„Ak má byť vzťah vydarený, treba sa zamilovať veľa ráz, ale vždy do tej istej osoby,“ hovorí jedna múdra veta, ktorej autorstvo sa prisudzuje množstvu známych aj neznámych. Napriek tomu ju podľa štatistík zjavne väčšina nepozná. Alebo čítali len tú prvú polovicu? Keď pred štyrmi rokmi slovenská dokumentaristka Diana Fabiánová pripravovala svoj film o nevere, v jej súkromnom prieskume jej ju totiž priznala viac ako polovica oslovených. Pritom 65 až 85 percent tých istých ľudí v tom istom prieskume zároveň tvrdilo, že je pre nich vo vzťahu fyzická vernosť kľúčová. Prečo teda podľa psychológa a párového terapeuta Pavla Rataja robíme to, čo nechceme, aby sa dialo nám?
Prečo je toľko z nás neverných? Je na to nejaká všeobecná odpoveď?
Na základe skúseností z jedného z online kurzov na tému nevery, kde sme sa pýtali účastníkov, z ktorých veľkú časť tvorili tí, čo sa dostali do pozície milencov a mileniek, môžem povedať, že väčšina odpovedala, že to, čo ich oslovilo, respektíve pritiahlo do mimomanželského vzťahu, bol záujem. Záujem, ktorý napĺňal určitú prázdnotu a samotu, či už v spolužití s aktuálnym partnerom, alebo v živote. Pritom mnohí žili vo funkčných vzťahoch, ale jedna z častí – tá emočno-intímna – nefungovala. Partner sa už nepýtal, ako sa cíti, čo prežíva. Celá komunikácia bola skôr akási formálna až zdvorilostná – ako si sa vyspal? Ako bolo v práci? Už to nemalo takú tú existenciálnu podobu – ako ti so mnou je? V čom sa cítiš nenaplnená, nenaplnený? A ukázalo sa, že to tomu druhému chýba. Druhá vec je, že z toho každodenného spolužitia sa začali vytrácať pozitívne feedbacky – si atraktívna, voniaš mi, si zaujímavý, som veľmi rada, že ťa mám, baví ma to s tebou, stále ma inšpiruješ a vzrušuješ…
Brali to ako dôvod hľadať to inde?
Vôbec nemuseli hľadať. Keď do takejto dlhodobej frustrácie vstúpi niekto niečím zaujímavý, vyšle sladký záujem, tak sa zrazu začnete cítiť zaujímavo a začne sa vo vás prebúdzať chuť a záujem o toho, kto vám to poskytol. Napriek tomu, že ste morálne nastavený tak, že by ste partnera nikdy nepodviedli.
Takže každá nevera má príčinu?
Nešiel by som do toho takto absolútne. Ale zo svojej terapeutickej skúsenosti môžem povedať, že pri každej nevere, s ktorou som pracoval, individuálne alebo pri párovej terapii, sme našli vysvetlenie, prečo sa objavila. My pracujeme na úrovni symptómov, dôvodov a príčiny. Nevera môže byť symptóm, dôvodom môže byť pocit frustrácie, nenaplnenia nejakej vzťahovej potreby, ale príčina môže byť omnoho hlbšie. Napríklad, že mojím nevedomým vzťahovým vzorcom, podľa ktorého fungujem, je podriadenosť. Zabezpečujem si lásku tým, že slúžim druhému. Alebo naopak, všetko riadim, všetko je na mne, lebo trvám na tom, že nikomu sa nedá veriť. Niektoré vzorce sú dokonca transgeneračné. To znamená, že sa nevedome odovzdávajú z generácie na generáciu. A toto všetko môže byť príčinnou nevery.
„Aj keď podvádzaný o nevere nevie, často cíti, že sa niečo deje“
Ak však hovoríme o nenaplnení nejakých vzťahových potrieb, respektíve o frustrácii, že ten druhý už nie je taký, ako bol, alebo nerobí to či ono, vyzerá to, že za moju neveru je vinný on.
Nič také sa vo všeobecnosti povedať nedá. Všeobecná odpoveď na také tie stereotypné otázky – či je vinný ten, kto podvádzal, alebo ten, kto mu doma nedal to, čo potreboval, neexistuje. Až skúmanie konkrétneho páru nám môže povedať, že v rámci dobrého a spokojného manželstva sa napríklad jeden či druhý úplne dobrovoľne vzdal niečoho, čo ho tešilo, čo mal rád. To sa často stáva, keď sa narodia deti. V zápale toho, aby sme ich dobre vychovali, nemáme energiu ani na seba, ani na vzťah. Čakáme, že sa udrží sám. A myslíme to dobre. Lenže cesta do pekla je veľmi často dláždená práve dobrými úmyslami.
V prieskume, ktorý si robila spomínaná filmárka, sa pri niektorých otázkach približne polovica radšej nevyjadrila, ako by mala priznať neveru, pritom išlo o anonymnú anketu. Znamená to, že sa za neveru hanbíme, sme zo seba sklamaní? Ako si ju teda môžeme zároveň užívať? Respektíve, čo hovoria skúsenosti vašich klientov – užívajú si ju?
Odpoveďou na túto otázku je asi to, že ľudia väčšinou nerobia, čo im je nepríjemné. To znamená, že v takomto vzťahu predsa len dostávajú pozitívnu emocionálnu spätnú väzbu, baví ich to, niečím ich to nasycuje, vzrušuje ich to, cítia sa mladší, atraktívnejší, sebavedomejší, hodnotnejší. Niekto má dokonca pocit úľavy – že konečne druhému odpláca to, čo on urobil jemu. Nevera je skrátka taká zložitá ako človek.
Objavuje sa u nich aj spomínaný pocit hanby?
Samozrejme, sú ľudia, ktorí sú úzkostní, majú nižšie sebavedomie, majú silno rozvinuté svedomie, alebo neustály strach, že to praskne. Tí sa dostávajú do situácie, že sa za to hanbia. Napriek tomu ich však iná ich časť vedie k tomu, že to robia opakovane. Jednu časť osobnosti to totiž baví a vymýšľa, ako si to čo najviac užiť, druhá si to vyčíta, tretia má strach, že to praskne, a piata to popiera a devalvuje závažnosť toho, čo sa deje.
Čo sa s mileneckým vzťahom deje potom, keď to naozaj praskne?
Jedno z kritérií, ktoré definuje neveru, je to, že je to tajné. Vtedy to má totiž určitý drajv, dynamiku, vzrušivosť. Ponúka to určitú anonymitu, nezáväznosť, nemusíme riešiť budúcnosť… Vo chvíli, keď sa z toho stane prasknutá nevera, už to má inú úroveň. Nie je to také atraktívne, naopak, prináša to zmätok, nechceme ubližovať svojmu partnerovi, lebo vidíme, ako trpí, odkedy sa to dozvedel, zároveň si však nejaká časť z nás nemôže pomôcť a núti nás sa k tomu vrátiť. Sme v podstate vláčení životom svojím vnútorným konfliktom. Doslova sami sebe nerozumieme. Na jednej strane sme skalopevne presvedčení, že chceme byť tu a opustiť tamto, no o chvíľu to chceme presne naopak.
Na druhej strane, čo prežíva podvádzaný? Platí, že čo oko nevidí, srdce nebolí?
Naozaj nie málokrát som sa stretol s tým, že aj keď podvádzaný o nevere nevedel, cítil, že sa niečo deje. Ale jeho obranné mechanizmy idealizácie, strachu, vytesnenia zaúčinkovali natoľko, že popreli tie pocity, a tak ďalej žil v tom, že má pekný vzťah, a prehliadal aj jasné signály, ktoré sa dali nájsť alebo ktorý podvádzajúci dokonca za sebou vedome zanechával. Niektorí mi hovorili, že až po prevalení nevery im došlo, čo tá a tá správa, ktorú mi ten druhý vtedy poslal, znamenala. A nechápali, ako je možné, že tým podvádzajúcim verili ich výhovorky a výmysly. Skrátka predstava, že sa nás nevera môže týkať, je taká ohrozujúca, že sa vedome bránime tomu, že by mohla byť pravdivá, a podvedome spúšťame obranné mechanizmy, ktoré to odbijú do autu.
Čo však vtedy, keď zistíme, že je to predsa len fakt?
Prichádza šok. Ako niečo, čo tak na psychologickej, ako aj hormonálnej a neurobiologickej úrovni pomáha spomaliť proces nárazu. Niekedy máme práve vďaka tomu v takýchto krízových chvíľach pocit, že sa nám to, čo sme sa dozvedeli, iba snívalo. Že to nie je pravda, že ten druhý sa vráti alebo nám nikdy nepovedal, že tu niekedy bol niekto tretí. U niekoho môže šok pomôcť všetko blahosklonne prikryť a snažiť sa ísť ďalej, u niekoho naopak naštartuje obrovskú impulzivitu – krik, nadávky, zbalené kufre, také to – nezaujíma ma, čo sa stalo, vypadni… Veď ja ti ukážem, poviem to všetkým, v práci, kamarátom, rodičom… Skrátka ten šok vytvorí paniku v zmysle – ja to tam napálim a všetko zničím.
Znamená to koniec vzťahu? Alebo môže mať nevera aj iný záver?
Ak som ťa ešte včera miloval alebo milovala, tak by to dnes nemalo automaticky znamenať rozchod. Sme predsa zviazaní citovým putom, a to napriek tomu, že si ma podviedol a ja som teraz tá zranená a ponížená. Nič to nezmenilo na tom, že máme puto, ktoré je vyhradené len pre nás dvoch a náš partnerský vzťah a ktoré nie je možné odpojiť takto rýchlo. Mimochodom, nevera sa nedeje len v monogamnom vzťahu, ale aj v otvorených vzťahoch, ktoré verejne deklarujú, že sú konsenzuálne nemonogamné. Aj ony majú hranice toho, čo sa môže a čo sa nesmie, to znamená, že aj ľudia v otvorených vzťahoch zažívajú neveru.
„Množstvo párov spolu zostane a tvrdia, že neveru zvládli, ale dlhodobo si v sebe nosia poníženie, zranenie, strach a neistotu, že sa to zopakuje.“
To je zaujímavé, ale zostaňme ešte chvíľu pri páre. Dá sa nevera prekonať?
Nepotrebujeme prekonať neveru, ale ten traumatický zážitok, tú dieru, ktorú urobí do citového puta. Zažívame totiž zradu, opustenie, aktivuje sa v nás nedôvera, neistota, alebo dokonca minulé traumy – napríklad, že otec tiež podvádzal mamu alebo ona jeho, alebo že sme kvôli nevere zostali opustení, lebo mama odišla za svojím milencom. Prekonať neveru znamená prekonať toto všetko. Množstvo párov spolu zostane a tvrdia, že neveru zvládli, ale dlhodobo si v sebe nesú poníženie, zranenie, strach a neistotu, že sa to zopakuje. Zostáva medzi nimi výrazná miera nedôvery, sú úzkostlivejší, niekto skončí s depresiami, intímnymi problémami alebo dokonca so psychosomatickými zdravotnými ťažkosťami, ktoré sa ukážu ako následok zranenia z nevery.
Má to riešenie?
Tie páry musia mať odvahu preskúmať, čo sa stalo, že do ich života vstúpila nevera. Môže byť symptómom oveľa väčších problémov vo vzťahu, ale môže byť aj symptómom individuálneho príbehu jedného z nich a o ich vzťahu nemusí vypovedať nič.
Čo si pod tým mám predstaviť?
Nevera môže byť napríklad spôsob, ktorým sa budem ako partner kryť, pretože blízkosť je pre mňa z dlhodobého hľadiska ohrozujúca. Tak si udržiavam milenecké vzťahy, ktorými sa bránim, aby som nebol zraniteľný len v tom jednom. Alebo je milenecký vzťah pre mňa ventilom. Fungujem totiž v pracovnom prostredí tvrdo zameranom na výkon, robím dvanásť až štrnásť hodín denne v zamestnaní, kde nikto neodchádza pred ôsmou, robí sa aj v soboty a ja sa tam chcem udržať. Doma ma síce čaká manželka, prípadne aj deti, ale aby som to nezmyselné tempo vydržal, odpojím sa od vnímania svojich pocitov, od svojho tela, od citov k najbližším. Tvárim sa, že nič nepotrebujem, hoci som v permanentnom nevnímanom napätí, a o to viac som osloviteľný vzťahovým vzruchom. Asistentka sa okolo mňa len obtrie, alebo prijmem novú zamestnankyňu, ktorá so mnou trávi večery, lebo mi pomáha s projektom, a ja mám pocit, že mi konečne niekto rozumie a pomáha. To vytvorí blízkosť, v ktorej sa môže stať aj to, čo je proti všetkým mojim hodnotám.
„Jedno z kritérií, ktoré definuje neveru, je to, že je to tajné. Vtedy to má totiž určitý drajv, dynamiku, vzrušivosť.“
Prečítala som si viacero pohľadov na neveru a podľa psychologičky Zuzany Hradilekovej je to, že podvediem, vždy vedomé rozhodnutie.
Záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. Ja som psychológ a psychoterapeut, ktorý pracuje s nevedomými motiváciami a vzťahovými očakávaniami. Predstava, že žijeme život len podľa našich rozhodnutí, je prístup odborníkov, ktorí pracujú len s vedomím. Nepracujú s faktom, že väčšina nášho života sa odvíja na nevedomej úrovni. Už Sigmund Freud pred stodvadsiatimi rokmi hovoril, že sme plní konfliktov medzi superegom, egom a takzvaným id, ktorým označoval vrodenú zložku osobnosti, pre ktorú je primárne dosahovať slasť a ktorá funguje na úrovni podvedomia, a to u každého bez výnimky. Môžeme prebrať zodpovednosť za to, čo sa stalo – o. k., mal som sex s niekým iným, ale nie vždy je to niečo, čo bolo riaditeľné naším rozhodnutím. Naopak. Často veľmi zodpovední a rozhodní ľudia majú život taký preplnený rozhodovaním, že sú prekvapení, že sa im to vymklo. A nedokážu urobiť krok späť, pretože tentoraz rozhodli emócie. Je to názor kolegyne, ktorý jej neberiem, ale vychádza z iných prístupov a premís, než vychádzam v párovej terapii ja.
Skúste online kurz Pavla Rataja NEVERA!
Nikdy nebolo jednoduchšie podvádzať ako teraz, ale nikdy predtým si nevera nevyberala takú psychologickú daň a emocionálnu destabilizáciu. Ako jej teda nedovoliť, aby zničila váš vzťah? Pavel Rataj prináša nový a v našich končinách jedinečný kurz o tom, ako pomôcť vzťahu aj obom partnerom v období, keď do partnerstva vstúpi niekto tretí.
Viac info na: https://pavelrataj.cz/nevera/
Foto: Shutterstock a archív P. R.
