Urobila som niekoľko rozhovorov s ukrajinskými ženami, ktoré zbalili deti a celý život doslova do dvoch tašiek a utekali z domu pred bombami, rozprávala som sa so slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí si vypočuli desiatky strašných príbehov znásilnených ukrajinských žien a dievčat. Zakaždým som mala v očiach slzy a strašný pocit bezmocnosti. Ale to všetko nebolo nič v porovnaní s tým, keď som počula niekoho z gauča bezpečnej slovenskej obývačky toto všetko spochybňovať. Napadlo mi ich nahnať na front a bola som presvedčená, že tam by sa im otvorili oči. Vyviedli ma z omylu. Tvorcovia filmu Veľký vlastenecký výlet totiž presne to urobili, keď na Ukrajinu zobrali troch ľudí, ktorí sami seba nazývajú dezolátmi a tvrdia, že Ukrajinci zase až tak netrpia a zakrvavené tváre v správach patria hercom. Pri masovom hrobe plnom ľudských pozostatkov však obdivovali vôňu lesa. Ako je to podľa režiséra filmu Robina Kvapila možné?
Čo ste od cesty trojice Petra, Ivo a Nikola, ktorú ste si vybrali v konkurze z tristo prihlásených, na Ukrajinu čakali? Verili ste, že priveziete domov iných ľudí, ako ste viezli tam?
Zaujímalo ma, do akej miery realita, ktorú na mieste zažijú, preverí ich viac-menej jednoznačné postoje. A, samozrejme, úprimne som dúfal, že niekto z nich prejaví nejaké emócie, spoluúčasť tým ľuďom, ktorých tam stretli. Ale keď sa to nestalo, vlastne som nebol vôbec sklamaný. Pretože to má vlastnú výpovednú hodnotu v tom, že nemá zmysel investovať energiu do nekonečných dialógov s ľuďmi, ktorí aj keď stoja po pás v masovom hrobe, tvrdia, že je falošný.
Aké mali očakávania, naopak, oni?
To netuším.
Ukrajina je štát, ktorý je vo vojne. Predpokladám teda, že ste tam nešli len tak „na blind“ a tú cestu ste mali dopredu naplánovanú. Vy ste teda vedeli, do čoho idete?
Áno. Bol som tam predtým na obhliadkach. Prvý krát v Charkove, kde som zažil, ako raketa zasiahla civilný dom. Bol slnečný deň, ľudia boli v parku s deťmi, priletela strela a mne zrazu došlo, že vidím niečo, čo som poznal len z dejepisu a ani mi nenapadlo, že niečo také je na európskom kontinente ešte možné. Ako veľmi som sa mýlil! Pri druhej obhliadke sme práve prechádzali okolo Kyjeva, keď dostala zásah detská onkológia. Dorazili sme tam s producentom dve hodiny po dopade rakiet a videli jednu doslova apokalyptickú scénu, zakrvavené inkubátory a všade trosky…A to všetko sa deje len deň a pol cesty od nás.
Trojica vašich „výletníkov“ vojnu spochybňovala. Išli tam teda bez obáv?
Oni nespochybňovali úplne to, že tam vojna je. To bol naratív, ktorá ruská propaganda šírila na začiatku vojny, keď napríklad tvrdila, že obete v Buči sú najatí herci. My sme tam prišli už vo fáze, keď boli takéto nezmysly neudržateľné. Už skôr prevažoval názor, že treba zasadnúť k rokovaciemu stolu a nedodávať Ukrajine zbrane, pretože tým sa ten konflikt predlžuje.
Takže pripúšťali, že idú do vojny, ale zrejme si ju nevedeli prestaviť, keďže nič také v bezpečí Česka a Slovenska nezažili. Kedy im došlo, čo to znamená?
Keď sme prešli poľsko-ukrajinské hranice, spali sme v kryte vo Ľvove, kriminológ Petr Pojman, ktorý je tiež jedným z účinkujúcich, im vysvetľoval, že práve teraz dopadajú rakety na Odesu. V tej chvíli prišli nejaké obavy. Potom sme boli svedkami dopadov bômb priamo v Charkove, kúsok od miesta, kde sme bývali. Tam sme sa dokonca boli pozrieť a oni mali možnosť sa rozprávať s miestnymi ľuďmi. Napriek tomu si myslím, že mali o niečo menší strach ako zvyšok štábu.
„Pokiaľ s niečím súhlasím, tak s tým súhlasím a je mi jedno, či je to pravda alebo nie.“
Ako je to možné? To boli pripravení položiť tam za propagandu život?
Trúfam si tvrdiť, že to nejakým spôsobom súvisí s tým, ako veľmi si človek váži vlastný život. Ale je to len ako téza.
No dobre, ale ako odôvodňovali to bombardovanie? Mali vysvetlenie aj na to, prečo Rusko zhadzuje bomby na ľudí, ktorí mu nič neurobili?
Opäť používali tradičné tvrdenia Putinovej propagandy, že Rusko sa iba bráni, lebo si nemôže dovoliť, aby Ukrajina vstúpila do NATO, čo nedáva žiadny zmysel vzhľadom na to, že Rusko susedí s viacerými krajinami, ktoré v Aliancii dávno sú. Dokonca „vďaka“ jeho agresii na Ukrajine pribudli ďalšie, ktoré majú priamo s Ruskou federáciou hranice.
Toto nebol pre nich argument? To je logické ako 2 + 2. Alebo im o logiku a pravdu nejde?
Vo filme na to v podstate odpovedá jeden z trojice – Ivo, ktorý hovorí, že čerpá informácie z internetu. „Ani si neoverujem, či je to pravda alebo nie. Pokiaľ s tým súhlasím, tak s tým súhlasím a je mi jedno, či je to pravda alebo nie.“
Na to sa ťažko reaguje. Vlastne aj na ďalší moment, keď jeden z mužov obhajuje znásilnenia detí.
Ivo, ktorý to schvaľuje, deti nemá. Pravdepodobne k nim nemá vybudovanú žiadnu citovú väzbu, celkovo je taký emočne plochý, ale inak na to nemám žiadne vysvetlenie. Z normálneho ľudského pohľadu je to nepochopiteľné, pretože to presahuje medze ľudskosti.
Vy ste im sprostredkovali stretnutia s mnohými ľuďmi, ktorí prišli o rodiny, domovy, skrátka sú obeťami tej vojny, neubližovalo im to, čo im títo ľudia hovorili?
Vždy sme dopredu všetkých informovali o tom, aký projekt nakrúcame a s kým sa budú rozprávať. Ukrajinci si sami veľmi dobre uvedomujú, že hybridná vojna predchádza tej skutočnej, že najskôr prichádzajú dezinformácie a až potom vám na hlavu začnú padať rakety, takže chápali náš zámer.
Ten chápem aj ja, napriek tomu som pri niektorých scénach mala chuť kričať. Oni nie?
Vybavujem si v tejto súvislosti Mychajla, s ktorým sme natáčali a ktorému ruská letecká bomba zabila celú rodinu… Vidím len jeho smutné povzdychnutie. Zdá sa mi, že toho videl za svoj život toľkokrát, že si dokáže predstaviť aj takých ľudí. Je mu to ľúto, ale berie to tak, že aj také veci existujú.
Aj také, ako vyhlásila Petra, ktorá prechádzajúc sa okolo krížov na masovom hrobe hovorí jednému z dvojice mužov, že prišla na to, že je to falošné? Čakali ste, že zájdu až takto ďaleko?
Priznávam, že kým som to v strižni neobjavil na zázname, nenapadlo mi, že je to možné. Teraz už viem, že áno.
Keď som sa vás pýtala, či ste nemali chuť spýtať sa jej, čo viac by potrebovala, aby zmenila názor, povedali ste mi, že nie. Máte na to odpoveď vy? Je niečo, čo by im otvorilo oči?
Zažiť ruský svet na vlastnej koži, zažiť tú vojnu a následne to, ako sa Rusko správa ku kolaborantom, pretože Rusi si kolaborantov príliš nevážia.
Myslíte, že má väčšinová spoločnosť nejakú vinu na tom, že sú tu ľudia, ktorí sa nechajú takto zmanipulovať a oklamať?
Nie. Naozaj, nie…
FOTO: ARCHÍV R.K. A SHUTTERSTOCK
