Odložte podprsenku, znížite tým riziko rakoviny prsníka… V titulku správy o jednom z nedávnych výskumov to znelo ako matematika. Urobte toto, a to, čím sa húfy lekárov zaoberajú celé desaťročia, bude vyriešené. „Nebude,“ pokrútila hlavou lekárka MUDr. Miroslava Skovajsová, PhD., ktorá je zakladateľkou skríningu rakoviny prsníka a siete Mamma centier v Českej republike. „Zle padnúca podprsenka môže spôsobiť zdravotné problémy, ale nie rakovinu prsníka.“
Chodiť „hore bez“ spodnej bielizne, nás podľa vašich slov pred rizikom rakoviny prsníka neochráni. Čo teda? Ak nepoznáme stále jej príčinu, existuje vôbec nejaká prevencia?
Prevencia, ktorá by nám zaručila, že nádorové ochorenie v tele nevznikne, nie je. To nedokážeme pri žiadnej chorobe. Pri rakovine prsníka máme jednu jedinú možnosť, a to nádor včas nájsť, pričom na to máme niekoľko možností. Pre mladé ženy do štyridsať rokov je to ultrazvuk, pre ženy nad štyridsať mamograf a pre všetky vekové kategórie je možnosť podstúpiť magnetickú rezonanciu. Prsník sa dá vďaka tomu v ktoromkoľvek veku veľmi dobre vyšetriť.
Médiá sú však plné rizikových faktorov, ktoré nás môžu zaradiť medzi onkologické pacientky, pričom medzi prvými je genetika…
Ku genetike by som zatiaľ dala veľký otáznik. Na jednej strane existujú teórie, podľa ktorých ak má žena mutáciu niektorého z génov predurčujúcich ju na rakovinu prsníka, v tomto prípade ide najmä o gény BRCA1 a BRCA2, je to riziko, že na ňu naozaj ochorie, veľmi vysoké. Dokonca sa dá vyjadriť percentuálne podľa počtu chorých blízkych žien v rodine. Ak pre Českú a Slovenskú republiku platí všeobecné riziko pre celú populáciu žien osem a pol percenta, čiže osem a pol ženy niekedy počas života ochorie na rakovinu prsníka, v prípade žien, ktoré majú genetický predpoklad, sa to riziko výrazne zvyšuje, u niektorých sa udáva až šesťdesiat či sedemdesiat percent. Treba však povedať, že pre každú ženu niesť ťarchu takéhoto vysokého rizika je veľmi zložité. Jediná možnosť, ktorú jej medicína dnes vie ako riešenie ponúknuť, je totiž preventívne odstránenie prsnej žľazy. Ale…
Teraz asi prechádzame k tomu spomínanému otázniku. Inými slovami, ani v tomto prípade matematika celkom neplatí?
Presne tak. Aby to totiž nebolo také jednoduché, momentálne sa objavil nový odbor, ktorý sa nazýva epigenetika, a hovorí, že je niečo, čo je tomu genetickému predpokladu nadradené. A to niečo je vplyv prostredia na DNA, ktorá v sebe ten zmutovaný gén nesie. Jedným z faktov, ktoré epigenetika uvádza, je, že pozitívnym prístupom k životu máme možnosť tú zlú prognózu vyplývajúcu z mutácie génu zlomiť. Rešpektovaný vedec Bruce H. Lipton v tejto súvislosti napísal knihu s až provokatívnym názvom Biológia viery, ktorá hovorí o tom, že prístupom k životu, pozitívnym alebo negatívnym, dokážeme hlboko zasiahnuť do nášho zdravia.
Čiže žena s dokázanou mutáciou génu a vypočítanou vysokou pravdepodobnosťou vzniku rakoviny ju nikdy nemusí dostať a naopak tá, ktorá má všetky testy v poriadku, áno. Lenže väčšina z nás o tom, čo máme napísané v génoch, netuší…
A ja hovorím, že našťastie. Môj osobný názor totiž je, že zistenie akejkoľvek odchýlky je veľmi určujúce a niektoré ženy to dokáže nesmierne psychicky zlomiť. Často zažívam v ordinácii momenty, keď sa ženy nechajú na ten test z nejakého dôvodu presvedčiť, keďže sú pomerne lacné, no potom nevedia, čo s tou informáciou. Dozvedia sa, že majú väčší predpoklad, že na túto diagnózu ochorejú, ale netušia, čo robiť. Väčšinou totiž príde tlak lekárov, aspoň tak to zažívam, na preventívne odstránenie prsnej žľazy, čo je však nezvratný výkon. Takže ich čaká neuveriteľne ťažké rozhodovanie, či to podstúpiť, hoci sú úplne zdravé. Sama preto odporúčam, aby tento test podstupovali len ženy, ktoré majú v rodine tej rakoviny toľko, že to genetické testovanie a konzekvencie, ktoré z toho vyplývajú, budú mať u nich zmysel.
Inak to prináša podľa vašich slov skôr stres. A ten je v zozname rizikových faktorov vzniku rakoviny prsníka hneď na ďalšom mieste. Je to vôbec niečo, čo vieme ovplyvniť?
Predovšetkým si pod tým slovom každý človek predstavuje niečo iné. To, čo jeden ako stres vníma, sa iného nemusí vôbec dotknúť. Závisí to od našej odolnosti a tá vychádza z toho, aké sme mali detstvo, ako sme boli vychovaní, či sme vyrastali v bezpodmienečnej láske a opore svojho okolia. Deti, ktoré ju dostanú, sú vybavené do života väčšou odolnosťou voči stresu a berú stresové situácie ako nakopnutie od života. Naopak, človek, ktorý toto v detstve nemal, môže reagovať aj na minimálnu dávku tlaku stresovo. Pritom práve toto nezvládanie stresu a hlboký strach, ktorý to vyvoláva, je jedným z možných spúšťačov všetkých druhov rakoviny. Za tridsať rokov mojou ordináciou prešli už skutočne tisícky žien a onkologických pacientok, a keď spolu hľadáme odpovede na ich prečo, jednoznačne to smeruje k vzťahovému stresu, stresu z nelásky rodičov. Často tam bývajú také ženské línie, že maminka, ktorá nebola vybavená láskou od svojej maminky, nedokáže dať pocit, že je milovaná, svojej dcére. Skutočne najväčšiu mieru stresu si vytvárajú ľudia v rodinách tým, že malému bezbrannému človeku nedokážu dať ochranu, oporu, lásku tým bezpodmienečným spôsobom.
Tu sme sa dostali k momentu, že mnohé mladé ženy práve preto majú z vlastného materstva strach, odkladajú ho, prípadne sa naň vôbec neodhodlajú, čo sa opäť uvádza ako jeden z rizikových faktorov rakoviny prsníka…
Opäť budem vychádzať zo svojej skúsenosti. Nejestvuje totiž štúdia, ktorá by to preukazovala, ale keďže sa vyšetreniam a diagnostike rakoviny prsníka venujem od roku 1988, vidím, že obrovský tlak spoločnosti, aby sme obstáli, vedie k strate ženstva. Ženy robia mužské veci a muži ženské a akoby dochádzalo k oslabovaniu toho ženského a mužského princípu. Tento stav jednoznačne prispieva k vzniku rakoviny, hlavne viazanej k pohlaviam, a špeciálne pri rakovine prsníka sa mi to tak jednoznačne javí. Telo ňou doslova vzdoruje: Ja už nechcem byť chlap! Samozrejme, žena má právo na vzdelanie, má právo na presadenie sa, ale stále je tou jej hlavnou úlohou, na ktorú je biologicky stvorená, priviesť na svet deti a dobre ich vychovať. Samozrejme, ak nemá nejaký zdravotný problém. Moderná spoločnosť však, akokoľvek to vyzerá, že žijeme v najlepšom čase zo všetkých, toto ženské v nás potláča. Keď si zoberieme len menštruáciu – v minulosti, keď žena menštruovala, považovalo sa to za obdobie, keď je oslabená a môže odpočívať. Moderná spoločnosť nám však, naopak, ukáže, že si máme zobrať vložky s krídelkami, aby nikto nevedel, že menštruujeme. Preto všetkým svojim pacientkam, ktoré za mnou prídu po liečbe, hovorím, aby si teraz dopriali. Nazývam to doslova – späť do sukní!
Viem si predstaviť, ako sa teraz mnohým uľaví, lebo tých „nohavíc“ majú samy plné zuby. Rovnako však aj tie, ktoré budú tvrdiť, aby sme im ich nebrali, veď pre zdravie robia dosť – cvičia, jedia zdravo, doprajú si protirakovinové antioxidanty…
Zase si dovolím vychádzať zo svojej skúsenosti. Veľakrát som totiž od pacientok počula – nepijem, nefajčím, jem zdravo, behám, dodržiavam zdravý životný štýl… Ako to, že mám rakovinu prsníka? Obávam sa, že ak si zo života urobím horor, keď si dovolím jesť len to, čo má v sebe antioxidanty, keď sa „úkolujem“ – koľko musím odbehnúť, odcvičiť, nejesť, tak nie som v mentálnej pohode a telo na to reaguje. Existuje totiž štúdia vychádzajúca z experimentu, počas ktorého dávali dvom skupinám osôb rovnaké jedlo. Jedným sa to však podávalo s tým, že je to zlá strava, a druhým, že je to to najlepšie, čo môžu dostať. Keď potom vyhodnocovali parametre odpovedí imunitného systému, zistili, že tie skupiny reagovali podľa toho, čo sa im vsugerovalo. Tí, ktorí boli presvedčení, že jedia zle, mali horšie výsledky ako tí, ktorým bolo povedané, že pre svoje telo robia najlepšie, čo môžu. Organizmus skrátka odpovedal podľa toho, s akou charakteristikou im bola strava podávaná. Tým sa tak búra premisa, že keď jem zdravé jedlo, organizmus reaguje zdravo. Opäť z toho vyplýva, že najdôležitejšia je pohoda. Ak si ženy, ktoré tak tvrdo dodržiavajú zdravý životný štýl, z toho vyrábajú stres, je to omnoho horšie, ako keby nebehali a jedli menej zdravé jedlá.
A na záver, čo tá podprsenka? Už na začiatku spomínaný výskum vychádzal z toho, že kultúry, v ktorých ju ženy nenosia, rakovinu prsníka nepoznajú.
Ono je to trošku pritiahnuté za vlasy. Je v tom trochu pravdy a zvyšok je také pele-mele. Budem však hovoriť sama za seba. Neviem si predstaviť, že by som chodila bez podprsenky. Musí byť však pohodlná, taká, aby som mohla dýchať a aby mi v podkoží hrudníka mohla dobre pretekať lymfa. Keď sa však žena vyzlieka a má pod prsníkmi od podprsenky ryhu a ďalšiu na pleciach, je jasné, že nosí nepadnúcu podprsenku a takou si celkom určite ubližuje. Ale nie priamo prsnej žľaze. Tá tvorí len malú časť prsníka, väčšina jeho hmoty je totiž tuk. Skôr než by teda došlo k nejakému utláčaniu prsnej žľazy, musel by sa rozbiť tuk, ktorý ju obaľuje. Takže ani tá najtesnejšia podprsenka rakovinu prsníka nespôsobí. Môže však spôsobiť iné problémy. Obmedzuje totiž dýchanie a prúdenie lymfy, čo je dôležitý očistný orgán, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa to nejakým ochorením prejaví.
foto: redakcia, unsplash
