Čo počúva od svojich klientov, sám prežil, a to, čo im hovorí, má odskúšané na sebe. Sám totiž prešiel vyhorením, hoci vtedy o tom, že niečo také existuje, netušil. Len si po rokoch práce v neziskovom sektore uvedomoval, že zápal, s ktorým tam prišiel, presvedčený, že aktivistom bude celý život, sa minul. Viac totiž zo seba dával, ako získaval späť a to, že ho jeho psychika celý čas varovala, nedokázal dešifrovať. Až uvedomenie si, že nič necíti, že je totálne odstrihnutý od emócií, ho prinútilo definitívne zmeniť prostredie. „Keď som bol už úplne vyhorený, mal som neustále depresívne stavy. Veľa som rozmýšľal, čo ma ešte baví, napĺňa alebo aspoň nevyčerpáva. A šoférovanie bolo pre mňa relaxom. Tak som si po zrelej úvahe požičal peniaze a začal podnikať s mikrobusom,“ opísal zlomový moment v jednom z rozhovorov. Popri tom si dokončil vysokú školu a dnes psychológ Matúš Bakyta pomáha ľuďom, ako bol on sám, a robí kurzy prevencie vyhorenia.
Prečo sa to človeku stane? Môžeme si za vyhorenie sami, alebo sme skôr obeťou okolností – či už profesie, konkrétneho zamestnávateľa alebo tlaku uživiť sa…?
Vyhorenie môže mať viacero príčin, pričom sa dajú rozdeliť na vonkajšie a vnútorné. Tými vonkajšími môže byť nízke finančné či spoločenské ocenenie, zlé vzťahy na pracovisku, bossing, príliš veľké očakávania od zamestnávateľa, spomínaná potreba uživiť rodinu, ale aj starostlivosť o dlhodobo chorú blízku osobu. Vnútornými príčinami vyhorenia je zase často perfekcionizmus, vorkoholizmus a túžba po uznaní…
Ide o fenomén dneška, keď technika umožnila, že sme dostihnuteľní dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni a v podstate kdekoľvek?
Dalo by sa to tak povedať. Preto je dôležité nastaviť si hranice. Napríklad, že večer nevybavujem pracovné maily, ale, samozrejme, je potrebné dopredu vedieť aj to, ako to má nastavené zamestnávateľ – aká je kultúra vo firme. Sú totiž aj také, kde najneskôr o 17:00 „padla“, ale aj také, kde sa bežne pracuje večer či cez víkendy. Našťastie sa čoraz viac hovorí o duševnom zdraví, a jeho dôležitosť si uvedomuje stále viac firiem i jednotlivcov.
Môže človek vyhorieť aj pri manuálnej práci? Alebo vyhorenie hrozí viac-menej len tým, ktorí pracujú duševne?
Rozhodne je u nich častejšie, najmä u ľudí v takzvaných pomáhajúcich profesiách. Aj keď môže postihnúť i manuálne pracujúcich, študentov a rovnako ženy na materskej dovolenke, pričom typickou črtou je postupná strata nadšenia.
Presne to ste pred rokmi cítili aj vy – stratu akejkoľvek radosti z práce, ktorú sprevádzalo jej odkladanie na neskôr, vyhýbanie sa ľuďom, až doslova strach z nich. Nie je však nakoniec práve to, čo je aj najväčšou prekážkou toho, aby sa človek z toho dostal von?
Môj príbeh bol špecifický v tom, že som vtedy netušil, že niečo ako syndróm vyhorenia existuje. Aj preto som pred pätnástimi rokmi vyhorel „do tla“ a pomohla mi iba zásadná zmena práce, psychoterapia a štúdium na vysokej škole. Aj na základe týchto skúseností sa dnes venujem osvete, aby sa iní ľudia nedostali až do štádia, v ktorom som bol ja. A v rámci prevencie odporúčam sledovať varovné signály, ako je nechuť ísť do práce, únava, podráždenosť, poruchy spánku či tráviace ťažkosti, a skúsiť situáciu riešiť čo najskôr. Veď keď vás niekoľko dní bolí zub, tiež s návštevou zubára nebudete čakať, kým začnú bolieť aj ďalšie. Prvým krokom je priznať si, že sa necítim dobre a vyhľadať pomoc.
Hovoríme pri vyhorení už o oficiálnej diagnóze?
Áno, a to podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb vtedy, keď má človek pocit nedostatku energie a vyčerpania, duševne sa čoraz viac vzďaľuje od svojej práce, prevažujú u neho negativistické pocity a cynizmus a má znížený pracovný výkon.
Toto sa ale tabletkou nevyrieši. Aké sú teda možnosti odborníka pomôcť človeku sa z toho dostať? Vyzerá to, že jediné riešenie je zmeniť prácu, väčšinou to však nie je také jednoduché…
Keď pracujem s klientmi, jedna z mojich prvých otázok na úvodnom sedení je, či chcú alebo musia zostať v súčasnom zamestnaní, prípadne pri profesii ako takej. A potom ideme hľadať možnosti, ako súčasný stav zlepšiť, prípadne zistiť, či symptómy, ktoré uvádza, skôr neukazujú na potrebu nejakej zásadnejšej zmeny. Odpoveď pritom nemusí byť buď-alebo, je to vždy skôr spektrum možností. Pre niekoho, kto má tri malé deti a hypotéku, nemusí byť jednoduché robiť nejaké väčšie zmeny, ale možnosťou je vyskúšať pár menších krokov a po čase zreflektovať, či to stačí. Ale mávam aj klientov, ktorí sú už viac-menej rozhodnutí podať výpoveď, a len sa chcú poradiť, ako to férovo odkomunikovať.
Foto: archív, Unsplash
