Nemusíte mať stále ústa od ucha k uchu. Aj optimista má občas zlú náladu a pocit, že je na svete úplne sám. Dokonca sa v ňom – paradoxne – z času na čas vyžíva. Ale ako všetci dobre vieme, všetko má svoje hranice. A pri zlej nálade ich treba vnímať nanajvýš citlivo!
Známy český psychiater Miroslav Plzák kedysi povedal, že permanentne šťastný môže byť len idiot. Nálada totiž nie je trvalý stav, ale premenlivý proces. Niektorí ľudia sú skôr optimisti, iní pesimisti, ale ani optimisti nechodia po svete s trvalým úsmevom na perách. Optimistom alebo pesimistom sa nerodíte. Lepšie povedané, prichádzate na svet len s predpokladom ním byť, ale z veľkej časti je to na vás. V každom prípade či už ste jedno alebo druhé, každý máme v živote sem-tam „zlú“ chvíľku. „K výkyvom nálad môže prispievať nielen naša vnútorná dispozícia, ale aj zmeny počasia, správy v médiách a, pochopiteľne, i naša osobná situácia,“ hovorí psychológ Petr Šmolka.
Keď s nami niečo z toho (alebo všetko spolu) zamáva, sme vyplašení, máme strach, užierame sa. „Nálada nikdy nie je objektívnym zrkadlom reality, ale iba našou reakciou na ňu. A sú chvíle, keď si s troškou masochizmu ‚užívame‘ aj pocity zmaru,“ tvrdí odborník. V každej zlej chvíli si človek praje, aby ho niekto poľutoval. Keď to nikto neurobí, poľutuje sa sám – najčastejšie vetami typu „Nikto mi nezavolal, nikto na mňa asi nemyslí“ alebo „Nikto ma nemá rád“. Lenže zatiaľ čo niekomu stačí prosté konštatovanie a do hodiny (maximálne do druhého dňa) je zlá nálada fuč, iný sa v tom istom sebaklame kúpe prakticky nepretržito.
Podobné vety hovoríme najčastejšie v puberte, v období zvýšenej neistoty a potreby uisťovania sa, že nás okolie považuje za zaujímavých, schopných, že nás miluje… „Tým horšie potom nesieme, keď sa nám očakávaná spätná väzba nedostáva. Jednoducho sa potom uzavierame do seba, čím ešte viac roztáčame onú pomyselnú špirálu pocitu osamelosti,“ vysvetľuje Petr Šmolka. A pretože veľa z toho, čo si spočiatku len nahovárame, sa časom môže stať skutočnosťou, prenášame si tieto pocity aj do dospelosti.
Podľa Petra Šmolku je pri podobných pocitoch rozladenia dôležité rozoznávať ich intenzitu a hĺbku. „Pokiaľ aj zdanlivo dosť intenzívne rozladenie ‚vylieči‘ jeden priateľský telefonát, potom zrejme zasa až také hlboké nebolo,“ tvrdí. Takmer za vražednú kombináciu však považuje pocity zmaru kombinované s konštatovaním, že si za ne vlastne môžeme sami – sme takí a takí, tak čo sa vlastne čudujeme, že nás nikto nemá rád. „Zlosť s tým spojená potom spravidla potrebuje svoj cieľ. Môžeme ju obrátiť navonok a správať sa asociálne, alebo ju môžeme nasmerovať voči sebe. V tom prípade potom, bohužiaľ, nie sú celkom výnimočné ani kroky, ktoré ohrozujú naše zdravie alebo dokonca život,“ upozorňuje odborník. Najhlbšie sa potom prepadáme v dôsledku klinických depresií, kde nepomôže nič iné, ako odborná pomoc. Ale to už je trocha iná kapitola.
Asi sa zhodneme, že niekedy nie je med lízať, ak sa chceme zbaviť zlej nálady a už vôbec nie stať sa z nešťastníka smejkom, teda z pesimistu optimistom. Pokiaľ sa vám v živote dobrý pocit vyhýba, je ťažké naň veriť. Neexistuje však iný liek, len si ho odpracovať. Hlavou. Začať sa dá napríklad aj tak, že až vás nabudúce prepadne zlá nálada, nezatvárajte sa s ňou doma a snažte sa jej zbaviť. Nie je to jednoduché, ale verte, že to pomaličky poľahučky ide.
PhDr. Petr Šmolka: Nebuďte pesimistickí
Všímajte si výnimky. Pri akej činnosti, v akej situácii, v akej spoločnosti sa cítite lepšie? Pokúste sa z náhodných výnimiek urobiť program – venujte sa častejšie aktivitám, pri ktorých vám nie je tak biedne.
Zoberte život do svojich rúk. Nečakajte pasívne, až sa niekto ozve, prejavte vlastnú iniciatívu a sami kontaktujte okolie. Príliš nešpekulujte, či im to bude alebo nebude vhod.
Nehanbite sa vyhľadať pomoc. Ak sa cítite tak biedne, že už nemáte silu na nejaké branie života do vlastných rúk, zverte sa do odbornej starostlivosti. Prejavom slabosti nie je vyhľadať ju, prejavom slabosti je odmietať ju.
