Mala desať, keď jej rodičia dovolili prihlásiť sa do televíznej šou. Keď sa nakoniec objavila na obrazovke, v úplne inej rodine začali vyzváňať telefóny. „Prečo ste nám nepovedali, že Amy súťaží, navyše pod iným menom?“ predbiehali sa príbuzní, priatelia a známi v kladení zvedavých otázok. „Nesúťažím!“ krútila hlavou ich rovnako stará dcéra a sama nechápala. To dievča v televízii naozaj vyzerá presne ako ona. Ako je to možné, vtedy však Amy nikto nevysvetlil. „Všetci máme na svete dvojníka,“ mávla rukou mama. Lenže situácia sa o sedem rokov zopakovala. „Kamarátka mi poslala video z TikToku, kde si dievča s modrými vlasmi dalo prepichnúť obočie. Pripadalo jej smiešne, že je presne ako ja. Mne nie. Vedela som, že ju musím nájsť,“ hovorí pre Moju psychológiu gruzínska choreografka Ano Sartania, ktorá bola pre zmenu tým dievčatkom zo šou Gruzínsko má talent.
Dookola pozerala video na sociálnej sieti a mala pocit, akoby mala pred sebou zrkadlo. „Cítila som niečo, čo ani nedokážem vysvetliť. Hlboko vnútri som vedela, že to dievča je niekto, koho hľadám celý život. Chcela som ju len vidieť a chvíľu sa s ňou môcť rozprávať. Netušila som prečo, ale vedela som, že ju musím nájsť,“ prezrádza mladá žena. Najprv to skúšala sama, ale žiadny internetový vyhľadávač jej bez mena alebo akejkoľvek inej informácie o žene z videa nedokázal pomôcť. Tak video skúsila len tak naslepo zverejniť v univerzitnej skupine cez mobilnú aplikáciu WhatsApp. Možno motyka vystrelí… A vystrelila. Jeden z tých, ktorí si prečítali správu Ano, spoznal vo videu Amy Khvitiu a spojil ich na sociálnej sieti. Tá okamžite pochopila, že našla dievča z televízie. „Prakticky v rovnakom momente sme jedna druhej napísali,“ spomína Ano na chvíľu, keď si v mobile prečítala: „Tak dlho som ťa hľadala!“ Okamžite jej odpísala: „Ja tiež!“ Chceli sa vidieť, chceli pochopiť, čo sa im to deje, kto je tá druhá… A nebola to len zvedavosť a chuť vyriešiť záhadu. „Celý život som cítila, že niečo nie je, ako má byť, že niekto v mojom živote chýba, ale nevedela som kto. V podstate som tomu pocitu vôbec nerozumela. Nechápala som, prečo to cítim,“ dodáva. V momente, keď mala odpovede na dosah, sa však zrazu cítila zmätená. „Akoby bolo všetko iné, pripadala som si so svojimi pocitmi trápne, čo keď ma vysmeje…?“
Prečo sú ako cez kopirák?
Presne tri dni nato, čo sa jedna o druhej dozvedeli, už boli spolu. Dohodli si stretnutie na tbiliskej stanici metra. Stačil jeden pohľad a Ano prebehlo hlavou, že to, čo zažívala pri pozeraní videa, nebol pocit. Keď zbadala Amy, pochopila, že naozaj videla svoj odraz v zrkadle. Presne tá istá tvár, presne ten istý hlas. „Bola naozaj ako ja, aj keď v niečom predsa len trochu iná,“ vracia sa o tri roky naspäť mladá choreografka. Obe si uvedomili, že našli, čo hľadali. Akoby otázky, ktoré im v hlavách vírili devätnásť rokov, boli v okamihu zodpovedané. „Hneď som vedela, že Amy je ten stratený kúsok môjho života,“ priznáva Ano, ktorá si dovtedy nepripúšťala, že by mohla mať dvojča a že je ním práve Amy, hoci k nej cítila niečo zvláštne. Čím dlhšie však boli spolu, čím viac sa rozprávali, tým viac si uvedomovali, že toho majú príliš veľa spoločného. Narodili sa v rovnakom roku a v rovnakej pôrodnici Kirtskhi v západnom Gruzínsku. Ale nie v jeden deň. Dátumy ich narodenia delilo niekoľko týždňov. Nemohli byť teda sestry a už vôbec nie dvojičky… Ale prečo sú potom ako cez kopirák? Mali rady rovnakú hudbu, obe milovali tanec, dokonca mali rovnaký účes a navyše – to už bolo naozaj podozrivé – zistili, že majú rovnaké genetické ochorenie, poruchu rastu kostí nazývanú dysplázia.
„Hneď som vedela, že Amy je ten stratený kúsok môjho života.“
Deti, ktoré vraj nikto nechcel
Chceli teda doma vysvetlenie, a tentoraz sa už nedali odbiť. Určite nie sú len dvojníčky, ktoré má každý. Konečne sa tak jedna aj druhá dozvedeli pravdu. Obe boli adoptované. Jedna o pár týždňov skôr ako druhá. Amina mama nemohla mať deti, od známeho sa však dozvedela, že v miestnej nemocnici je jedno, ktoré nikto nechce. A ak by lekárom zaplatila, mohla by si ju vziať a vychovať ako svoju… Deň, keď si ju jej adoptívna mama priviezla domov, zapísali ako deň, keď prišla na svet. V podstate sa pre svoju novú rodinu vtedy narodila. Mama Ano si vypočula tie isté slová a ten istý príbeh o nechcenom dieťati, ktoré nikoho nemá. Stačí zaplatiť a bude ich. Len dátum na adopčných papieroch bol iný. Preto dievčatá v rodných listoch nikdy nemali spoločný dátum narodenia. A ani jedna z adoptívnych rodín sa tak nikdy nedozvedela, že dievčatá sú dvojičky. Možno sa ani na nič nepýtali… Musieť si dieťa kúpiť, zaváňalo predsa len problémami, aj keď ony si ich radšej nepripúšťali. Veď bol do toho predsa zapojený aj personál nemocnice, tak ako by to mohlo byť nezákonné?
Načo sa chceš stretnúť s niekým, kto nás zradil?
Mali jedna druhú a konečne aj niektoré odpovede. Ale tá najzásadnejšia otázka stále visela vo vzduchu – prečo ich nechceli ich biologickí rodičia? „Bola som šťastná, že mám dvojča, ale na druhej strane som cítila strašný hnev na každého, kto nás od seba oddelil,“ priznáva Ano. Rodičia, ktorí ju vychovali, sa jej však zdali za to všetko najmenej vinní. Dobre, kúpili si ich, ale ťažké srdce mala na toho, kto ich predal. Kým Amy trvala na tom, že musia nájsť biologickú mamu, Ano ju nechápala: „Načo sa chceš stretnúť s niekým, kto nás podľa všetkého zradil?“ Nemala dôkaz, ale podvedome to všetko dávala za vinu žene, ktorá ich porodila. Tak jej to skrátka vychádzalo. Napriek tomu sestru nechala zdieľať ich príbeh na facebookovej stránke, ktorá sa venuje zjednocovaniu gruzínskych rodín a detí, u ktorých sa objavilo podozrenie z nelegálnej adopcie. Keď sa im z Nemecka chvíľu nato ozvala mladá žena, ktorej mama porodila v roku 2002 v pôrodnici Kirtskhi dvojičky, no povedali jej, že krátko po pôrode zomreli, najskôr z toho, že by sa s ňou mali stretnúť, nebola nadšená. Ale keď test DNA potvrdil, že naozaj našli ženu, ktorá im dala život, už sa nedalo cúvnuť. Do poslednej chvíle si však odmietala dovoliť voči nej niečo cítiť. Síce za ňou pricestovala do Lipska, ale presviedčala samu seba, že to len preto, že sestru nechcela nechať ísť samu. Biologická matka bola pre ňu stále človekom, ktorý ich pravdepodobne predal.
Stotisíc ukradnutých novorodencov
Kým Amy sa v maminom náručí rozplakala, Ano priznáva, že stále necítila nič. Ľady sa začali postupne lámať až s jej vysvetlením, čo sa po ich narodení dialo. Po pôrode totiž upadla do kómy, a keď sa z nej prebudila, personál jej oznámil, že jej deti už nežijú. Žiadne vysvetľovanie, žiadne dôkazy, jednoducho musela z nemocnice odísť s prázdnou náručou. „Ukázalo sa, že za predajom bol otec a lekári mu pomohli,“ prekvapuje nakoniec mladá žena, ktorá dnes považuje stretnutie s mamou za najlepšie rozhodnutie, aké kedy urobila. „Potrebovala som ju vidieť. Až teraz sa cítim slobodná a šťastná.“ Organizácia novinárky Tamuny Museridze, ktorá im ju pomohla nájsť, medzitým odhalila čierny trh s adopciami, ktorý sa týkal celého Gruzínska a existoval od začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia až do roku 2005. Odhadujú, že za ten čas bolo ukradnutých a predaných až stotisíc novorodencov, pričom išlo doslova o organizovaný zločin, na ktorom sa podieľali desiatky ľudí – od taxikárov až po ľudí vysoko vo vláde. Ano si však uvedomuje, že na to, aby bol ktokoľvek z nich potrestaný, je už neskoro. „Verím však vo vyššiu spravodlivosť. Som si istá, že každý dostane, čo si zaslúži, a už sa teda k tomu nevraciam. Nechcem žiť minulosťou, keď súčasnosť je konečne taká, akú som ju celý život hľadala. Obe s Amy sme vyrastali ako jedináčikovia, takže mať jedna druhú pre nás strašne veľa znamená. Dnes máme v podstate každá tri milujúce rodiny. Takže som jednoducho šťastná.“
Foto: archív A. S. a A. K.
