Koľko detí nosí samé jednotky, pretože si to (a nič iné) želajú ich rodičia? A koľko z nich trpí každý deň len preto, že prehra je neprípustná a iba výhra im prinesie pohladenie od mamičky či ocka?
Môj jedenásťročný syn chodí do triedy s chlapcom, ktorý má ohryzené nechty až do krvi. Je bystrý, len niekedy mu to jednoducho „nevyjde“ a zo školy prinesie trojku, nedaj bože štvorku. Zhodou okolností toho chlapca poznám a poznám aj jeho rodičov. Vyžadujú, aby nosil len jednotky, po škole sa stále učil a chodil do nejakého krúžku – to aby náhodou nezlenivel. Niekoľkokrát som počula jeho matku, ako na neho zvyšuje hlas: „Ak prinesieš trojku, tak si ma neželaj!“ Jeho nechty a tik v oku hovoria za všetko. Nie je, bohužiaľ, jediným dieťaťom, ktorého rodičia majú na svojho potomka prehnané nároky. Hurá, rodičovské ego je uspokojené, vlastné nesplnené sny sa prostredníctvom dieťaťa uskutočnia. To, že dieťa trpí, ich predsa nemusí zaujímať.
Od prírody ctižiadostivé
Môžu za všetko rodičia, alebo existujú aj deti, ktoré sú od prírody zdravo ctižiadostivé? Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že výchovné pôsobenie a prostredie hrá významnú rolu, ale dôležité sú aj gény. Mám kamarátku, ktorá má dvoch synov a každý z nich je celkom iný. Najstarší je tak trochu „free“, jeho životný postoj by sa dal momentálne nazvať „je mi to úplne fuk“ a slovo ctižiadostivosť je pre neho španielska dedina. Ten mladší, jedenásťročný, je jeho pravý opak – ambiciózny už od škôlky, vždy chcel mať všetko najkrajšie a najlepšie, v každom športovom zápase chcel uspieť a vyhrať. Aj v škole sa správa rovnako. Dôsledne si vedie zošity, dôkladne a starostlivo sa pripravuje na každú hodinu aj písomku. Keď prinesie dvojku, je nešťastný. Okrem toho chodí trikrát týždenne na florbalový tréning. Je pokojný, rozvážny, skôr introvert, veľmi empatický. Keď mu tréner povedal, že hrá síce dobre, ale málo agresívne, bolo mu to ľúto týždeň. To, že existujú ambiciózne deti „od prírody“, potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková: „Pri každej ľudskej vlastnosti ide o interakciu genetickej výbavy a výchovného pôsobenia rodičov a prostredia, v ktorom žijeme.“ A tak budú ctižiadostiví rodičia zrejme podvedome vychovávať svoje deti určitým spôsobom. Ak by sa vrodená ctižiadostivosť dieťaťa výchovou miernila, asi by sa neprejavila v takej miere, ako keď je podporovaná. Zdravú vrodenú ctižiadostivosť majú deti aj podľa psychologičky Jitky Nesnídalovej. „Verím, že každé dieťa prichádzajúce na svet má v sebe silnú túžbu rozvíjať sa a uplatňovať svoje schopnosti. Veď sa pozrime napríklad na to, keď dieťa spadne, nenechá sa vôbec odradiť a neustále skúša robiť ďalšie a ďalšie krôčiky. Tomu sa predsa hovorí zdravá ambícia naučiť sa chodiť! Ľudskou prirodzenosťou je však uvoľnenosť, preto dieťa najviac prosperuje tam, kde mu ponecháme slobodu a poskytneme podporu. V oboch prípadoch dusia zdravú ambíciu dieťaťa extrémne podmienky – či už prehnané požiadavky rodičov alebo, naopak, žiadne požiadavky,“ hovorí psychologička.
Nauč sa aj prehrávať!
Ako malá som pretekársky behala – bolo vzrušujúce vyhrať a stáť na stupni víťazov. Nie vždy to však boli len výhry, často aj prehry, pády a prešľapy. Veľa ma to naučilo – predovšetkým to, že v živote nie je nič zadarmo, ale aj to, že prehra môže byť niekedy víťazstvom. Rovnako by to malo byť aj vo výchove. Na jednej strane príliš ambiciózni rodičia, ktorí nadávajú svojmu potomkovi aj za dvojku, na druhej strane ctižiadostiví premianti, ktorí neznesú zlú známku. Dieťa sa musí naučiť vedieť prehrávať. „Tým, ako budeme doma pristupovať k zlej známke a k známkam celkovo, budeme učiť dieťa vedieť prehrať. Dieťa by malo vedieť, že známka je len známka, nič viac. Keď je dobrá, je to fajn, keď je horšia, je to správa pre neho aj pre rodičov, že má nejaké medzery v látke a že by sa ju malo doučiť. Ale to, že má z niečoho päťku, ešte neznamená, že je zlý človek alebo že ho preto majú mamička s oteckom menej radi,“ hovorí Tereza Beníšková. „Pomáha aj neporovnávať deti medzi sebou, neporovnávať ich so spolužiakmi. Radšej veďte dieťa k tomu, aby pracovalo adekvátne k svojim schopnostiam. Pre niekoho je trojka úspechom a musí sa na ňu naozaj učiť, potom si zaslúži pochvalu. U iného vieme, že aj dvojku má preto, že sa na niečo vykašľalo,“ dodáva. Cestou je aj snaha nastoliť rovnováhu medzi zdravou a nezdravou ctižiadostivosťou. Zdravá by mala dieťa posúvať dopredu a motivovať ho k dobrým výkonom, ale zdravým spôsobom. „Ak sa niekto trápi pre každý neúspech alebo svoje úspechy nepovažuje za dostatočné a chce ich mať stále viac a byť stále najlepší, potom už ide o chorobnú ctižiadostivosť. Tá nepomáha zdravému životu, ale, naopak, robí zo života honbu za najlepšími výsledkami. Áno, sú deti, ktoré nevedia prehrávať, ktoré to nikto nenaučil a ktoré doma prijímajú s láskou len vtedy, keď majú vynikajúce výsledky,“ dodáva psychologička T. Beníšková. Psychologička Jitka Nesnídalová verí, že deti sa rodia s prirodzenou sebaláskou a samy od seba teda nemajú dôvod, prečo byť extrémne ambiciózne, či sa, naopak, podceňovať. „Iba ten, kto si vnútorne neverí, ženie veci do extrému,“ dodáva.
Nechcem byť najlepší!
„Môj syn Tomáš je veľmi bystrý. Nemusí sa veľmi učiť a aj tak dostáva dobré známky. Keď dostane výnimočne trojku, to už je čo povedať. Nijako na neho netlačíme, za dobrú známku ho pochválime, zlú síce nevyzdvihujeme, ale ani z toho nerobíme vedu. Tomáš však vôbec nie je ctižiadostivý. Hoci by mohol byť premiantom, nechce ním byť. Jednoducho mu neprekáža, že nosí skôr dvojky ako jednotky,“ rozpráva tridsaťpäťročná Simona z Bratislavy. Áno, sú i také deti, ktoré majú dostatok inteligencie aj talentu na to, aby boli premianti, ale netúžia po tom. Rodičia ich nenútia, naopak majú pocit, že keby náhodou boli premiantmi, okolie by ich udupalo posmeškami. Týka sa to najmä chlapcov. Prečo by sa hlásil, keď sa nehlási nikto iný, len nejaké dievča. Veď by bol len na smiech… „Také správanie sa v odbornej pedagogickej literatúre označuje ako ‚podvýkonnosť‘ a vyskytuje sa dosť často. Bystré dieťa nechce byť označované za bifľoša, preto radšej svoje znalosti zatajuje alebo aspoň nerozvíja tak, ako by mohlo. Preto je dôležité vybrať preňho takú školu a triedu, kde by svoje znalosti a schopnosti mohlo uplatniť a cítilo sa dobre. Keď je dieťa bystré, potom hľadajte triedu, kde sú takí aj ostatní, aby tam bolo normálne, že aj spolužiaci vedia veľa. Ak toto v triede dlhodobo nefunguje, býva najlepším riešením zmeniť triedu alebo školu,“ radí psychologička Tereza Beníšková. „Náš Adam je bystrý, veľa číta, ale za nič na svete sa v škole nebude hlásiť. Vôbec mu vraj neprekáža, že má dvojky, hoci by mohol mať jednotky. Do inej triedy však nechce prestúpiť, pretože v tejto má kamarátov. Dúfam, že keď sa dostane na strednú školu, tak sa to zmení,“ hovorí štyridsaťročná Irena. „Pomôže aj viesť dieťa k zdravému sebavedomiu. K tomu, že odlišnosť je normálna. A to, že mu ide škola, nie je nič, za čo by sa malo hanbiť, ale že by na to malo byť pyšné. Ale rozprávanie sa a presviedčanie funguje skôr u menších detí. Starší školáci už oveľa väčšiu váhu prikladajú tomu, čo hovoria rovesníci, ako tomu, čo hovoria rodičia a učitelia. Aj preto je pre bystré dieťa výhodnejšie prejsť na viacročné gymnázium, ako zostať na základnej škole. Na gymnáziu je väčšia šanca, že si nájde nejakých rovesníkov, s ktorými si rozumie a ktorí sú na tom podobne,“ radí psychologička.
Pre dieťa len to najlepšie
Naozaj je to tak? Jedna moja známa už od dojčenského veku vyvíjala nezdravý tlak na svoju dcérku. Musela byť najväčšia, najzdravšia, robila najväčšie pokroky zo všetkých detí, na dojčenskom plávaní bola najšikovnejšia, ako prvá začala aj chodiť a rozprávať. Neskôr to, samozrejme, pokračovalo v škôlke. Malá Sára bola sústavne vzdelávaná, aby mala pred ostatnými predškolákmi náskok, každý deň si trénovala anglické slovíčka, nové písmenká, chodila do krúžkov. V škole potom začali doslova preteky. Dlho som ich nevidela, ale myslím, že Sárina mamička v túžbe po dokonalosti nepoľavila. Ako hovorí psychológ Zdeněk Matějček, rodičia na všetky hľadiská vývoja a zdravia dieťaťa náhle akoby zabudli a zaujíma ich už len výkon. A to je nesprávne, ba dokonca nebezpečné. Prepínanie fyzických možností môže ohroziť telesný vývoj, podobne je to s nadmernými nárokmi na psychiku, môžu napríklad vzniknúť rôzne poruchy. „Keď sa dieťa narodí rodičom, ktorí majú naňho neadekvátne požiadavky, jeho prirodzenému rozvoju to nemôže pomáhať. Ak sa dieťa vyvíja v napätej atmosfére, ktorá je stresujúca a plná požiadaviek, nikdy sa nemôže cítiť dobre. Často v ňom taký prístup rodičov vyvoláva silný pocit nedostatočnosti, ktorý sa postupom času naučí kompenzovať. V dospelosti sa z neho môže stať perfekcionista terorizujúci svojimi požiadavkami nielen seba, ale aj svoje okolie. Môže to, samozrejme, viesť aj k druhému extrému, kedy sa radšej zmieri s tým, že nikdy neuspokojí požiadavky svojich rodičov, a je teda k ničomu a v živote sa uzavrie pred všetkými príležitosťami, ktoré by mu priniesli dobrý pocit. Jednoducho, podpora zdravej ctižiadostivosti dieťaťa je pravým kľúčom k jeho prosperite. Naopak, prehnaná ctižiadostivosť môže človeka zredukovať na otroka,“ varuje psychologička Jitka Nesnídalová.
Oznámkovaná láska
Hnevajú sa na teba rodičia, keď prinesieš zlú známku? A aká známka je pre teba zlá?
Dávid (11): Keď sa učím a pripravujem, tak väčšinou nie. Ale keď prinesiem päťku, pretože som sa neučil a namiesto toho hral hry na počítači, mamka sa veľmi hnevá. Väčšinou mi počítač zakáže, dokiaľ si tú päťku neopravím. Pre mňa je zlá známka trojka.
Patrícia (10): Každý deň chodím na nejaký krúžok, a keď prídem domov, musím sa učiť. Ocko ma potom vždy vyskúša, a dokiaľ to neviem perfektne, nedovolí mi, aby som sa hrala alebo pozerala telku. Zlé známky skoro nenosím, a keď dostanem dvojku, dostanem vždy trest a ocko sa so mnou potom nebaví. Dvojky už považujem za zlé známky. Naši hovoria, že keď sa nebudem dobre učiť, v živote nič nedokážem. Ocko mi aj hovorí, že raz mu ešte poďakujem. A tak sa učím, aby som ich nesklamala.
Denis (11): Moji rodičia dlho pracujú, takže na mňa nemajú veľa času. Učím sa sám. Moje vysvedčenie nie je „nič moc“ a mám aj trojky. Naši sa na mňa nehnevajú a ocko nad tým len mávne rukou a povie, že aj on mal na základke trojky a „pozri, kde som“. Takže to veľmi nerieši. Zlá známka je pre mňa štvorka a päťka, trojka je dobrá…
foto: Unsplash
