Svedkovia Jehovovi, Hnutie Grálu, sekta Imanuelitov… Prezentujú sa ako spoločenstvá, ktoré majú božskú silu, pomôžu nájsť odpovede na dôležité životné otázky a dokážu konať zázraky. Z ľudí tak vedia vytiahnuť niekedy aj celý majetok a zničiť im život. Prečo v dnešnej dobe, ktorú považujeme za technickú a racionálnu, podliehame lacným zvodom siekt?
Hovorme mu napríklad Ivan. Vyštudoval vysokú školu, pýši sa IQ 148, dlhodobo pracuje v technickom odbore, ktorý si vyžaduje schopnosť racionálneho myslenia. Je to už šestnásť rokov, čo sa na rok a pár mesiacov stal členom sekty Imanuelitov – jej vodcom je Jan Ditrich Dvorský alias Parsifal Imanuel, ktorý sa vyhlasuje za mesiáša. Svoje skúsenosti s „najhoršou sektou v dejinách tohto štátu“, ako sám hovorí, opísal krátko v rozhovore pod týmto textom a podrobne na svojich internetových stránkach. Podobných ľudí sú tisíce a kedykoľvek sa ich príbehy objavia v médiách, veľa z nás si ťuká na čelo a krúti hlavou: mne by sa nič takého nestalo, ako je teda možné, že inteligentní a úspešní tak ľahko sadajú sektám na lep? A čo k nim ťahá zástupy ďalších? Religionista Zdeněk Vojtíšek sa štúdiom náboženských hnutí zaoberá temer dvadsať rokov a varuje: „Vábeniu sekty často podliehajú práve tí, ktorí sú presvedčení, že ich sa táto téma netýka.“ Podľa odborníka sú však ohrození všetci ľudia, lebo sme veľmi ľahko ovplyvniteľní a manipulovateľní, bojujeme s nedostatkom času a niekedy túžime zmeniť svoj život – a odtiaľ nie je ďaleko k rozhodnutiu stať sa členom sekty.
Sekta: Máme dôvod sa hnevať?
Keď som sa pýtala ľudí, čo sa im vybaví pri slove sekta, počula som odpoveď: náboženské spoločenstvo. A k tomu mnoho prídavných mien: podozrivé, nenormálne, hlúpe, nebezpečné, odsúdeniahodné, trestuhodné a podobne. „Sekta je pejoratívny, negatívny výraz pre náboženské spoločenstvo, ktoré väčšinová spoločnosť z nejakého dôvodu neprijíma. A priori to neznamená, že sekta sama o sebe je zlá. Znamená to, že väčšina ľudí sa od nej týmto slovom dištancuje, že ju chápe ako niečo provokujúce a protestné,“ tvrdí Zdeněk Vojtíšek a dodáva: „Dôvody chápania niektorých nových náboženských spoločenstiev ako siekt môžu byť oprávnené a neoprávnené. Keď niekto použije slovo sekta, môže sa za tým skrývať stereotyp alebo neinformovanosť, ale môže za tým byť i určité spoločenské ohrozenie. Zo samotného označenia sekta však kvalitu danej skupiny nepoznáte – musíte sa vždy pýtať ďalej: prečo je toto slovo použité, čo je predsudok, ako sa daná skupina profiluje, čím môže byť nebezpečná a tak ďalej…“ Aj z tohto dôvodu má napríklad občianske združenie Spoločnosť pre štúdium siekt a nových náboženských smerov, ktoré Zdeněk Vojtíšek pred rokmi spoločne s kolegami založil, v názve dva výrazy: „nové náboženské smery“ ako hodnotovo neutrálny odborný termín a „sekty“ ako slovo, ktoré je síce každému človeku zrozumiteľné, ale väčšina ľudí ho vníma negatívne. Rozdiel medzi „náboženským smerom“ a „sektou“ je pritom relatívny: veď veľa dnes uznávaných náboženstiev, vrátane kresťanstva sa postupne vyvinulo z provokujúcich a problémových spoločenstiev – siekt.
Aké ľahké je podľahnúť?
„Premýšľali ste niekedy o zmysle života?“ pýtajú sa denno-denne ľudí v uliciach miest svedkovia Jehovovi, zástupcovia najväčšej sekty u nás. Možno ste sa už naučili prejsť okolo nich bez povšimnutia, ale nevŕtalo vám to niekedy v hlave? Nemali ste chuť pustiť sa do diskusie? Slováci sú podľa rôznych výskumov veľmi nedôverčivý a skeptický národ vo vzťahu k najrôznejším náboženským skupinám, ale ovplyvniteľní a manipulovateľní sme všetci – tomu sa nevyhneme. Skoro každý sa niekedy ocitol v situácii, keď premýšľal nad svojím bytím alebo keď chcel zásadne zmeniť svoj život. Ostatne, skúste si zadať na internete heslo „zmeň svoj život“ – vyjde vám viac než milión odkazov. Túžba zmeniť život je prirodzená: znamená totiž vývoj a každý, kto má pocit, že v nejakom bode svojho života ustrnul, máva potrebu urobiť niečo zlomové. Pomáhame si rôzne. Veľa ľudí siahne po knihe, niekto sa prihlási do televíznej reality show a iný sa na ulici pustí do diskusie so svedkami Jehovovými. „Vábeniu radikálnych náboženských skupín najčastejšie podliehajú ľudia neistí, izolovaní alebo tí, ktorí majú potrebu nejakej radikálnej životnej zmeny. Spoločenstvo ich nielen zbaví neistoty, ale aj ťarchy zodpovednosti za tisíce denno-denných rozhodnutí. Každý človek sa môže – či už vedome alebo nevedome – ocitnúť v neistote alebo nechuti niesť zodpovednosť za svoj život, všeobecne však bývajú ohrozenejší ľudia vzdelaní, inteligentní, premýšľaví a citliví, pretože tí sa s neistotami a závažnými otázkami ohľadne ľudského bytia zaoberajú viac ako ostatní,“ tvrdí Zdeněk Vojtíšek. A psychologička Martina Tichá k tomu dodáva: „Príslušnosť k náboženskej skupine je nebezpečná svojím nátlakom, manipulovaním s ľuďmi (často skrytým) a akýmsi „nasycovaním“ blahodarného pocitu, že niekam patrím. S niečím podobným sa dá s trochou nadhľadu stretnúť i pri sledovaní programov typu SuperStar, u ľudí podliehajúcich televíznym reklamám alebo u tvrdého jadra športových fanúšikov jedného tímu.“ Príslušnosť k určitej sekte podľa nej umožňuje dať životu určitý poriadok a štruktúru. Na toto lákadlo sa ľahko chytia hlavne tí, ktorí v sebe nenachádzajú vnútorný poriadok – napríklad pod vplyvom nevhodnej výchovy alebo traumatizujúcich zážitkov. Keď potom osobnostná kríza pominie, nestačia sa čudovať, čože sa to stalo…
Problém? Mám pre vás riešenie!
Ako môže človek zistiť, že filozofia alebo viera, ktorá ho oslovila – či už na ulici alebo kdekoľvek inde – môže byť nebezpečná? Podľa Zdeňka Vojtíška je základom určitá pokora. „Mali by sme si uvedomiť, že každý máme nejaké duchovné potreby, ktoré však môžu byť oslovené možno i nečakane alebo mimo náš rozum, že všetci sme manipulovateľní a že spoliehať sa len na vlastný dojem a úsudok je nebezpečné. Je teda dobré pozrieť sa do nejakej solídnej literatúry a tiež sa spýtať ľudí, ktorým človek dôveruje, kým sa pripojíme k určitej skupine,“ hovorí. V takej chvíli je najväčším nepriateľom pre človeka nedostatok času – často robí zásadné životné rozhodnutie teraz hneď. Zdanlivo jednoduchú radu pridáva psychologička Martina Tichá: „Všeobecne sa dá povedať, že tam, kde to „zaváňa“ určitým fanatizmom, kde je „všetkého príliš“, je dobré ani nenakukovať – mohlo by vás to škaredo zomlieť.“ Zaujímavá je otázka, prečo sa ľudia vo chvíli duchovnej potreby uchyľujú k malým neznámym radikálnym náboženským skupinám a nie k veľkým, všeobecne známym náboženstvám. Zdeněk Vojtíšek ponúka nasledujúce vysvetlenie: „Malé radikálne spoločenstvá nemajú históriu a nie sú kompromitované, takže oproti tradičným a usadnutým náboženstvám vyzerajú veľmi atraktívne. Dôležitú úlohu hrá i radikálnosť: kto je dlhodobo nespokojný so svojím životom a hľadá zásadnú životnú zmenu, toho neuspokojí niečo také obyčajné, ako začať chodiť za roh do kostola. Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že veľké náboženstvá ponúkajú i vďaka svojej histórii množstvo rôznych názorov a postojov na život a vybrať si z toho všetkého nebýva jednoduché.“ Čo konkrétne tým myslia? Skúste prísť za farárom z vášho mesta napríklad so žiadosťou o radu, ako vyriešiť finančné problémy. Ponúkne vám rôzne riešenia, ale nikdy nebudete od neho počuť: urob to a to. Ukáže niekoľko ciest, ale akou pôjdete, to si musíte rozhodnúť sami. Oproti tomu radikálna náboženská skupina vám predloží konkrétne riešenie. A potom ďalšie. A ďalšie. Má recept na všetky problémy, má kľúč k pravde, k tomu, ako napraviť svet, navyše sa snaží vyvolať dojem, že vie čosi zásadné, čo zostáva skryté pre obyčajných ľudí. Motiváciou je vyvolať zvedavosť, závisť a túžbu dostať sa k poznaniu – a to sa nedá inak než cez členstvo.
A aké ťažké je odísť?
Námetom na samostatný článok je osobnosť vodcu sekty alebo ak chcete učiteľa, kazateľa, mesiáša… Čo sú to za ľudia? Sú to géniovia naprávajúci svet alebo podvodníci, ktorí využívajú zraniteľnosť druhých na vlastné obohatenie? Podľa Zdeňka Vojtíška je nepravdepodobné, že by títo ľudia zakladali nové náboženské hnutia so zámerom zbohatnúť. „Trúfam si povedať, že na začiatku je vždy viera v spasiteľné poznanie, túžba napraviť svet, dať životu zmysel…,“ tvrdí odborník. Vodcovia podľa neho bývajú autoritárske osobnosti so sklonom k narcizmu. Nebývajú (väčšinou) nijako zvlášť inteligentní, ale psychologička Martina Tichá upozorňuje na ich značnú charizmu. Na výslnie ich obvykle dostáva neschopnosť sebakritiky: ľuďom, ktorých svojimi myšlienkami oslovili, netrvá dlho, aby sa presvedčili o ich genialite a vyššom poslaní, ktoré dodáva sebavedomie, sebadôveru, ale aj vyvoláva pocit nadradenosti a z pozície moci túžbu ovládať druhých. „Pretože i v sektách sú „len ľudia“, skôr či neskôr sa aj v nich objavia všetky znaky skupinových vzťahov: žiarlivosť, rivalita a podobne. Pre niekoho, kto si sektu príliš idealizoval, to býva tvrdé precitnutie,“ hovorí Martina Tichá. Hneď ako človek prekukne osobnosť vodcu, manipuláciu a vôbec celé fungovanie sekty, nemôže ďalej zostať: buď pôsobí ako rušivý prvok a je vodcom odvrhnutý alebo sám opúšťa sektu. Obvykle sa tak podľa skúseností Zdeňka Vojtíška deje po dvoch troch rokoch členstva. I keď sa človek rozhodne opustiť sektu dobrovoľne, nie je to jednoduché, zvlášť pokiaľ má v spoločenstve významnejšie postavenie, je v ňom zapojená i jeho rodina alebo mimo sektu nemá nikoho, s kým by si bol blízky. A to je, bohužiaľ, dosť pravdepodobné. Členstvo v sekte totiž znamená opustenie školy alebo zamestnania, stratu priateľov, nepochopenie zo strany rodičov. Odchodom zo sekty človek musí znovu prijať zodpovednosť sám za seba a za svoj život – i to býva problém. Nie div, že veľa ľudí sa v takej chvíli nezaobíde bez odbornej pomoci.
Ivan, 54 rokov, členom sekty Imanuelitov od leta 1993 do októbra 1994, pre časopis Moja psychológia
Čím vás oslovila sekta Imanuelitov, že ste sa k nej pripojili?
Keď som odchádzal do sekty, neuvažoval som o nej ako o sekte, ale o komunite. To, že ide o sektu, som si uvedomil oveľa neskôr a pripustil ešte neskôr. Dlhší čas som sa zaoberal štúdiom vecí mimo zmyslové vnímanie, čo ma priviedlo ku knihe Posolstvo Grálu a následne
aj k J. D. Dvorskému. Rozhodnutie pripojiť sa k sekte bolo potom už len otázkou času.
Po akom dlhom čase ste sektu opustili a aké zložité bolo vrátiť sa späť do normálneho života?
Úprimne povedané, opustiť sektu je veľmi, veľmi ťažké. Keby ma Dvorskí (J. D. Dvorský a Lucie Dvorská – pozn. red.) nevyhodili, bol by som tam zrejme oveľa dlhšie. Vrátiť sa je pre človeka prakticky neprijateľné, podrobné dôvody opisujem na internetových stránkach. Sám sa rozhodnúť a odísť, to podľa mňa nedokáže temer nikto.
Ako sa na svoje členstvo v sekte pozeráte s odstupom času?
Obdobie, keď som sa zúčastnil diania okolo Dvorských, považujem za veľmi prínosné, aj keď to bolo veľmi bolestné a nepríjemné prežívanie, a to nielen pre mňa. Zblízka som poznal správanie ľudí v napätých a mimoriadnych situáciách, ku ktorým by som sa v normálnom živote zrejme nedostal. Myslím, že pokiaľ to človeka nezomelie, môže z členstva v sekte v budúcnosti len profitovať.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí uvažujú o vstupe do sekty?
Som presvedčený, že žiadny človek neuvažuje o vstupe do akejkoľvek sekty, možno s výnimkou tých, ktorí z toho chcú ťažiť, napríklad materiálne. Kto hľadá duchovné ukotvenie, pre neho to NIE JE sekta, ale zoskupenie ľudí, ktorých názory mu vyhovujú. A v tom prípade to podľa mňa musí urobiť, musí vstúpiť, inak ho to môže mrzieť.
