Poznala som Schöne Náciho

„Mladí bývali veľmi slušní a disciplinovaní. Nemali sme mobily, takže deti boli viac sústredené, otvorené a vnímavé,“ spomína dlhoročná učiteľka a rodená Bratislavčanka Agica Szebényiová, ktorá vychovala niekoľko generácií, medzi nimi aj Dana Dangla. V pamäti však nosí aj inú bratislavskú legendu – Schöne Náciho, ktorý mal svoj vyárendovaný stolík v cukrárni na bratislavskom korze.

Čo má starý človek a mladý nie? Spomienky, veľmi veľa spomienok. Agica spomína kaž­dý deň… na päťdesiat rokov pred tabuľou, na život v Bratislave a svoju veľkú lásku, ktorá sa začala na kúpalisku a trvala celý život. Asi nie je prehnané povedať, že vo veku, keď aktivít i fyzic­kého zdravia ubúda, sú práve spomienky draho­cenným pokladom, z ktorého sa dá čerpať dobrá nálada, pozitívne nastavenie i spokojnosť. A stopy zatrpknutosti či mrzutosti by ste na jej tvári hľada­li naozaj márne. V osemdesiatich štyroch rokoch, stále reprezentatívne upravená, je mentálne i te­lesne viac fit ako mnoho neskôr narodených ľudí. A vie, o čom hovorí – jej úvodná veta nie je iba prázdnym moralizovaním. „Rukami“ pani Agice totiž prešli stovky detí, niektoré dodnes stretáva v uliciach svojho milovaného Prievozu, kde pôso­bila a žila so svojím manželom. „Učiteľstvu som sa venovala päťdesiat rokov, celý svoj profesijný život. Zažila som mnohé školské reformy, zmeny v spo­ločnosti aj v správaní detí. Toľko príhod by som vedela rozprávať, že ani neviem, kde začať. Každý deň priniesol niečo nové, krásne i náročné.“

SLOVENČINA BOLA MOJA VÁŠEŇ

Mnohí z tých, ktorí navštevovali základnú školu s gymnáziom na Mierovej 43, si dodnes spomí­najú na energickú, ale zásadovú slovenčinárku Szebényiovú. „Slovenčina bola mojou vášňou už od detstva, rovnako ako muzika. Vždy som sa sna­žila prebudiť v deťoch lásku k slovám, k príbehom a k hudbe. Snažila som sa im ukázať krásu jazyka a kultúry,“ povie s výrazom človeka, ktorý miluje to, čo robí. Agica je pozitívnym príkladom učiteľ­ky, ktorú deti učiť bavilo, a to aj ťažké veci – rytmic­ké schémy, literatúru, syntax či písať slohy. Na ich osude jej vždy záležalo, preto občas ťažko niesla prijímacie skúšky. „Boli náročné. Text sa diktoval cez rozhlas, deti mali písať diktáty, analyzovať bás­ne, určovať rýmy. Musela som všetko vypísať na ta­buľu a často som kvôli tomu liezla po laviciach, aby som dosiahla až na vrch tabule. Bolo to psychicky náročné, hlavne preto, že niekedy išlo o rozhodo­vanie medzi prijatím a neprijatím žiaka na školu. Niekedy zavážila naozaj len jedna chyba,“ dodáva.

„Predavačky ho obskakovali, priniesli mu jeho obľúbený krémeš. A on tam sedel a ticho pozoroval ľudí.“

SO ŠTUDENTMI SOM RADA DISKUTOVALA

Medzi svojimi zverencami nikdy nerobila rozdiely, aj keď na niektorých si s odstupom spomína o nie­čo výraznejšie. Učila aj dnes známych moderáto­rov, aj zabávača Dana Dangla. Ak si vybavíte jeho vystupovanie v televízii, tušíte, že pani Agici musel dať zabrať. „Dano bol už ako dieťa veľmi živý, svoj­ský, ale šikovný. Mal vždy pripravenú poznámku, ktorou rozbil hodinu. Občas sa posťažoval: ‚Prečo vidíte vždy len mňa?‘ A ja na to: ‚Pretože nikto iný sa nespráva tak ako ty.‘ Mal svojich kumpánov a ve­del rozprúdiť triedu. Ale musím povedať, že bol inteligentný. A jeho rodičia veľmi slušní a rozumní ľudia,“ podotýka s rešpektom, ktorý prechováva­la k všetkým študentom. Páčilo sa jej, ak hodina nebola len o jej vysvetľovaní a ich počúvaní. „Veľ­mi som si vážila kontakt so staršími žiakmi, lebo sa s nimi dalo diskutovať na vyššej úrovni. Mnohí z nich sa ku mne aj po dlhom čase vracali, písali mi listy, navštevovali ma. Pred dvoma rokmi ma prišli pozrieť moji bývalí žiaci, ktorí mali stretnu­tie v Prievoze u Oravca,“ hovorí o jednom zo svo­jich obľúbených miest pyšná obyvateľka. U Orav­ca, ešte stále populárnej reštaurácii pre mnohých Ružinovčanov, sa so svojimi študentmi stretávala odjakživa.

POZNALA AJ LEGENDU – SCHÖNE NÁCIHO

Na svoje bratislavské detstvo a mladosť spomína s veľkou dávkou nostalgie. „Obchodná ulica býva­la poklad. Mama mi ráno podala košík a povedala: ‚Agica, choď nakúpiť čerstvé pečivo, syr, mäso…‘ Vybehla som cez Moskovskú okolo štátnej nemoc­nice. Jeden obchod za druhým – zelovoc, výborná drogéria, obchod na syry, pekáreň, veľké mäsiar­stvo Vanek, zlatník, textil aj galantéria. Všetko sme zohnali – stačilo sa prejsť po jednej ulici,“ hovorí. Dnes sú mnohé z týchto miest preč alebo zmenené na nepoznanie, ale v jej pamäti sú stále živé, aj so svojimi charakteristickými postavičkami. Najiko­nickejšou z nich bol bezpochyby Schöne Náci. „Mal klipsne, také tie cvakacie, v rukách balíčky, noha­vice mal čierno-biele, pásavé. V jednej ruke držal biele rukavičky, nikdy si ich nenasadzoval. Tvrďák na hlave, biele ponožky a svoj stolík v cukrárni Štürzer. Predavačky ho obskakovali, priniesli mu jeho obľúbený krémeš. A on tam sedel a ticho po­zoroval ľudí. A tie jeho vlasy… krásne biele vlny. Ruky sa mu triasli, keď držal paličku,“ spomína jedným dychom dojatá Agica. Áno, všimla si sochu na Sedlárskej, ale čo je to v porovnaní s jej spo­mienkou? „Ja som ho zažila naživo!“

DOMOV LEN S OBČIANSKYM PREUKAZOM

Ružinov, a osobitne Prievoz, jej priniesol všetky dôležité životné lásky. Keď mala šestnásť, na Tehel­nom poli sa stretla aj so svojím manželom. „Zhodil ma do bazéna! Bol to živý, veselý chlapec, vedel pobaviť celú partiu. Po niekoľkých stretnutiach na kúpalisku sme si začali dohadovať aj schôdzky a prechádzky po Ružinove, a tak sa to celé začalo,“ utrúsi s ľahkosťou, akoby to bolo včera, a s láskou k milovanému mužovi, ktorá nikdy nevyprchala. Manžel pani Agice bol študovaný fyzik, pedantný a precízny odborník na výpočtovú techniku a do­pravu. „Keď sme ešte bývali na Chorvátskej ulici, z našej kuchyne na treťom poschodí sme mali vý­hľad priamo na Justičný palác. Pamätám si, ako sme sledovali, kto všetko prichádza a odchádza. To boli časy! Keď sa okolo Justičného paláca niečo dia­lo alebo keď bol nejaký súdny proces, museli sme sa dokonca vždy preukázať,“ opisuje už s nadhľa­dom a úsmevom dávnejšie časy.

„Obchodná ulica bývala poklad. Mama mi ráno podala košík a povedala: ‚Agica, choď nakúpiť čerstvé pečivo, syr, mäso…‘ Všetko som tam dostala.“

DETI VIDELI, ŽE TO NEZVLÁDAM

Agica si vzápätí pripomenie, ako do Planétky, ďalšej populárnej ružinovskej reštaurácie, chodili s man­želom na kávu. Oči jej trochu zvlhnú. Pamiatka na drahého človeka stále bolí a dojíma, rana z jeho straty je ešte čerstvá. „Raz cestou z nákupu spadol. Bolo leto, horúco. Išli sme domov pešo cez park, ako sme to zvykli robiť, aby sme sa prešli. Manžel ťahal nákupný vozík a na jednom mieste sa mu zakliesnilo koliesko o obrubník, stratil rovnováhu a spadol rovno na chrbát. Dvaja chlapi nám hneď pomohli. Manžel sa ešte pozviechal a došli sme do­mov, ale na druhý deň ráno už nevstal z postele,“ povzdychne si. Nasledovalo vyšetrenie u neurolo­gičky, lieky, infúzie, ale jeho stav sa zhoršoval. Strá­cal silu, prestával sa hýbať, ostal ležať a všetka sta­rostlivosť bola na pani Szebényiovej – obliekanie, prebaľovanie, kŕmenie. Bolo to extrémne náročné, o to viac, že na všetko bola sama. „Deti videli, že už to nezvládam. Syn ma vzal bokom a povedal mi, aby som šla do ‚zariadenia‘, tam mi so všet­kým pomôžu. Mali sme na to jeden týždeň, rýchlo sme zbalili veci a presťahovali sa do domu senio­rov Agapé. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale museli sme to urobiť,“ pokrčí plecami. V prípade pacientov s Alzheimerovou chorobou, ktorou trpel manžel pani Agice, je umiestnenie v špecializova­nom zariadení často najlepšou alternatívou. „Mno­ho príbuzných cíti výčitky z toho, že zlyhali v sta­rostlivosti o svojho chorého člena rodiny. Ale to nie je pravda. My im vieme poskytnúť to najlepšie z najlepšieho. Pre klientov je dôležitá jednak mož­nosť sociálneho zapojenia, jednak rôzne zamerané terapie a zároveň individuálna starostlivosť, ako napríklad rehabilitácia, práca s fyzioterapeutmi, psychiatrická podpora, ale aj pravidelná manikúra, ktoré dostanú v špecializovanom zariadení pod jednou strechou,“ hovorí zakladateľka projektu Agapé senior park Adriana Škriniarová. Profesio-nálna starostlivosť podľa nej poskytne pacientovi s alzheimerom všetko, čo potrebuje na dôstojnú starobu napriek svojmu stavu, a zároveň výraznú úľavu pre blízkych. A ešte aj „čerešničku na torte“ navyše. Po tom, čo pani Agici minulý rok v októbri manžel zomrel, našla nový zmysel a náplň v živote. „Mám tu výborné kamarátky – učiteľky, zdravotné sestry aj lekárky, s ktorými sa rozprávame, chodí­me spolu na prechádzky, cvičíme a pomáhame si navzájom. Človek tu nie je sám! Dokonca som tu prvýkrát v živote začala pestovať paradajky. Nikdy predtým som to nerobila, ale tu som sa to naučila,“ uzatvára s úsmevom podnikavá seniorka.

FOTO: ARCHÍV A. S. A SHUTTERSTOCK