Bola to taká filmová láska. Jednak sa zoznámili na pľaci filmu Roky prelomu s Michalom Dočolomanským a jednak bola jeho vyvolená ako Claudia Schiffer… „Krásna, ale chladná,“ hovorí Michal Pollák. Asi by z toho bol býval len krátky príjemný románik, na ktorý by dnes možno spomínal s úsmevom. Ona však po čase prišla za ním s tým, že je tehotná. A tak z toho bolo manželstvo. Nefungujúce a dnes už vie, že aj zbytočné. On totiž nebol otcom.
Vhupli do vzťahu bez veľkých plánov. „Bola to krásna žena, takže ma zaujala. Najskôr z toho bolo pozvanie na kávu a potom sme nejako začali spolu chodiť,“ vracia sa o niekoľko desaťročí naspäť Michal. Zaľúbení zrejme boli, ale svadba, manželstvo a deti sa medzi nimi nespomínali. „Ona v tom čase študovala na vysokej škole ekonómiu, kým ja som už v osemdesiatom deviatom začal podnikať. Ako maliar natierač. A to sa jej rodičom nepáčilo. Mal som síce vzdelanie, ale to, že som pracoval manuálne, sa im zdalo nedostačujúce. A dosť často som to mal na tanieri. Hlavne jej mama trvala na tom, že musí dostať niekoho lepšieho,“ spomína. Jednoducho sa s ním v ich rodine nerátalo. Nech si dievča užije, kým študuje, ale potom… Nečakali však, že „potom“ zostane tehotná. Navyše ani nie tri mesiace po interrupcii, pre ktorú sa rozhodla bez toho, aby o tom vedel. Druhýkrát v priebehu takého krátkeho času sa však už to isté urobiť bála. „Tak mi zavolala, že je tehotná a nemôže si to dať vziať, lebo jedno dieťa si už zobrať dala.“
Chlapča na ňom liplo
„Patrilo sa si ju zobrať,“ hovorí o vstupe do manželstva. Hlavu mal plnú podnikania a povinností, nemal čas riešiť, či sa na to majú dosť radi. Bral to ako povinnosť. Voči nej, voči ich dieťaťu… Ani vo sne mu nenapadlo, že by mohlo nebyť jeho. „Strašne som ho ľúbil. Dokonca mi svokra až vyčítala, čo sa toľko stískame. Pre mňa to však bolo automatické. Možno som podvedome cítil, že nemá dosť lásky od mamy, a ak ju nebude cítiť ani odo mňa, bude to zlé.“ Chlapča na ňom navyše liplo. Ale na manželské šťastie to nestačilo. „Nemal som pocit, že sme šťastní ani že sa milujeme. Cítil som z manželky skôr chlad. Prosto tak to bolo,“ hovorí, aj keď pripúšťa, že maslo mal na hlave aj on. „Chodil som z roboty do roboty. Za pár rokov som sa však vypracoval, považoval som sa za zručného a kreatívneho človeka, založil som parketovú firmu, ktorá sa veľmi úspešne rozbehla. Zarábal som veľké peniaze, takže nakoniec som bol aj svokrovcom dobrý.“
„Nemal som pocit, že sme šťastní ani že sa milujeme. Cítil som z manželky skôr chlad. Prosto tak to bolo.“
V dvanástich prišiel syn s kuframi
Napriek tomu prišiel koniec. „Nerozumeli sme si, a tak som po deviatich rokoch podal žiadosť o rozvod. Manželka sa síce rozvádzať nechcela, ale súd nás nakoniec poslal od seba. No snažil som sa o nich postarať. Zaobstaral som im vlastné bývanie, platil slušné výživné,“ spomína úspešný podnikateľ. Jednoduché to však nebolo ani pre neho. „Videl som, že malého to bolí, a to zase bolelo mňa.“ Robil teda, čo vedel, aby sa toho pre ich dieťa veľa nezmenilo. „Hoci žil s mamou, boli sme skoro v dennodennom kontakte. A keď mal dvanásť, tak sa zrazu objavil pred domom s kuframi s tým, že bude bývať so mnou. Tvrdil mi, že ho mama stále klame, že u nich našiel v noci nejakého muža, no ona ho presviedčala, že tam nikto nebol a doma videl len jej brata. Povedal som si – dobre, za pár dní sa ma nabaží. Ešte som upokojoval aj exmanželku, nech ho nechá, že sa o pár dní vráti. Nakoniec sa nevrátil nikdy. Zostal u mňa do svojich dvadsať troch rokov a odišiel len preto, že som predával dom a sťahoval sa k novej partnerke…“
Zovšadiaľ počúval, aby ho dal zavrieť
V americkom filme by niekde tu zazvonil zvonec a všetci by žili šťastne, až kým nepomreli. U Pollákovcov sa však happyend nekonal. „Od štrnástich-pätnástich rokov to začalo byť s chlapcom doslova peklo. Začal doma kradnúť a nebavíme sa o pár eurách. Vynášal šperky, umelecké predmety… Všetko však popieral. Mal som asistenta, ktorý sa staral len o neho, doslova ho strážil, napriek tomu sa stalo, že som sa v noci zobudil a chlapec nebol doma. Mal trinásť. Musel som ho ísť hľadať. Odmalička bol hyperaktívny, ale v tom čase sa o tom nehovorilo, nikto nám nepovedal, čo to znamená. Ani že sa to v dospelosti môže skončiť schizofrenickými stavmi. Chodil som s ním po psychiatroch, ktorí mu nasadili lieky, ale keď bol náhodou pár dní u mamy, lebo som musel na služobku, ona mu ich vysadila… V ich rodine sa to totiž bralo ako hanba,“ spomína Michal. Zovšadiaľ počúval, aby ho dal zavrieť, o tom však nechcel ani počuť. „Je to predsa vaše dieťa, tak pri ňom stojíte,“ vysvetľuje. Keď to už však začalo byť neúnosné, rozhodol sa ho v šestnástich poslať študovať do Kanady, preč od zlých kamarátov, od problémov a pokušení. Mladík sa najskôr vzpieral, plakal, že mu tam bude smutno, a Michalovi trhalo srdce, ale sľuboval mu, že za ním každé dva týždne príde. „Ani som nevedel, akú pravdu som mal. Syn sa tam totiž veľmi rýchlo dostal do takých problémov, že skončil vo väzení. Chodil som za ním na každé pojednávanie, platil právnikov, až kým ho neoslobodili. Jeho mama neprišla ani raz, hoci som jej povedal, že cestu zaplatím.“ Toto všetko mohol Michal robiť len vďaka firme, ktorej sa darilo. Lenže popri záchrane syna pred kanadskou basou na ňu nemal čas. Keď ho konečne dostal späť na Slovensko, práve nastupovala ekonomická kríza a to, čo roky budoval, mu zobrala.
„Synovi napadlo, či sme si ho neadoptovali. Vtedy prišiel za mnou, či by sme si nedali urobiť testy DNA.“
Je adoptovaný?
Začínali teda odznova. Obaja. Kým Michal opäť našiel cestu nahor, junior stále znova padal. Až mu to nešlo do hlavy. „Posledných sedem rokov za mnou chodil s tým, či som nikdy nerozmýšľal, že nie som jeho otec. ‚Ty neklameš, nekradneš, dokážeš poctivo pracovať a ja som presný opak. Navyše sa na seba ani veľmi nepodobáme…‘“ opisuje otec, čo synovi vŕtalo v hlave. Jemu ani na chvíľu. „Nemal som žiadne podozrenie ani vedomosť, že by ma jeho matka podvádzala.“ Ak si nejakú otázku kládol, tak tú, či za celé to peklo môže rozvod. „Nakoniec si však syn našiel dievča, o ktoré veľmi stál. Bola staršia, ale strašne sa do nej zamiloval. Akceptovala všetky jeho problémy, no trvala na tom, že sa musí liečiť. Nastúpil teda k terapeutke Eve Jablonskej a tá mu povedala, že nevidí žiadne emocionálne prepojenie medzi ním a matkou. Nasadila mu do hlavy chrobáka. Na mňa sa nepodobá a teraz sa dozvedel, že puto nemá ani s mamou… Napadlo mu, či sme si ho neadoptovali. Vtedy prišiel za mnou, či by sme si nedali urobiť testy DNA. Prikývol som, hoci ja sám by som to nikdy neriešil. A nakoniec vyplývala na povrch vec, ktorá vyplávala. Testy ukázali, že nie je môj syn.“
Milión výhovoriek
Bol to šok. „V živote som však bol prefackaný toľkokrát, že sme si ešte aj vtedy povedali, že sa medzi nami nič nezmení. Veď sme spolu toľko prežili, hoci hlavne zlého. Ale aj keď je toho nepekného deväťdesiatpäť percent, nakoniec spomínate na tých pekných päť…“ Ich vzťah síce nevydržal, ale viac ako na mladíka, ktorého vychovával ako vlastného syna, má ťažké srdce na ženu, ktorá ho porodila. „Keďže dnes je jasné, že syn nie je môj, v jej živote bol logicky aj niekto iný. Minimálne teda musela mať pochybnosť, čie dieťa vlastne nosí,“ uvažuje Michal nahlas a v duchu sa vráti do minulosti. „Syn sa mi v priebehu života niekoľkokrát sťažoval, že necíti maminu lásku. Keď som nad tým potom uvažoval, myslím, že ani to prvé dieťa nebolo moje, a tak ako ono, aj syn bol nechcený, no už s tým nemohla nič robiť… Neviem, či sa biologický otec vytratil, ale tým, že sa bála dať si to dieťa zobrať, urobila otca zo mňa.“ Napriek zjavne nepríbuzenskej DNA medzi synom a otcom Michalova exmanželka stále popiera, že by ho podviedla. „Zvaľuje to na testy, ktoré podľa nej robia niekde v garáži. Inak si to vraj nevie vysvetliť. Skrátka, na všetko má milión výhovoriek,“ opisuje reakciu svojej ex a priznáva, že cíti obrovskú krivdu. „My sme prišli nielen na to, že môj syn nie je môj, ale aj na to, že ma pred tridsiatimi dvoma rokmi uviedla do omylu. A v tom omyle som ju živil, v tom omyle som jej dal byt, v tom omyle som ťahal za každú cenu syna zo všetkých problémov, aj keď ma to stálo živobytie. To je jasný podvod. Tu totiž ide o desiatky rokov života, ktoré som mohol žiť úplne inak.“
Podvedení muži, prihláste sa!
Michal sa cíti podvedený a poškodený zákonom, ktorý v zásade hovorí, že všetko je premlčané. Rozhodol sa preto založiť občianske združenie Otec v práve, prostredníctvom ktorého chce vyzvať mužov v podobnej situácii, aby sa k nemu pridali a spoločne iniciovali zmenu zákona v tom zmysle, že pokiaľ sa preukáže, že žena mala vedomosť, že dieťa nie je potomkom muža, ktorého za otca označila, a čerpala následne výhody, bude trestnoprávne zodpovedná. Zároveň žiada uzákonenie povinných testov DNA hneď po pôrode, čím by sa podobným situáciám predišlo. /michal@pollak.sk/
Foto: archív M. P.
