Je šťastný a zamilovaný. Nikto, kto mladého Američana stretol pred osemnástym júlom pred piatimi rokmi, by sa však nad tým nepozastavoval. Nemal by dôvod. Joe DiMeo bol naozaj krásny mladík so sympatickým úsmevom. Až kým ho v to leto tragická autonehoda nepripravila o tvár aj ruky… Dnes je prvým človekom na svete, ktorý prežil ich úspešnú transplantáciu. A asi aj prvým, ktorý sa po tom všetkom šťastne zamiloval. Lebo láska naozaj prenáša hory.
„Myslím, že ak je medzi dvomi ľuďmi niečo špeciálne, dokážu jeden pre druhého čokoľvek. Vtedy láska podľa mňa dokáže naozaj preniesť aj hory…“ napísal mi na moju otázku. Na jeho profil som natrafila na sociálnej sieti a zvyšok urobil webový vyhľadávač. Našiel mi desiatky článkov o prvom človeku s úspešne transplantovanou tvárou na svete, o jeho nehode, boji o život a neskutočnom príbehu sily, a nakoniec aj lásky. Bol teda so svojou priateľkou ako stvorený pre tému, ktorej sa v tomto čísle venujeme. Akurát za Atlantikom. Pre internet to, samozrejme, nie je žiadna vzdialenosť, moju prosbu o rozhovor doručil v priebehu pár sekúnd a do pol hodiny na moju obrovskú radosť aj Joeovu odpoveď. „Ahoj, som za…“ Mala som pocit, že sa mi podaril zázrak. Hoci on mi v rozhovore potom prezradil, že svoj príbeh rozpráva rád vždy, keď môže. Cíti totiž, že je pre množstvo ľudí inšpiráciou a motiváciou bojovať.
Možno by bolo lepšie, keby zomrel…
Kým do leta 2018 žil v New Jersey obyčajný život amerického tínedžera, pre ktorého bolo žiť, milovať a pracovať samozrejmé, po autonehode, keď jeho telo skončilo v plameňoch, sa zdalo ako samozrejmé už iba to, že sa k ničomu z toho nevráti. Lekári po nej jeho rodičom dokonca naznačovali niečo v duchu, že by možno bolo lepšie, keby ich zmrzačený syn zomrel. Tak zle na tom bol… Niečo v Rose a Johnovi DiMeovcoch však doslova kričalo, že to nie je možné. Veď ich čerstvo dospelý syn ešte včera hral s otcom golf. Ako sa môžu zmieriť s tým, že dnes by tu už nemal byť? Pôvodne mal mať až do rána voľno, ale podvečer mu zavolali z práce, že ho potrebujú. Pracoval ako laboratórny technik v labáku na testovanie potravinových produktov. Nadčas a navyše nočná nie je nič, čo by mladíka extrémne potešilo, ale nešpekuloval. Nasadol do auta a šiel. Možno keby vedel, že v noci bude v práci, využije voľno na to, aby sa vyspal… Takto šlo jeho telo na dlh. Ale v devätnástich to nikto nerieši. Joeovi ani nenapadlo, že by to nezvládol. Na druhý deň sa predsa doma vyspí… Tam už však nedošiel. Zaspal za volantom a náraz jeho auto niekoľkokrát prevrátil na ceste, až nakoniec vzbĺklo. A zranený mladík v ňom. „Čo sa v aute dialo, netuším. Na nič z toho dňa si nepamätám. Aj o spánku a náraze viem len od polície, ktorá má k dispozícii videozáznam, hoci ukázať mi ho nechce,“ vracia sa k osudnému momentu v rozhovore pre Moju psychológiu Joe.
„Nemal očné viečka, pery ani uši. Z nosa mu zostala len znetvorená hrča a jeho ruky vyzerali ako veľké palčiaky. Spálené prsty sa totiž spojili do jedného…“
Život bez tváre
Skôr ako DiMeovcov pustili v newjerseyskej nemocnici Cooperman Barnabas Medical Center k synovmu lôžku, snažili sa ich pripraviť na to, čo ich čaká. Ak sa vôbec na to, čo mu zostalo z tváre, pripraviť dalo. Joe totiž nemal očné viečka, pery ani uši. Z nosa mu zostala len znetvorená hrča a jeho ruky vyzerali ako veľké palčiaky. Spálené prsty sa totiž spojili do jedného… Zvyšok jeho tela bol zabalený do bielej gázy, na viacerých miestach zafarbenej krvou a žltohnedou tekutinou z mokvajúcich popálenín. Tie pokrývali takmer osemdesiat percent jeho tela. Joeov otec neskôr médiám prezradil, že vo chvíli, keď prvýkrát videl syna v tomto stave, mu hlavou preletela myšlienka, že doktor mal možno pravdu. Možno by bolo naozaj lepšie, keby neprežil… Bola by to tragédia, ale toto… Lekár s nimi totiž hovoril na rovinu. Prežitie bude znamenať mesiace v podstate neopísateľného trápenia – množstvo operácií a každodenné odstraňovanie kože z jeho popálenín, aby sa zabránilo infekcii. A život bez tváre. Keďže z tej, ktorú poznali, Joeovi zostali len jeho výrazné tmavohnedé oči, hoci aj tie spálená koža takmer zlepila. „Napriek tomu otec aj mama povedali ‚áno‘ operáciám. V živote mám len ich, a zrejme cítili, ako veľmi chcem žiť. Nakoniec sa ukázalo, že moje telo zákroky celkom dobre zvláda. Pred nehodou som veľa posilňoval, takže môj organizmus bol silný a vydržal možno viac, ako lekári čakali.“
„Pôvodne mal mať až do rána voľno, ale podvečer mu zavolali z práce, že ho potrebujú.“
Pokus o medicínsky zázrak
Bol to však len začiatok nekonečnej odysey, ktorá v tej chvíli nemala ani náznak konca. Dlhé mesiace bol Joe v umelej kóme, a keď sa z nej prebral, priznáva, že vôbec netušil, v akom je stave. „Prvá vec, na ktorú som sa mamy teda spýtal, bola, ako sú na tom pneumatiky na mojom aute,“ spomína. „Nevedel som, čo je so mnou, a tak trochu som tie otázky odkladal,“ priznáva. Ani potom, keď si svoj stav už uvedomil, to však podľa svojich slov nemienil vzdať. Hoci lekári nakoniec aj jemu na rovinu povedali, že nie je žiadna šanca, aby sa vrátil k niečomu, čo by sa podobalo na jeho starý život. „Nikdy som sa nenechal svojimi amputovanými prstami a spálenou tvárou odradiť od snahy žiť.“ Žeby práve preto prišla odmena? Pätnásť mesiacov po nehode a rok po tom, čo sa prebral z umelého spánku, mu totiž doktori ponúkli niečo ako pokus o chirurgický zázrak – transplantáciu tváre aj oboch rúk. Riskantnú operáciu, ktorá mu mohla vrátiť život, zapísať ho do medicínskej histórie, ale mohla ho aj zabiť. Dovtedy sa o niečo také lekári totiž pokúsili len dvakrát. Neúspešne. Prvý pacient zomrel a druhý o transplantované ruky prišiel. „Ani tak som neváhal. Neprekážalo mi, že predtým to nevyšlo. Mal som naozaj obrovskú dôveru vo svojho lekára,“ vysvetľuje mi, čo mu dalo odvahu prikývnuť. Išlo o prežitie, hoci to znamenalo nosiť tvár niekoho iného.
Hľadanie ihly v kope sena
Svoje áno však musel Joe americko-kubánskemu plastickému a rekonštrukčnému chirurgovi Eduardovi De Jesusovi Rodriguezovi zopakovať počas čakania na darcu niekoľkokrát. Lekár si totiž musel byť istý, že mladík ráta nielen s tým, že sa operácia podarí. Ak by transplantácia zlyhala, mohol zomrieť alebo byť na tom ešte horšie. V rámci prípravy na prijatie transplantovaných orgánov totiž chirurgovia museli v sále odstrániť všetko, čo mu zostalo. Skončil by teda úplne bez tváre a rúk. Od Joea však dostával zakaždým jednoznačnú odpoveď. „Už nič nemôže byť horšie ako toto!“ Desať mesiacov čakania na orgány, ktoré podľa novinárov doktor Rodriguez nazval, vzhľadom na iba šesťpercentnú pravdepodobnosť zhody, doslova hľadaním ihly v kope sena, sa nakoniec skončilo v auguste 2020. Uprostred zúriacej pandémie kovidu sa našiel darca – 47-ročný muž z Delawaru, ktorý podľahol mozgovej príhode. Dvadsaťtrihodinová operácia v newyorskom NYU Langone Health centre sa tak mohla začať. Keď po nej priviedli k Joeovi rodičov, mali v očiach slzy. John DiMeo sa priznal, že mu syn v tvári pripomínal jeho otca, Joeovho dedka. „A potom zdvihli prikrývku a zbadali jeho prsty a dlane. To bol pre mňa najdojímavejší moment – keď sa pozreli a videli normálne ruky,“ citovali médiá úspešného chirurga.
Lásku vždy nájdeš, keď ju nehľadáš
„Som so sebou veľmi spokojný,“ hovorí mi Joe dnes s tým, že za transplantáciu tváre a rúk neprestane byť nikdy vďačný. „Nepremýšľal som, či budem prvým úspešným pacientom, ale myslím si, že je to celkom fajn,“ dodáva. Hoci mu operácia vrátila tvár, obraz, ktorý v zrkadle videl pred nehodou, tam už nenašiel. „Keď som sa zobudil, vedel som, že to bude opuchnuté a nafúknuté,“ hovorí s tým, že viac-menej to tak zostalo dodnes. Lekári mu pripomínajú, že musí byť trpezlivý. Kým sa jeho nová tvár prispôsobí štruktúre kostí, môže to totiž podľa nich trvať roky. Navyše, ani oni presne nevedia, čo môžu očakávať. „Som prvý, tak na nich nemôžem byť tvrdý…“ pokúsi sa o vtip. V každom prípade je dnes o kusisko cesty ďalej. „Podarilo sa mi získať späť svoju nezávislosť. Odsťahoval som sa z domu rodičov, aj keď ešte stále nie som v plnej sile. Nemôžem robiť to, čo som robil predtým, ale vystačím si s tým, čo dokážem,“ dodá. Keď o svojom novom živote začal písať na sociálnych sieťach, ozvala sa mu mladá zdravotná sestra z Kalifornie, ktorú jeho životný príbeh chytil za srdce. A z pár riadkov v schránke na instagrame postupne vznikla láska. „Pritom v tom čase som žiadnu nehľadal. Sústredil som sa na terapie a znovuzískanie starej sily,“ hovorí s tým, že Jessice odpísal skôr preto, že mali rovnaké plemeno psa – bostonského teriéra. „Akurát ten jej bol čierno-biely, kým môj hnedý. Keďže som so psom tejto rasy vyrástol, vedel som, že musí byť výnimočná, pretože týchto jedinečných psov nemá hocikto,“ vysvetľuje. Stovky vymenených správ a videohovor nakoniec urobili svoje. „Priateľstvo sa zmenilo na lásku. Bolo to celkom inštinktívne spojenie. Podľa mňa jednoducho platí, že lásku vždy nájdeš, keď ju nehľadáš.“
„Nikdy som sa nenechal svojimi amputovanými prstami a spálenou tvárou odradiť od snahy žiť.“
Prvý spoločný dom
S Jessicou Koby už dnes žijú spolu. „Práve sme si kúpili náš prvý dom a zvažujeme kúpu prvého spoločného psa,“ prezrádza Joe plány so ženou, ktorá ho nazýva po tom všetkom, čo zvládol, svetlom. A vlastne nielen ona. „Oslovujú ma ľudia z celého sveta a hovoria mi, že im pomáham dostať sa z trápenia a smútku. Vďaka nim som pochopil, že moja doterajšia cesta a všetko, čím som musel prejsť a stále prechádzam, malo význam. Môj život je už celkom dobrý, komplikovaný, ale dobrý…“ hovorí. Zdá sa, akoby to, že Joe prežil ohnivé peklo a popáleniny, ktoré sú v takom rozsahu takmer vždy smrteľné, aj transplantáciu, ktorá sa nikdy predtým nepodarila, nebolo len tak. „Asi mám o tom rozprávať, aby som motivoval druhých. Niekoľko ľudí mi už totiž napísalo, že som ich zachránil pred samovraždou…“ Vtedy asi človek cíti, že nech sa deje čokoľvek, chce žiť, nie?“ pýtam sa 24-ročného muža a on ma nenechá na pochybách. „Vtedy vie, že musí!“
Foto: archív J. D.
