Terapeutická metóda, ktorá využíva priaznivý vplyv prítomnosti psa na človeka, sa začala intenzívnejšie rozvíjať v závere dvadsiateho storočia. Na Slovensku sme mali prvých dvoch špeciálne vycvičených psích terapeutov v roku 2000. Juraj Ferko bol majiteľom jedného z nich, zlatej retríverky Daisy. Dnes vedie svoj vlastný tím a nestráca vieru, že ich práca raz nájde riadnu oporu v legislatíve.
PACIENTI S ALZHEIMEROM AJ DETSKÉ DOMOVY
Canisterapeutický tím, ktorý vznikol pri kynologickom klube DOGGIE, dnes tvorí šestnásť skupín, pôsobiacich v rôznych kútoch Slovenska. Pomáhajú tam, kde je to potrebné a zákony to dovoľujú. „Veľmi zaužívanou a efektívnou je terapia klientov s poruchou autistického spektra. Ďalšia výrazná sféra sa týka pacientov s Alzheimerovou chorobou. Zviera dokáže stimulovať emočné pamäťové centrá, ktoré sú postihnuté neskôr ako tie vedomé. Keď pes chodil na terapiu pravidelne v utorok, ošetrovatelia nám vraveli, že klient je už od rána veselý a šťastný, aj keď nevie vysvetliť dôvod. Vytvorili sme cyklickosť, ktorá je pri tejto diagnóze veľmi dôležitá. Tá najpodstatnejšia časť terapie je totiž tréning pamäti a nám sa podarilo vytrénovať tú časť, pri ktorej sa to ľudskými postupmi výraznejšie nedarí.“
Súčasťou ich práce sú aj návštevy detských domovov. „Po formálnej, teda byrokratickej stránke je to veľmi komplikované, avšak ide o mimoriadne dôležitú oblasť sociálnej výchovy. Dalo by sa veľa rozprávať o zdravých deťoch, ale naša skúsenosť sa týka najmä tých s poruchami správania, pozornosti, prípadne až so psychopatológiami. V tomto prípade neliečime konkrétnu diagnózu, ale posilňujeme začlenenie do kolektívu, toleranciu voči živým stvoreniam, učíme citlivý prístup k zvieratám, ktorý sa pretaví aj do vzťahu s ľuďmi. Je toveľmi pekná práca so silnou emocionálnou spätnou väzbou. Navštevujeme aj štandardné zariadenia pre seniorov a individuálnych klientov s rôznym spektrom znevýhodnenia.“
AJ PES MÁ SVOJE LIMITY
Pes môže podľa Juraja Ferka pracovať maximálne dve až tri hodiny týždenne, to je jeho pomyselná kapacita. Len čo by ho vyťažoval viac, mohol by mu ublížiť. Terapeutický blok s klientom trvá tri až deväť mesiacov. „Návštevy určujeme veľmi individuálne, prispôsobujeme sa diagnóze, podmienkam, priestorovým možnostiam. Rozumný priemer je raz, dvakrát do týždňa. Časovo to vychádza na dvadsať až štyridsať minút, dlhšie sloty sú zväčša skupinové terapie.“
Existujú plemená, ktoré majú pre canisterapiu lepšiu predispozíciu, no vo všeobecnosti môže byť oriešok rovnako vhodný ako labrador či bavorský farbiar. Pes musí mať najmä vyrovnanú povahu, byť priateľský a nebyť extrémne vzrušivý. Ako to je však s tou dvojnohou časťou tímu? „Bude to znieť možno paradoxne, ale máme väčší problém nájsť človeka terapeuta ako psa terapeuta. Ak je to mladý pes, ktorý nemá prehnané strachové reakcie alebo formu agresivity, je šanca až osemdesiat percent, že so správnym výcvikom uspejeme. Oveľa náročnejšie je to u ľudí. Preto sa už počas školiaceho procesu snažíme kandidátov vnoriť do výkonu. Ukážkové hodiny intenzívne vyselektujú psovodov, ktorí sa na to nehodia. Často zistia, že realita nie je taká pekná ako na videu, že sa s tým spája veľa práce a zažili sme aj takých, ktorí si mysleli, že na tom budú zarábať. To je, samozrejme, nereálne.“
TU A TERAZ
Čo je však tou psou vlastnosťou, ktorá dokáže tak priaznivo stimulovať náš psychický stav? „Tu mám úplne jednoznačnú odpoveď. Je to úprimnosť. Fyzická vlastnosť psov je, že až deväťdesiatosem percent vedomia sústredia na tu a teraz. My ľudia žijeme tak na štyridsaťdeväť percent v minulosti, štyridsaťdeväť percent v budúcnosti a len zvyšné dve percentá v súčasnosti. Je to dôvod, pre ktorý je zviera úprimné. Veľmi blízko má k tomu úprimnosť detí v predškolskom veku. Podľa psychologických výskumov je u nich pomer tu a teraz šesťdesiat percent a zvyšok sa delí na minulosť a budúcnosť.“
Práve s úprimnosťou je podľa Ferka spojená nefalšovaná láska: „To je to, čo nám ľuďom chýba. Žijeme v uponáhľanom svete, zažívame množstvo stresu a rôznu mieru falošných spätných väzieb. Keď sa k nám zrazu dostane úplne čisté zviera, ktoré myslí všetko tak, ako robí, je to niečo, čo nás dokáže vyliečiť aj z veľmi vážnych ochorení.“
ZÁKONY NA CANISTERAPIU NEMYSLIA
Napriek tomu, že ide o metódu, ktorá má širokú vedeckú podporu, v našej legislatíve si svoje miesto stále nenašla. „Jedinú zmienku nájdeme v zákone o kompenzačných pomôckach, ktorý ako takúto pomôcku pripúšťa aj terapeutického psa. Stále však chýba jasná definícia. Postupne sa problematika síce dostáva do povedomia, no stále sa máme čo učiť zo zahraničia.“ Inšpirovať by sme sa mohli v susednom Rakúsku, kde pôsobí centrála najväčšej európskej organizácie v oblasti terapie s asistenciou zvierat, ESAAT. V krajinách ako USA, Kanada či Austrália je jej výkon považovaný za štandardné a vážené povolanie, zaradené do liečiacich procesov u ľudí. „Dokonca je často preplácané zdravotnými poisťovňami, čiže sa ním dá i živiť. Na Slovensku pracujeme vyslovene na dobrovoľnej báze a na dohode s klientom. Stále je veľmi problematické dostať zvieratko do nemocničného zariadenia, kde je to principiálne zakázané.“ V pražskej nemocnici na Motole už dlhé roky pôsobí veľký tím nielen psov, ale aj iných zvieracích terapeutov. Pomáhajú pri rekonvalescenciách či na oddeleniach dlhodobo chorých.
K zmene situácie v najbližšom období sa Ferko stavia skepticky, riešenie by mohlo prísť zvonka: „Obávam sa, že vôľa politickej garnitúry na Slovensku nie je veľká, respektíve nejde o ich priority a už vôbec nie v období pandémie. Európska únia by mohla byť spúšťací mechanizmus, ktorý legislatívu zjednotí a prinesie ju tak aj k nám. Možno práve prostredníctvom veľkých organizácií, ktoré zastrešujú terapeutov a už majú v parlamente konzultačné alebo vyjednávacie postavenie.“
