Ženy, ktoré študujú filozofiu alebo iný humanitný odbor, to nemajú jednoduché. Dejiny ľudského myslenia sú plné útokov voči nim. Čokoľvek bolo zle, spôsobila to žena. Kto mohol už za vyhnanie z raja? Celými dejinami filozofie sa ako červená nitka tiahne nenávisť k ženám.
Začali s tým už starí Gréci. Napríklad jeden z prvých veľkých antických filozofov, slávny Pytagoras zo Samu. Každý si určite pamätá jeho definíciu trojuholníka, ale z mudrcovej hlavy okrem iného vypadla aj táto škandálna veta: „Existujú dva princípy. Dobrý princíp, ktorý stvoril poriadok, svetlo a muža. A potom zlý princíp, ktorý stvoril chaos, temnotu a ženu.“ A pozor, to bolo ešte dávno pred kresťanstvom. Sám Pytagoras nemal ženu, alebo sa o nej v dejinách filozofie nehovorí. Ženáčom však radil ostošesť. Napríklad im odporúčal, kedy majú so ženou, ako tomu vtedy hovorili, obcovať. Podľa Pytagora sa môžeme milostným pôžitkom oddávať v zime, nie však v lete. „Škodlivé sú v každom období a zdraviu človeka (rozumejte muža) rozhodne neprospievajú,“ uzatvára grécky filozof. A nekorunovaný kráľ gréckych mizogýnov, slávny básnik Juvenalis, pripája lakonický povzdych: „Čo narobíš? Štetka je chamtivá, zatiaľ čo manželka hašterivá. Každá má chybu.“
Žena je kliatba bohov
Slávny Sokrates je pamätníkmi zachytený ako múdry muž stíhaný svojou hašterivou manželkou Xantipou. Možno práve preto uteká k filozofii, preto trávi toľko času na ulici s mladými žiakmi, so svojimi miláčikmi (ako im hovorí). Keď odchádza z domova, poleje ho Xantipa na rozlúčku splaškami. A pokojný Sokrates len sucho poznamená: „Keď hromuje, púšťa aj dážď.“ Jeho priatelia sa však domnievajú, že Xantipa je úplne neznesiteľná, a často sa mudrca pýtajú, ako s ňou vôbec môže žiť. Ale Sokrates stoicky odpovie: „Ty tiež nič nenarobíš proti kriku husí.“ Najväčší Sokratov žiak Platón sa učil nadmieru dobre. Najmä čo sa týka jeho vzťahu k ženám. „Byť ženou je kliatba bohov,“ hlásal Platón a od mladého veku ďakoval bohom nielen za to, že sa narodil ako slobodný, teda nie ako otrok, ale predovšetkým za to, že sa narodil ako muž a nie ako žena. V celom Platónovom diele nie je štipka rešpektu voči nežnému pohlaviu. Ženy sú podľa neho slabšie a falošnejšie, sú povrchné a rady sa hádajú. Na rozdiel od Sokrata však ženu doma nemá, pretože je naplno zamestnaný svojimi študentmi, a len ťažko dnes môžeme povedať, či ich miloval iba platonicky. Jeho názor na údel žien je jednoznačne vyhranený: Ženy sú určené iba na to, aby rodili ďalšie pokolenia. V ideálnej spoločnosti sa musia ženy mužom prideľovať, a to iba za účelom plodenia detí. Ani slávny vychovávateľ mocného vládcu Alexandra Veľkého a najväčší filozof antiky, rozumom posadnutý Aristoteles, sa od svojich učiteľov v pohľade na ženy veľmi nelíši. Hoci má doma súčasne manželku aj konkubínu, s ktorými splodí hneď niekoľko potomkov, pozerá sa na ne z vrchu. A do svojich textov zaradí citát o tom, že samica je samicou, pretože jej chýbajú niektoré vlastnosti.
Spoločnice diabla
S oveľa väčšou kadenciou vstúpia do sporu o ženskú prirodzenosť kresťanskí myslitelia. Už otec Tertullian napáda ženu za to, že privolala k mužovi diabla: „Žena! Ty si brána, ktorou vchádza diabol.“ Žena hysterička sa mení na ženu čarodejnicu. Pochádza z dračieho semena a obcuje s diablom. Tertullian sa dokonca nebráni až vyhláseniam, ktoré sú plné odporu, nenávisti a vulgárnych opisov. Žena teraz predstavuje chrám zbudovaný nad žumpou. Veď podobným obrazom argumentuje aj sv. Augustín, ktorý sa do dejín mizogýnstva zapíše nesmrteľným výrokom: „Rodíme sa medzi výkalmi a močom.“ Najväčší z cirkevných otcov Augustín sa však obrátil na vieru až po tridsiatke. Dovtedy sa správal ako sveták. Žil s konkubínou a mal s ňou aj syna. Potom ju opustil, aby sa mohol oženiť s bohatým a cnostným dievčaťom. Ale zo svadby nakoniec nič nebolo a on si našiel ďalšiu milenku. Až v 33 rokoch sa nechal pokrstiť a o niečo neskôr sa stal biskupom. A odvtedy
mu boli ženy tŕňom v oku.
Škodí na duši aj na tele
Filozofovia a teológovia stredoveku mali všeobecne čudné záľuby: roky sa hádali, koľko anjelov sa zmestí na koniec ihly, a či blesky metá z oblohy Boh alebo diabol. Ale v otázke ženského intelektu mali všetci jasno. Tomáš Akvinský, inak najmúdrejší muž európskeho stredoveku, ženy naozaj nemal v láske. „Ako indivíduum je žena bytosť biedna a nedokonalá,“ vyhlásil Akvinský, prezývaný anjelský doktor, a hneď ešte pridal: „Žena je rýchlo bujnejúcou bylinou, je to nedokonalý človek, pretože je menejcenná a príroda sa ňou zaoberá menej.“ Jednoducho, žena je pre neho len akýsi nepodarený muž. Aj majster Jan Hus nabádal mužov, aby sa vyvarovali žien, pretože tieto neskrotené šelmy prinášajú len večnú smolu. „Žena je majsterka diablova. Preto keď diablovi nestačia vlastné sily na zvedenie človeka, pošle ženy, ktoré spôsobujú smilstvo,“ domnieva sa Hus. A jeho nasledovník Jakoubek zo Stříbra si myslí, že žena škodí nielen na duši, ale aj na tele. „Žena je hanbou človeka, kvôli nej stráca česť pred Bohom aj pred ľuďmi,“ dodáva Jakoubek.
Len bľaboce a vyzlieka sa
Osvietenci síce priniesli veľkú zmenu v myslení, ale ženy nechali tam, kde boli aj dovtedy. V nižších poschodiach spoločnosti. Napríklad taký encyklopedista Diderot vo svojej eseji o ženách tvrdí: „Žena v sebe nosí orgán schopný strašných kŕčov, ktorý ju ovláda a vyvoláva v jej predstavivosti všelijaké prízraky. Nič jej nie je bližšie ako extáza, vidiny, veštenie, zjavenia a hystéria.“ Jeho kolega Voltaire mu šikovne sekundoval vyhlásením, že žena je síce ľudské stvorenie, ale len také, ktoré sa iba oblieka, bľaboce a vyzlieka. Oboch mudrcov však dokonale tromfol Hegel, jeden z najväčších filozofov všetkých čias, keď vyhlásil, že rozdiel medzi mužom a ženou je rovnaký ako rozdiel medzi zvieraťom a rastlinou. Ale naspäť do Francúzska, kde na nás čaká najegocentrickejší filozof sveta, slávny Jean-Jacques Rousseau. Rousseau trpel pocitom menejcennosti a stihomamom, nenávidel predovšetkým múdre a vzdelané ženy, a tak všade hlásal svoje presvedčenie, že ženy nepatria do spoločnosti, nemajú sa zaoberať vedou ani kultúrou. Čo teda majú robiť? Slúžiť mužom. Preto svoj život spojil s hlúpučkou slúžkou Terezou, ktorá nevedela čítať ani písať, len rodila jedno dieťa za druhým.
Sú falošné, plytvajú a klamú
Arthur Schopenhauer prežil prvý vážny konflikt so ženou už v detstve. Akási neznáma krajčírka ho rušila neustálym rozprávaním, a tak ju zhodil na zem, ale tak nešťastne, že sa žena ťažko zranila a on jej musel celý život platiť rentu. Táto bizarná skúsenosť mu vo vzťahu k ženám rozhodne nepridala a nemecký filozof celý život ženami pohŕdal. Píše to dosť jasne: „Nazývať nízke urastené, širokoboké a krátkonohé pohlavie krásnym mohol len pohlavným pudom zmámený mužský intelekt.“ Inde sa vo svojich textoch sťažuje, že ženy nemajú zmysel ani pre hudbu, ani pre poéziu alebo pre výtvarné umenie. „Ide iba o pochabosť za účelom páčiť sa. Inak pre umenie nemajú žiaden cit.“ Schopenhauer vytýka ženám ich zakorenenú falošnosť, sklon k plytvaniu a bezostyšnú bezočivosť. Žena je podľa neho iba akýsi medzistupeň medzi dieťaťom a mužom, ktorý jediný je plnohodnotným človekom. „Od žien sa nedá očakávať nič iné, pretože vôbec nikdy nevedeli dať svetu dielo, ktoré by malo trvalú cenu,“ tvrdí pesimisticky ladený filozof. A jeho vízie do budúcnosti? Žena vraj bude opäť privedená na svoje prirodzené podriadené miesto, „zatiaľ čo dáma, to obludné monštrum európskej hlúposti – aj s jej nárokmi na rešpekt a úctu – zmizne zo sveta“.
Túžba po penise
Friedrich Nietzsche, filozof s osudovým vplyvom na nemeckú spoločnosť, sa do dejín mizogýnstva zapísal na konci 19. storočia dnes už známou vetou: „Ideš za ženami? Nezabudni si bič!“ Bol to trik. Asi použil také silné slová preto, že sa vlastne celý život bál žien. Áno, tento slávny filozof bol mimoriadne nesmelý a jeho život určovali predovšetkým ženy z vlastnej rodiny – babička, matka, teta a sestra. Tým pre neho ženy aj končia. Pramene síce uvádzajú, že raz navštívil aj nevestinec, na nič sa však nezmohol a rýchlo utiekol. Potom ešte niekoľkým ženám navrhol svadbu, ale zo všetkého zasa pre svoju nesmelosť vycúval. A tak radšej vyhlásil, že ženatý filozof patrí len do komédie. Nietzsche zomrel v roku 1900 a s ním sa mohol hlavný prúd mizogýnstva zastaviť ešte v 19. storočí. Ale nezastavil sa. Vedecká koruna toho všetkého totiž prišla so zakladateľom psychoanalýzy, moravským rodákom Sigmundom Freudom. Podľa jeho predstáv je duchovný obzor všetkých žien ovplyvňovaný predovšetkým túžbou po penise. „Už odmalička žena cíti, že je horšia ako muž, a to všetko len preto, že jej chýba penis,“ vyhlásil doktor Freud.
Z dnešného pohľadu to vyznieva veľmi vtipne. Ale on to myslel, rovnako ako všetky ostatné „kapacity“ v tomto článku, smrteľne vážne. Takže sa nikto nemôže čudovať, že vykoreniť všetky predsudky voči ženám bude trvať ešte veľmi dlho.
Myslíte si, že v 21. storočí už podobne nevhodnému správaniu odzvonilo? Ste na omyle. Len pred pár rokmi šéf formuly 1 Bernie Ecclestone poznamenal: „Všetky ženy by mali byť v bielom. Ako ostatné domáce spotrebiče!“
foto: Unsplash
