Zažila som to v najbližšej rodine. Rutinný tehotenský skríning, z ktorého vyšla zvýšená pravdepodobnosť vývojovej chyby a zvláštna rada gynekológa – buďte rozumná a dajte TO preč. Žiadne odporučenie na ďalšie podrobnejšie vyšetrenia, žiadne vysvetlenie ani upokojenie. Rana do tváre budúcej matky, ktorá sa ňou vraj radšej nemá stať. Pre istotu. TO je dnes pritom úplne zdravou a úspešnou gymnazistkou. Vtedajšia búrka v duši, strach a otázky jej vystrašenej a zneistenej mamy, ako aj mnohých ďalších, však bývajú pre lekárov v podobnej situácii len prejavom nerozumu. Pre psychologičku Mgr. Zuzanu Strakovú z Poradne Alexis nie. Rovnako dokáže nájsť tie správne slová pre rodičov, ktorí čakajú dieťa bez nádeje na prežitie, ako pre ženy, ktoré otehotneli pri znásilnení. Majú všetky niečo spoločné?
Viaceré ženy sa po rutinnom skríningu, ktorý dokáže určiť len pravdepodobnosť vývojovej chyby, aj to, len ak sa urobí v správnom čase, stretli s tým, že im gynekológ rovno navrhol ukončenie tehotenstva. Stretávate sa s podobnými prípadmi a čo im radíte? Ako zvládnuť takúto situáciu?
Ozývajú sa nám aj takéto ženy. Máme gynekológov-dobrovoľníkov, ktorí sú im k dispozícii na bezplatnú konzultáciu, aby mala každý klientka komplexné informácie o ďalších možnostiach riešenia.
Dnes už je v každom prípade možnosť presnej diagnostiky, ktorá podozrenie dokáže vyvrátiť alebo potvrdiť ešte počas tehotenstva. Čo dokážete ponúknuť rodičom, ktorí dostanú predsa len tie najhoršie správy?
Sú to pre rodičov obrovské dilemy, hlavne ak ide o závažné diagnózy s prognózou, že dieťatko sa nemusí dožiť pôrodu alebo zomrie krátko po ňom. Vtedy často vidia v potrate skrátenie utrpenia dieťaťa. Naše poradenstvo sa tak ocitá na pomedzí hospicovej starostlivosti, preto ženu niekedy odporúčame skôr na prenatálny hospic alebo organizácie jemu podobné. Z mojej skúsenosti so stovkami žien totiž môžem povedať, že mamičky, ktoré sa rozhodnú, že počkajú, donosia a doopatrujú dieťa, kým nenastane prirodzená smrť, sa s jeho stratou zmierujú jednoduchšie ako tie, ktoré tehotenstvo ukončia. Ak sa totiž rozhodnú pre interrupciu, v ich podvedomí ostáva visieť otázka: Čo keď? Tak či onak je to však nesmierne náročná situácia.
Je vôbec možné dávať im v tom momente nejaké rady? Čo vlastne vtedy potrebujú najviac?
Často sa mi stáva, že klientky mi opisujú spomienky na umelý potrat, hlavne keď ide o vyššie štádium, povedzme medzi dvadsiatym a dvadsiatym štvrtým týždňom gravidity. Hovoria, že v jednom momente ešte cítili pohyby dieťatka a v druhom už vnímali, ako sú slabšie, až sa úplne skončili, keď dieťaťu prestalo biť srdce. Málo sa o tom hovorí, ale pri ukončení tehotenstva je matka v podstate v priamom prenose pri umieraní svojho dieťaťa a deje sa to v jej tele. To nie je ľahké spracovať ani sa s tým zmieriť. Veľmi citlivo preto spolu pred zákrokom túto tému rozoberáme. Nemôžeme im vnucovať svoje skúsenosti, názory ani ich citovo manipulovať. To však neznamená, že spolu nemôžeme hovoriť pravdivo, otvorene a s vážnosťou, aby sa ženy mohli samy rozhodnúť na základe úplných informácií. Zároveň im ponúkame aj laické poradenstvo – žena môže využiť možnosť jednorazového rozhovoru s niekým, kto to prežil na vlastnej koži alebo, naopak, bol v podobnej situácii a umelý potrat odmietol.
Prežívajú ženy aj po umelom potrate pocity straty, hoci sa pre ukončenie tehotenstva rozhodli samy?
Mnohé dokonca oveľa intenzívnejšie. Keďže ide o ich vlastné rozhodnutie, prichádzajú navyše pocity viny, na ktoré sa potom nabaľujú ďalšie negatívne myšlienky – pochybnosti o sebe ako o žene, matke, partnerke, vyhýbanie sa osobným vzťahom, komplexy menejcennosti vo všetkom, čo súvisí s materstvom, a podobne. Pri ukončení tehotenstva totiž ide o narušenie materinského inštinktu, žena teda trpí aj pocitom zlyhania, že svoje dieťa neochránila, čo prežíva na biologickej, psychologickej aj duchovnej úrovni. Chcem však podotknúť, že pracujem s klientkami, ktoré pomoc vyhľadajú preto, že po umelom potrate trpia, nehovorím teda za každú. Sú to pritom ženy rôzneho veku, spoločenského statusu, vzdelania aj svetonázoru.
Sú však odborníci, čo negatívne pocity a psychické problémy, ktoré ženy pociťujú po umelom potrate, odmietajú…
Verím, že žiaden odborník si netrúfne poprieť, že žena môže po potrate trpieť. Len to utrpenie nazývame rôznymi menami. Niektorí to skryjú za nálepku posttraumatickej stresovej poruchy alebo depresie. Ja používam termín popotratový syndróm, čo je v medicíne súhrn rovnakých symptómov a ženy po potrate rovnaké symptómy naozaj majú. Preto je pre mňa označenie popotratový syndróm veľmi konkrétne a zrozumiteľné. Sama som mala klientky, ktoré sa súbežne liečili aj u psychiatra.
Sú aj ženy, ktoré nič podobné neprežívajú a interrupciu berú ako akýkoľvek iný medicínsky zákrok?
S takými som sa stretávala hlavne po rozhovoroch v médiách, kde následne vystupovali ženy, ktoré hovorili, že potrat bol pre nich dobré riešenie. Neprináleží mi hodnotiť ich prežívanie, môžem ponúknuť len svoju skúsenosť s klientkami, ktoré celé roky žili s tým, že potrat neriešili. Niekedy sa ozvali s odstupom dlhých rokov. Mala som napríklad klientku tridsať rokov po interrupcii. Nepochybujem, že sú ženy, ktoré s touto skúsenosťou žijú celý život a vedome sa tým nezaoberajú. To však neznamená, že ich to neovplyvňuje.
Ako je to v prípade žien, ktoré počali po znásilnení? Vyhľadávajú vás aj takéto klientky a čo od vás očakávajú?
Áno, takýchto klientok máme v poradni však minimum, možno 3-4 ročne. Často sa nám ozvú anonymne jeden- až dvakrát a o pokračovaní ich tehotenstva už nedajú vedieť. No sú aj také, ktoré sprevádzame dlhšie. Mali sme ženy, ktoré dieťatko dali na adopciu a boli s týmto riešením zmierené. Sama som však mala aj klientku, ktorá si dieťa po znásilnení nechala. Tehotenstvo pre ňu nebolo jednoduché vzhľadom na dramatické okolnosti počatia, ale po narodení dieťa milovala a miluje. Vychováva ho sama, pričom traumu zo znásilnenia rieši v rámci terapie, aby ju neprenášala na svoje dieťa. Samozrejme, opäť nemôžem hovoriť za všetky ženy, nám sa totiž ozývajú tie, ktoré hľadajú aj iné možnosti riešenia situácie, ako je potrat.
Niektoré tvrdia, že iné východisko ani nie je…
Bez toho, že by som chcela zľahčovať traumatickú skúsenosť znásilnenia, skúsenosti z mojej praxe ukazujú, že potrat nie je jediné riešenie. Človek má slobodu vyberať si nie kvôli okolnostiam života, ale napriek nim. Takto hovoril o ľudskom rozhodovaní svetoznámy logoterapeut V. E. Frankl a ja s ním musím len súhlasiť. Na základe reálnych skúseností reálnych žien a ich detí.
Sviečka za nenarodené deti
Občianske združenie Fórum života organizuje už 23. ročník celoslovenskej kampane Sviečka za nenarodené deti. Jej cieľom je pripomenúť si 2. novembra všetky počaté deti, ktoré sa nemohli narodiť, a zároveň poukázať na potrebu citlivého sprevádzania žien a rodín, ktoré prežili stratu dieťaťa. Kampaň pozýva ľudí zapáliť sviečku na cintorínoch, pri pamätníkoch nenarodeným deťom alebo vo svojich domovoch. Tento jednoduchý symbol je tichou spomienkou, gestom solidarity. Fórum života týmto spôsobom otvára tému, ktorá je v spoločnosti často tabuizovaná, a prináša nádej a podporu ženám aj mužom zasiahnutým spontánnym či umelým potratom. Sviečka tak scitlivuje spoločnosť, aby sme vnímali bolesť a smútok rodičov, podporovali ich v nádeji a pomáhali liečiť ubolené srdcia.
foto: Archiv, unsplash
