastný film, ktorý si môžete rovno aj produkovať. Ale vraj by mi na to skôr prikývol váš manžel, ktorý je optimista, kým vy ste jeho opak.
On je naozaj taký „chorobný“ sangvinik – má mimoriadne často dobrú náladu a je prirodzene optimisticky naladený. Ja by som však o sebe nepovedala, že som pesimistka. Skôr skeptička, najmä v práci. Viem sa nadchnúť s tým – že wau, to bude perfektné, ale v hlave sa mi vyrojí tisíc vecí, prečo by to nemuselo fungovať. A začne sa môj vnútorný súboj so za a proti. Nikdy však nepoviem – toto nerobme. Skôr – dobre, ale môže to mať takéto a takéto úskalia, čo je niekedy pre sangvinika náročné, pretože on sa pozerá na svet cez poloplný pohár – a často aj tam, kde je už skoro prázdny, ho vidí plný. Postupne sme si však obaja uvedomili, že je to vlastne výhoda. Veľmi optimistickí ľudia občas potrebujú trochu potiahnuť na zemi a tí skeptickejší zas niekoho, kto im pripomenie, že nie všetko zlé, čo sa môže stať, sa aj stane.
Aktuálne prichádza do kín film Keď sa zhasne, v ktorom nie ste producentkou, ale tak trochu vešticou, alebo teda ezoteričkou… Skôr než ste na túto hereckú ponuku prikývli, dali ste na svoju intuíciu skeptičky, alebo ste sa tentoraz jednoducho pozreli do vešteckej gule?
Nemusela som robiť ani jedno, ani druhé. Prečítala som si scenár Miše Doleželovej, ktorá napísala a spolurežírovala predstavenie Tri grácie, ktoré dodnes hráme, a veľmi som sa nasmiala. Keď mi navyše povedali, že tam bude Peťa Hřebíčková, Martin Pechlát, Vojta Kotek a Tomáš Maštalír, vedela som, že to bude dobrá partia. Stačilo sa pozrieť okolo, všetci boli veľmi milí a vtipní. Myslím si, že je to perfektný oddychový film so skvelými hereckými výkonmi.
Dej filmu sa odohráva v nóbl reštaurácii. Síce vám nedali miesto v kuchyni, ale keby áno, brali by ste to?
Hrať kuchárku alebo variť? Skôr to prvé. K vareniu dodnes nemám nejaký veľký vzťah. Naučila som sa to, ale žiadna vášeň v tom nie je. Skôr nutnosť, nemôžem nechať rodinu umrieť hladom…
foto: Archív MP
