Zatiaľ čo byť niekým hlboko milovaný dáva podľa čínskej filozofie silu, hlboko milovať poskytuje odvahu. Čo o tom, čo z toho máme a čo nám chýba, hovoria tabuľky demografov? Sú naše vzťahy také, ako sa o nich dookola hovorí v médiách, alebo štatistiky ukazujú niečo úplne iné? Aké vzťahy žijeme podľa demografa doc. RNDr. Branislava Šprochu, PhD.?
Gynekológovia už nejaký čas hlásia zvyšujúci sa vek, keď ženy privádzajú na svet svoje deti a podľa aktuálnych štatistík sa zdá, že v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami sa na vyšší vek odkladá aj vstup do manželstva. Dospieva nová generácia neskôr alebo z čoho to vyplýva?
Do určitej miery ide o prirodzenú reakciu mladých ľudí na celkové predlžovanie rôznych prechodov na ich ceste do dospelosti. Od začiatku 90. rokov sa napríklad zvyšoval počet i podiel osôb študujúcich na vysokej škole, čím sa predlžovalo obdobie štúdia, ktoré vo všeobecnosti nie je kompatibilné s manželstvom a rodičovstvom. Tým sa posúva aj vek, keď sa mladí ľudia etablujú na trhu práce, nájdu si vhodné a platovo dostatočne ohodnotené zamestnanie, osamostatnia sa od rodiny a podarí sa im získať vlastné bývanie. Až potom často prichádzajú úvahy o manželstve a zakladaní rodiny.
„Starší snúbenci majú vo všeobecnosti v porovnaní s mladšími nevestami a ženíchmi výrazne nižšie riziko, že sa ich manželstvo rozpadne, respektíve dôjde k rozvodu.“
Pokračuje tento trend stále ďalej?
Nie. Údaje o priemernom veku pri prvom sobáši a narodení prvého dieťaťa sa už viac ako desaťročie výraznejšie nezvyšujú, čo by mohlo signalizovať určitú stabilizáciu procesu odkladania týchto životných rozhodnutí.
Na druhej strane treba povedať, že si páry svadobné šaty neobliekajú vo vyššom veku všade na Slovensku. Kým v Bratislavskom kraji sa v roku 2021 muži sobášili vo veku 37,1 roka a ženy vo veku 34,4 roka, v niektorých okresoch Žilinského kraja to bolo až o desať rokov menej. Čím to je?
Jednak sú to socioekonomické podmienky okresu, ako napríklad celková miera nezamestnanosti, miera zapojenia žien na trhu práce, ale aj niektoré kultúrne aspekty, ako je národnostná či náboženská štruktúra miestnej populácie. Nemenej dôležitými sú aj rozdiely v dĺžke vzdelávania mladých ľudí v regiónoch Slovenska.
Dá sa povedať, do akej miery má vyšší vek uzavretia manželstva potom vplyv na jeho trvácnosť?
Aktuálna explicitná analýza v tejto otázke absentuje. Niektoré staršie štúdie, ako aj poznatky zo zahraničia však hovoria, že v priemere starší snúbenci majú vo všeobecnosti v porovnaní s mladšími nevestami a ženíchmi výrazne nižšie riziko, že sa ich manželstvo rozpadne, respektíve dôjde k rozvodu. Navyše, z hľadiska vývoja priemernej dĺžky trvania manželstva pri rozvode sa potvrdzuje, že čoraz častejšie dochádza k rozvodu manželstva po uplynutí dlhšej doby od jeho uzavretia. Kým napríklad na začiatku 90. rokov bola priemerná dĺžka rozvedeného manželstva približne jedenásť rokov, v súčasnosti sa už tento ukazovateľ dostal k hranici pätnásť rokov.
V jednom z aktuálnych rozhovorov ste upozornili, že k rozvodom nedochádza ani tak často, ako sa zvykne prezentovať v médiách, kde sa dlhodobo spomína údaj o rozpade každého druhého manželstva. Z čoho vlastne vychádzajú?
Od začiatku 90. rokov až do konca prvej dekády tohto storočia intenzita rozvodovosti na Slovensku naozaj pomerne dynamicky rástla a z pôvodných približne 20 percent sa vyšplhala za tento čas až nad hranicu 40 percent. To bol však vrchol. Nasledujúce roky priniesli postupný pokles až k dnešnej úrovni 30 percent.
Čo ho spôsobilo?
Ťažko príčiny explicitne hľadať len v jednom faktore. Pravdepodobne ide o súbeh viacerých vecí. Jednak zrejme ide o dôsledok celkovo nižšej sobášnosti, keď výber manželského partnera a partnerky prebieha dlhšie. Výsledkom tak skutočne môžu byť „trvácnejšie“ manželské zväzky, keďže manželstvo uzatvárajú ľudia po dôkladnom zvážení. Častejšie tiež k sobášu dochádza po predchádzajúcom otestovaní spoločného súžitia. Takzvané predmanželské kohabitácie tak simulujú párové spolužitie a umožňujú si urobiť celkom dobrú predstavu, ako bude vyzerať spoločný život ešte predtým, ako sa osoby rozhodnú vziať. Nemenej dôležitým je aj spomínaný posun uzavretia manželstva často až do obdobia, keď partneri majú vyriešené otázky ohľadom zamestnania, bývania a podobne.
Čo sa týka stavu slovenskej rodiny, štatistiky prekvapili ešte viac. Okrem poklesu rozvodovosti ukazujú aj nárast pôrodnosti, hoci ešte nedávno sa bilo na poplach, že s počtom 1,2 dieťaťa na ženu vymierame. Dnes však stúplo aj toto číslo, a to na 1,6, čím dobiehame krajiny, ktoré patria v Európe k dlhodobo najplodnejším. Čo nás povzbudilo mať viac potomkov?
Veľmi nízka plodnosť na Slovensku na začiatku 21. storočia bola pri určitom zovšeobecnení výsledkom koexistencie dvoch hlavných, reprodukčne rozdielne sa správajúcich generácií žien. Prvú tvorili osoby narodené zhruba do polovice 60. rokov, ktoré sa reprodukčne správali podľa starého socialistického spôsobu života, vyznačujúceho sa nízkym priemerným vekom materského debutu, značnou orientáciou na dvojdetný model rodiny a snahou o skorú finalizáciu veľkosti rodiny v drvivej miere pred dovŕšením 30. roku života. Vďaka tomu bola plodnosť vo veku nad tridsať rokov pomerne nízka. Druhou skupinou boli ženy narodené najmä v 70. a 80. rokoch, u ktorých, naopak, pozorujeme medzigeneračné prehlbovanie stratégie odkladania začiatku materských dráh do vyššieho veku. Výsledkom tohto správania bol výrazný pokles plodnosti v mladom a veľmi mladom veku. V posledných približne 10 – 15 rokoch sa však práve tieto generácie postupne podieľajú na oživení plodnosti na Slovensku. Jej úroveň tak rástla najmä vďaka tomu, že generácia žien narodená v poslednej dekáde minulého režimu začala realizovať svoje reprodukčné plány vo vyššom veku.
To znamená, že ide len o dočasný nárast, ktorý skončí, len čo takzvané Husákove deti zostarnú?
Nie. Posledné údaje ukazujú, že plodnosť na Slovensku nerastie len u týchto žien, ale k určitému oživeniu dochádza aj u žien vo veku do 25 rokov. Zdá sa, že hlavný rámec v podobe odkladania rodenia detí nie je reprodukčnou stratégiou všetkých žien, ale nachádzame nezanedbateľné skupiny, ktoré stále programovo volia skorší až veľmi skorý začiatok reprodukcie. Navyše ich vplyv na celkovú plodnosť na Slovensku postupne mierne rastie. Môžeme sa pritom domnievať, že ide najmä o ženy z marginalizovaných rómskych komunít, ženy s nízkym vzdelaním či silno veriace osoby.
Ďalším výrazným posunom v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi je fakt, že takmer polovica detí na Slovensku sa rodí mimo manželstva. Kým v minulosti bolo tehotenstvo väčšinou dôvodom čo najskôr dať vzťah „na poriadok“, dnes dieťa rodičov nijako nenúti ponáhľať sa „pred oltár“. Na druhej strane to ale nevedie, ako sám upozorňujete, k nárastu počtu osamelých slobodných matiek. Znamená to, že dochádza len k obráteniu archaického „najskôr faru, potom Maru“ naopak? Existujú údaje, koľko z párov, ktorým sa dieťa narodí mimo manželstva, nakoniec svoj vzťah predsa len zoficiálni?
Deti narodené nevydatým ženám tvoria v súčasnosti naozaj približne 40 – 41 percent z celkového počtu narodených detí na Slovensku. Z týchto prípadov však len približne tretina nemá vyplnenú informáciu o rodnom čísle otca. To by mohlo naznačovať práve to, že až zhruba dve tretiny mužov sa k svoju otcovstvu oficiálne hlásia a poskytujú k tomu svoje osobné identifikačné údaje. Bohužiaľ, následný vývoj rodinných dráh týchto párov nemáme zanalyzovaný a nevieme povedať, aká časť po narodení vstúpi do manželstva.
„Manželského partnera alebo partnerku si najčastejšie volíme z rovnakého prostredia, spomedzi osôb rovnakého vzdelania, vierovyznania či národnostnej skupiny. Osoby s nižším a nízkym vzdelaním tak majú len malé šance nájsť si manžela alebo manželku medzi osobami s vyšším vzdelaním.“
Vieme však, že v tejto skupine nevydatých matiek je najmenej tých žien, ktoré dosiahli vysokoškolské vzdelanie. Čím si to vysvetľujete?
Manželský zväzok má aj napriek jednoznačnému ústupu dôležitosti v životných dráhach mladých ľuďmi stále pre nezanedbateľnú časť z nich veľký význam. Navyše, nevieme povedať, u akej časti z tých, ktorí do manželstva nevstúpia, ide o programové a cielené odmietanie inštitúcie manželstva, a u koho je to len dôsledkom „nenájdenia toho správneho partnera alebo správnej partnerky“. To, že vysokoškolsky vzdelané ženy najčastejšie volia stratégiu rodenia detí v manželskom zväzku, je predovšetkým odrazom toho, že práve ony spomedzi všetkých vzdelanostných skupín aj najviac uzatvárajú manželstvá. Tieto osoby tiež majú najviac informácií ohľadom spoľahlivých foriem antikoncepcie, dokážu si ich dovoliť po finančnej stránke, preto sa tiež dokážu spoľahlivo chrániť pred neželaným počatím. Na druhej strane, paradoxne, však práve tieto osoby sú dlhodobo v rôznych výskumoch tými, ktoré najčastejšie prezentujú liberálny pohľad na rôzne formy párového spolužitia a rovnako aj najčastejšie akceptujú narodenie dieťaťa nevydatým ženám.
To pôsobí, akoby propagovali, čo samy nechcú. Paradoxom je ale aj to, že kým tie ženy, ktoré majú vďaka vzdelaniu najlepšie predpoklady zabezpečiť rodiny ekonomicky aj samy, volá život v manželstve, kým ženy s nižším a najnižším vzdelaním, ktoré pre svoje potomstvo ďaleko viac potrebujú podporu partnera, ho nevyhľadávajú.
Vstup do manželstva je na Slovensku stále významne homogénnou záležitosťou. Znamená to, že manželského partnera alebo partnerku si najčastejšie volíme z rovnakého prostredia, spomedzi osôb rovnakého vzdelania, vierovyznania či národnostnej skupiny. Osoby s nižším a nízkym vzdelaním tak majú len malé šance nájsť si manžela alebo manželku medzi osobami s vyšším vzdelaním. Preto sú tieto ženy obmedzené často len na partnerov, ktorých postavenie na trhu práce je problematické, vyznačujú sa dlhodobou nezamestnanosťou, nízkymi a nepravidelnými príjmami, častou fluktuáciou v zamestnaniach či odchodom za prácou na dlhšiu dobu. Jednoducho povedané, vstupom do manželstva by tieto osoby v podstate veľa nezískali a už vôbec sa nedá hovoriť o nejakom výraznom zabezpečení potomstva. Na druhej strane je tiež potrebné povedať, že tieto osoby často pochádzajú z prostredia, kde tento spôsob spolužitia „bez papiera“ je bežným a legitímnym spôsobom párového života, ktorý je možné identifikovať nielen medzi vrstovníckymi skupinami, ale má hlbšie korene, keďže rovnako sa často správali aj rodičia týchto mladých osôb.
Hovorili sme o tom, že aktuálne demografické štatistiky výrazne narušili medializovanú predstavu o súčasnej slovenskej rodine, najmä čo sa týka klesajúcej rozvodovosti a stúpajúcej plodnosti. Dá sa povedať, že to vypovedá niečo o zmene vnímania rodiny u nás?
Ako som už spomínal, model reprodukcie sa na Slovensku z hľadiska časovania značne pluralizuje a nemôže hovoriť o jednom unifikovanom prístupe, ale o rôznych stratégiách, ktoré v sebe reflektujú reakciu na rôzne externe podmieňujúce faktory pôsobiace v životných dráhach mladých ľudí na Slovensku. Výsledkom síce je a bude aj mierny nárast bezdetnosti a častejšia prítomnosť jednodetných rodín, určite sa však tieto zmeny nevymykajú svojím rozsahom hodnotám identifikovaným v našom kultúrnom priestore a nepoukazujú na úpadok rodiny. To, že manželská rodina má na Slovensku stále svoje významné postavenie napokon poukazuje aj vývoj sobášnosti a rozvodovosti, ako aj stagnácia zastúpenia detí narodených nevydatým ženám v posledných rokoch. Na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že tak, ako sa diferencujú jednotlivé procesy rodinného správania, diferencujú sa aj podoby rodiny. Túto pluralitu je potrebné preto akceptovať a vnímať ako posun v nových spoločenských, hospodárskych, kultúrnych a politických podmienkach.
Kto je?
emograf Branislav Šprocha sa vo svojom výskume a práci dlhodobo venuje problematike populačného vývoja Slovenska a jeho regiónov, transformácii reprodukčného správania a populačných štruktúr po roku 1989, analýze rodinného správania, ako aj problematike demografického obrazu rómskeho obyvateľstva na Slovensku a konštrukcie populačných a odvodených prognóz. Pôsobí ako vedúci Výskumného demografického centra pri INFOSTATe a tiež ako samostatný vedecký pracovník Centra spoločenských a psychologických vied SAV.
