Kedysi to bola láska ako z románu, ale teraz je za dverami vášho bytu dusno. Nekričí sa, nepadajú facky, nikto nerozbíja riad, len občas sa dajú počuť zvýšené hlasy a sem tam možno neslušné slovo. V srdci máte pusto a prázdno a v hlave otázku – prečo? Čo všetko znamená ponižovanie, čo nás k nemu vedie a ako sa správať k agresorovi?
„Radšej by som dostala poriadnu facku ako znášať neustály psychický teror,“ zveruje sa štyridsaťročná Hana. Manžel ju začal slovne napádať potom, čo bol celý rok bez práce – neumýval sa, neholil, len sedel pred televízorom a Hana si ho dovolila upozorniť, že ak mu nie je dobre a má depresie, môže ho doviesť k lekárovi. Touto vetou odštartovala viac ako rok trvajúcu hrôzu. Nepadla žiadna facka, ale padali urážky typu: „Keď ti nerastú prsia, kúp si umelé, nech sa mám čoho dotýkať. Starožitné miniatúry vykupuje firma Novák. Tak ich tam predaj…“ Aby sme boli spravodliví, ponižovanie a s ním spojené psychické (a domáce) násilie sa netýka iba žien, ale aj mužov, hoci sa o tom zatiaľ veľmi nehovorí. Sklony k manipulácii, ktorá s ponižovaním súvisí, a ponižovanie ako také (hoci len vo forme „hlúpych vtipov“) patrí do repertoáru väčšiny ľudí. To ale neznamená, že sme všetci intrigáni a agresori. Sú však medzi nami aj takí, ktorí manipuláciou a ponižovaním ovládajú svojich blízkych doslova od rána do večera. Prečo? Hoci sa ľudia, ktorí druhých zhadzujú, zdajú byť veľmi silní, opak je pravdou. „Jednoducho povedané, veľmi často sa za tendenciou ponižovať druhého skrýva potreba povýšiť sám seba, mať nad druhým moc, ovládať ho a urobiť ho od seba závislým,“ hovorí psychologička Martina Trojanová. Keby agresor prijal sám seba a mal sa rád taký, aký je, jeho potreba by okamžite opadla. On sa však vo svojej koži necíti dobre, preto sa snaží, aby sa aj jeho okolie cítilo horšie. Tým, že niekoho znemožní, sám pred sebou sa stáva silnejším. „Ponižovania sa často dopúšťajú aj tí, ktorí nezvládajú svoje zlyhanie. Niekedy ide u partnerov o reaktívnu záležitosť, kedy správanie jedného vyvoláva latentnú agresivitu druhého a ten ju ventiluje týmto spôsobom. Občas to môže byť aj priama túžba pomstiť sa,“ dodáva psychologička Zuzana Lišková.
Čo je to ponižovanie?
To, že dvaja ľudia, ktorí zdieľajú spoločnú domácnosť, spolu občas nesúhlasia alebo sa pohádajú, je normálne. Niekedy chceme dať najavo svoju nespokojnosť a brániť svoj názor. Ako však rozlíšiť bežný prejav nesúhlasu od situácie, ktorá zaváňa ponižovaním a ktorá môže byť aj počiatkom dlhodobého psychického teroru? Obe oslovené psychologičky sa zhodujú, že ponižovaním sa dá nazvať všetko, čo znižuje ľudskú dôstojnosť. „Nezáleží na tom, či sú to „len“ slová,“ hovorí Martina Trojanová a pokračuje: „Ja by som do ponižovania druhého zahrnula už aj vety, ktorými sa váš partner nepriamo dotýka akýchkoľvek vašich schopností. Nemusí práve hovoriť „ty si neschopná/ý, ale napríklad: „ty si ZASA nezacúvala do garáže…hm…?“ Keď podobné vety počujete opakovane, začnete o sebe pochybovať. Hovorí vám to predsa partner, najbližší človek.“ Podľa nej je tento spôsob ponižovania druhého oveľa nebezpečnejší ako otvorená slovná agresia. Bohužiaľ, väčšinou si to ľudia začnú uvedomovať až vtedy, keď majú veľmi pošramotené sebavedomie a pochybujú doslova o každom svojom čine. Poznámky, že niekde v byte ležia pohodené ponožky alebo že polievka je presolená, nie sú ponižovanie. Takisto to nemusí byť v prudkej hádke, ktorá nakoniec vyústi do dohody, spoločného postupu alebo názoru. Keď však ide rovnocennosť bokom, nevinné upozornenie na rozhádzané ponožky alebo presolenú polievku sa môže veľmi rýchlo zmeniť na ponižovanie. Ak človek zažíva nepríjemné pocity, strach, cíti sa menejcenný, neschopný, o rovnocennom vzťahu nemôže byť ani reči. Je dobré vedieť, že ponižovaním môže byť aj opakované vtipkovanie na účet partnera, keď ním dotyčný vyrovnáva nerovnováhu vo vzťahu. Čo tým konkrétne myslíme? „Muž, ktorému prekáža vyššie vzdelanie partnerky, rád vtipkuje na tému jeho žena a šoférovanie, prípadne pridá, že pani učiteľka spoločenských vied si mýli Borisa Farkaša s Ivánom Farkasom a podobné nezmysly. Starnúca manželka zasa nápadnú rozjarenosť svojho manžela v prítomnosti mladých dám „vyvažuje“ príbehom o tom, ako manžel pri promenáde Miss v plavkách nerušene chrúme čipsy pred televízorom alebo žartuje o jeho „bielom orgazme“ pri vyprázdňovaní chladničky,“ vysvetľuje Zuzana Lišková.
Ako reagovať na vtipy?
Monika bola odjakživa dievča „krv a mlieko“ a Rado to miloval. Kilo sem, kilo tam, Moniku hmotnosť netrápila až dovtedy, keď sa raz večer márne snažila napchať do šiat, ktoré jej ešte nedávno sadli ako uliate. Vtedy jej Rado prvýkrát povedal, že by mala schudnúť. A Monika začala, lenže nie od seba. „Koniec s omáčkami a knedľami. Som tučná? Tak nech si to chlapec užije,“ povedala si a začala variť tukožravú polievku a sladkosti pre seba ukryla do ilegality. „Spätne viem, že nešlo o kilá, ale o to kto z koho,“ hovorí. Pohár trpezlivosti pretiekol na oslave Radovej štyridsiatky, kde sa zišlo niekoľko priateľov. „V ten večer som sa rozhodla verejne zhrešiť. Zasiahol hneď pri prvej lahôdke: „Ty si tiež berieš?“ A aby dokonal dielo skazy, ešte dodal: „To viete, naša bacuľka sa rozhodla chudnúť, tak ju musím strážiť,“ reprodukuje Radove slová Monika. Podobnú situáciu zažije párkrát v živote asi každý. Ako na ňu reagovať? Podľa Martiny Trojanovej je najlepšie ju druhému vtipne vrátiť. „Vtipne myslím naozaj vtipne, elegantne, neagresívne a len v prípade, ak nejde o situáciu, ktorú je lepšie prejsť rozhovorom na inú tému,“ hovorí. Ťažko vás v tomto odseku naučíme umeniu slovnej sebaobrany, ale niečo k nemu povedať môžeme. Vedieť sa slovne brániť, to je vysoká škola psychológie a bez tréningu to nepôjde. V prvej lekcii musíte zapracovať na svojom sebavedomí, pretože najjednoduchším terčom na urážky sú ľudia, ktorí si neveria a vidieť to na nich. Ak ste podľa svojej povahy dobrosrdečný a neradi si robíte nepriateľov, pri niektorých konfliktoch musíte svoju „dobrotu“ odsunúť – bohužiaľ, s každým nemôžete byť kamarát. Všeobecne sa ľudia slovami nevedia veľmi dobre brániť, oveľa častejšie to preženú v štýle na hrubé vrece hrubá záplata. Byť ostrý nie je na škodu, ale ostrosť musí mať svoje hranice, inak sa druhý cíti urazený a dialóg sa zmení na dva monológy končiace konštatovaním „tak nabudúce ti to osladím“. Aj keď sa vám podarí partnera v danú chvíľu patrične „usadiť“, rozhodne sa k situácii vráťte, a to najlepšie hneď, ako sa ocitnete sami dvaja. „Povedzte mu celkom otvorene, že vám také poznámky prekážajú a nech sa im v spoločnosti vyhne. Navrhnite, že ak sa mu niečo nepáči, vyriešite si to medzi štyrmi očami, nie pred desiatkami priateľov,“ odporúča Martina Trojanová.
Môžete zmeniť agresora?
Nedávno som kdesi čítala, že najlepší spôsob, ako uzemniť agresora, je snažiť sa byť nad vecou a na jeho slová nereagovať – keď uvidí, že vám nestojí ani za jediný pohľad, údajne vás nechá na pokoji a vyhliadne si inú ovečku. Oslovené psychologičky s takým postupom nesúhlasia. Obe sa vo svojej praxi častejšie stretávajú s tým, že ak sa urážkam patrične nepostavíte, ponižovanie sa stupňuje a môže sa skončiť až domácim násilím. „Nech už je príčina urážania zo strany partnera akákoľvek, postup by mal byť stále rovnaký: po odznení emócií ho požiadať o vysvetlenie a o ospravedlnenie,“ hovorí Zuzana Lišková. V tej chvíli si zrejme vypočujete slová o „prílišnej precitlivenosti“ alebo poznámky o „hysterke“. Fakt, či si slová partnera skutočne beriete príliš osobne alebo sú jeho útoky naozaj vážne, vám najlepšie pomôžu rozlíšiť priatelia. „Keď sa s takým „vtipkárom“ objavíte v spoločnosti kamarátov a známych, určite skôr alebo neskôr začnete zaznamenávať ich rozpačité pohľady. Neskôr si vás niekto z nich asi vezme bokom a spýta sa: „Prosím ťa, prečo to robí? A to sa tak k tebe správa aj doma?“ To už by pre človeka malo byť skutočne alarmujúce,“ upozorňuje Martina Trojanová. S patrične dôraznou sebaobranou majú podľa skúseností Zuzany Liškovej najväčšie problémy ženy v znevýhodnenom postavení – na materskej dovolenke, bez trvalého príjmu alebo bez vlastného bývania. „Mali by však vedieť, že čím viac budú ustupovať, tým viac sa bude ich postavenie zhoršovať,“ upozorňuje Zuzana Lišková. V rámci objektivity dodáva, že v poslednom čase sa v spoločnosti množia i prípady ponižovaných mužov. Tí zotrvávajú v manželstve ohrozujúcom ich sebaúctu najčastejšie kvôli deťom. Či už ste muž alebo žena, nereagovať (a zostávať naďalej v takom vzťahu) je cesta do pekla. S agresormi je problém preto, že často vidia svet čiernobielo. Nepripúšťajú kompromisy, preto je najlepšie postaviť ich v kritickej situácii pred jasné rozhodnutie – ak sa ti niečo nepáči, potom mi to povedz slušne a ja sa buď zamyslím, či s tým môžem niečo urobiť, alebo usúdim, že sa mám rád/rada taký/á aký/á som a potom ber alebo nechaj tak. „Začať premýšľať, uvedomiť si, v čom som dobrý/á, čo si na sebe vážim ja sám a v čom ma chvália druhí, je jediná cesta, ako si udržať zdravé sebavedomie a nenechať sa zadupať človekom, ktorý sám väčšinou žiadne nemá,“ dodáva Martina Trojanová. Ponižovanie v akejkoľvek forme nemá so skutočnou láskou nič spoločné. Myslite na to, až najbližšie mávnete rukou nad nejakou partnerovou poznámkou s tým, že je to hlúposť a on alebo ona to tak určite nemysleli. Čo keď áno?
Krehká hranica
Ako ďaleko je od tzv. „hlúpych poznámok“ k domácemu násiliu?
Pomerne blízko. Hlúpe vtipy totiž v mnohých prípadoch skracujú cestu k násiliu. Partner si zhadzovaním a zosmiešňovaním svojej partnerky pripravuje pôdu v niekoľkých smeroch. Testuje, koľko znesie, znižuje hranicu jej odolnosti, posilňuje neschopnosť ženy brániť sa a tlačí ju, aby si zvykla, že je skutočne menejcenná, nepekná a neschopná. Žena potom také správanie prijíma ako normálne, má pocit, že si ho zaslúži. Po druhé si muž pripravuje pôdu pre okolie, aby „prijalo“, že partnerka je neschopná, preto ju treba neustále kontrolovať. „Hlúpe poznámky“ začínajú narúšať rovnováhu v partnerských vzťahoch.
Prečo to toľko žien znáša a ihneď sa takému správaniu nepostaví?
Má to niekoľko dôvodov. Partnerka na to môže byť zvyknutá z domu – napríklad sa tak správal jej otec k matke, keď dospievala. Za partnera a jeho konanie pred známymi sa síce hanbí, ale aj bojí, aby to nebolo ešte horšie. Preto začne hľadať chybu v sebe, začne sa podceňovať a partnera bezhranične poslúchať. Predovšetkým sa však u násilného partnera striedajú zlé momenty s dobrými chvíľkami. Žena si potom hovorí, že on je predsa dobrý a dúfa, že sa partner zmení. Často však ide len o stratégiu, ako upevniť závislosť svojej partnerky.
Prečo máme tendenciu domáce násilie stále bagatelizovať a máme pocit, že nás sa to netýka?
Niekedy preto, že skrátka nevieme, ako zareagovať. To je častá dilema aj u rodinných poradcov. Majú predsa hľadať cesty, ako dať rodinu zase dokopy. Ale pri násilí to jednoducho nejde. Taký vzťah je založený na nerovnováhe a násilný partner sa nezmení. Niekedy sa okolie bojí násilníka, nechce s ním ísť do konfliktu. Inokedy zase považuje násilie za takú odpornú záležitosť, že sa pokúša situáciu vytesniť a hľadá alibi vo vete – keď s ním žena zostáva, tak jej to asi neprekáža. V našej spoločnosti tiež pretrváva ľahostajnosť a uzavretosť do vlastných problémov.
