Je vari žene vo vzťahu na škodu, keď je príliš samostatná? Zahatáva si tak cestu k manželstvu, k záväznému vzťahu? Nad tým sa zamýšľa psychologička Marta Boučková.
Tridsaťosemročná tmavovláska sediaca v mojej pracovni mala rozhodne svoje čaro. Vyžarovala z nej akčnosť a samostatnosť. Na prvý pohľad bolo jasné, že vie, čo chce a nepochybovala som o tom, že to väčšinou dokáže aj získať. Aby nedošlo k omylu – nebola typom dobre udržiavanej „zlatokopky“, ovládajúcej len klasické ženské zbrane, s ktorými dobýva svet. Bol to ten typ modernej ženy, ktorá si je vedomá všetkých svojich kvalít: samostatná a úspešná v práci, ktorá sa vie o seba v živote postarať. Skoro by sa zdalo – ideálna žena v strednom veku! Tak čo teda robí u mňa?
Hoci sa bolo zjavné, že v jej živote beží všetko ako po masle, predsa len aj ona mala za sebou nejeden životný kotrmelec. Pred tromi rokmi našla odvahu ukončiť svoje už dlho nefungujúce manželstvo, rozviedla sa a presťahovala s dcérou do väčšieho mesta. Nezostala dlho sama a našla si priateľa. Našla u neho všetko, čo si kedy mohla želať. A ešte niečo navyše, o čo pravdupovediac vari žiadna žena nestojí – manželku. Rozhodla sa jeho „stav“ ignorovať. Koniec koncov bola celý svoj dospelý život zvyknutá starať sa o seba a o svojich blízkych. Výnimkou nebolo ani jej „manželské obdobie“, ako sama poznamenala. Jednoducho nebola z tých, ktoré by plakali nad tým, že muži jej života ju nechávajú byť tou silnou a nezávislou. Zostať tou, ktorá sa dokáže o všetko postarať a všetko si zariadiť, jej pripadalo jednoduchšie, efektívnejšie a dôstojnejšie ako čakať, až sa niekto k niečomu rozhýbe. Toto bola jej životná skúsenosť aj filozofia. Chcela vzťah, ktorý nebude zaťažený povinnosťou a závislosťou. Až donedávna to fungovalo. Páčilo sa jej byť nezávislou milenkou, ktorá muža svojich snov v zásade ničím neviaže ani neobťažuje a dáva mu tým iba čas, v ktorom sa môžu venovať len jeden druhému. Ale aj napriek svojej nezávislosti stále viac stála o spoločný život s týmto mužom. Jeho manželstvo sa postupom času približovalo k svojmu koncu a zostávalo len doriešiť majetkové záležitosti. Čím viac sa približoval okamih mužovej slobody a možnosť spoločného života sa stávala reálnejšou, tým viac začínala byť nezávislá milenka prekvapenejšia a zmätenejšia. V mužovom správaní prekvapujúco nič nenasvedčovalo tomu, že by plánoval „zintenzívnenie“ ich vzájomného vzťahu, tzn. „normálny spoločný život“. A tak sa nezávislá milenka začala viac pozerať okolo seba a zistila, že nie je jediná nezávislá milenka, ktorá si nevie odpovedať na zdanlivo nezmyselne položenú otázku: „Prečo si muži neberú svoje nezávislé milenky, hoci sú často i „dlhodobo preverené“, že nič nežiadajú, dokážu sa o všetko postarať a nebudú teda na obtiaž?“
Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď: „Prečo si muži neberú svoje nezávislé milenky?“ „Jednoducho preto, že sú nezávislé!“
Zdá sa to na prvý pohľad ako nezmyselná a nič nehovoriaca odpoveď? Možno nie je. Podstatou partnerského vzťahu je väzba, spojenie, zviazanie, a teda aj určitá dávka závislosti jedného na druhom. Mnohými cenený vzťah dáva nielen pocit bezpečia, spojenectva, podpory, ochrany, ale aj pocit slabosti a vedomia, že nie som sám a že je príjemné nebyť sám. „Správny“ vzťah vždy sprevádza tešenie sa na druhého aj smútok, keď nie je v dosahu. Nie je nijako škodlivé priznať si, že vzťah tvorí aj istá zdravá dávka závislosti. Pozor teda na „ultra samostatnosť a utra nezávislosť“! Pre väčšinu z nás, ktorí majú niekoho, s kým chcú žiť, predsa len platí: „Niečo zvládnem bez teba, ale niečo len s tebou.“
Chcieť žiť vo vzťahu a pritom sa zo všetkých síl snažiť vzbudzovať dojem a vytvárať pocit úplnej nezávislosti a samostatnosti je kontraproduktívne. A ak to nezávislé milenky robia, potom sa nemôžu čudovať, že si ich muži neberú. Prečo by to aj robili, keď chcú žiť s niekým a nie vedľa niekoho až do smrti.
foto: Unsplash
