Hovorí sa, že vek je len číslo. Pravda však je, že s pribúdajúcimi rokmi sa naša pleť, telo i myseľ menia – a nie každý to dokáže prijať s ľahkosťou. V kultúre, kde je mladosť synonymom krásy, energie a príťažlivosti, sa prvé vrásky či známky únavy spájajú s obavami a so zníženým sebavedomím. Hoci estetická medicína ponúka pomocnú ruku, akoby sme sa hanbili, keď ju prijmeme. Pred ostatnými určite. Dá sa podľa psychologičky PhDr. Heleny Tlacháčovej vysvetliť prečo?
Snahe vyzerať dobre aj s pribúdajúcimi rokmi akoby sa u nás posmievalo od nepamäti, čoho dôkazom je ľudová slovesnosť so všetkými porekadlami typu – chcela stará mladou byť… Prečo?
Priznať si, že vyzeráme mladšie vďaka estetickej medicíne, môže byť ťažké, pretože naša spoločnosť stále vníma ako ideál prirodzenú krásu a každý zásah môže byť posudzovaný ako prejav slabosti, nedostatočnosti, prípadne absencie autenticity a pravdivosti.
Súvisí to viac so spoločenským tlakom, alebo s vnútorným pocitom hanby, že „nedokážeme starnúť prirodzene“?
Spoločnosť nastavuje normy, v ktorých mladosť pôsobí ako ideál, ale to, ako sa s tým človek vyrovná, závisí vo väčšej miere od jeho vnútorného nastavenia. Vnútorná neistota, pocit hanby a strach zo straty vlastnej hodnoty sú omnoho hlbšie témy, s ktorými sa človek vyrovnáva na základe vlastných vnútorných mechanizmov, napríklad vzťahom k vlastnému telu, sebahodnotou a sebaprijatím. Hanba je vo vnútri človeka, môže sa prejavovať ako pocit zlyhania, intenzívnej a všadeprítomnej nedostatočnosti, ktorý súvisí s tým, že si človek vyčíta vlastnú neschopnosť prijať proces starnutia ako súčasť života.
Takže priznanie, že človek podstúpil estetickú úpravu, ohrozuje jeho obraz o sebe?
Áno, pričom ohrozenie sebaobrazu je častejšie u ľudí, ktorí majú sebavedomie postavené na externej validácii alebo na uznaní prostredia, v ktorom žijú. Teda v prípadoch, keď je sebaobraz postavený na mladosti, telesnej príťažlivosti a vitalite. Na druhej strane, menej časté je narušenie sebaobrazu u ľudí, ktorí majú stabilný pocit vlastnej hodnoty a ich sebavedomie stojí na vnútornom pocite vlastnej dostatočnosti.
Čiže to súvisí so sebavedomím?
To je vždy menej ohrozené u ľudí, ktorí sú úprimní sami k sebe a prijímajú sa aj s telesnými zmenami, ktoré sú prirodzené, a zároveň estetické úpravy vnímajú ako prostriedok starostlivosti o seba.
Nespôsobujeme si tým vedomým klamaním, dokonca aj najbližším, ešte väčšiu duševnú nepohodu? Ako to vníma naša psychika?
Dochádza k nesúladu medzi tým, akí sme v skutočnosti, a tým, ako sa prezentujeme. V našej psychike to môže spôsobiť vnútorný konflikt medzi autentickým prežívaním, teda medzi tým, ako sa cítime vo svojom tele, a prezentovaným obrazom, ktorý ukazujeme druhým. To môže spôsobiť vnútorné napätie a pocit, že iba vďaka estetickým úpravám a nášmu zovňajšku sme prijatí druhými. V prežívaní sa teda objavuje strach z odmietnutia, ktorý prirodzene môže oslabovať dôveru v medziľudské vzťahy. Vnútorný konflikt môže viesť aj k pocitom osamelosti a nedôvery v seba, pretože sa do popredia dostáva pocit neúprimnosti k sebe a k druhým.
Ťažké je teda paradoxne starať sa o seba a vyzerať, že nestarneme, aj starnúť… Prečo sme si z pribúdajúcich rokov spravili strašiaka?
Starnutie je u nás najčastejšie vnímané vo význame série strát, úbytku síl, spomalení sa a v obmedzení možností, ktoré so sebou nesie mladosť. V našej kultúre je vysoko hodnotený výkon a produktivita a prirodzený proces starnutia pôsobí na ľudí ako hrozba, ktorá nás o to oberá. Zabúda sa však na to, že starnutie so sebou prináša zrelosť, schopnosť nadhľadu a múdrosť vychádzajúcu zo životnej skúsenosti. V našej spoločnosti však nie je bežné zameriavať sa na prínos starnutia a všímať si uvedené kvality. Dôraz sa kladie na vonkajšok a na to, čo sa dá jednoduchšie odmerať alebo predať.
Existuje v tomto rozdiel medzi mužmi a ženami?
U žien sa estetická medicína častejšie využíva, vo väčšej miere je normalizovaná a očakávaná. V prípadoch, keď ju žena prizná, môže byť síce označená ako neprirodzená, ale nachádza sa v rámci očakávaní spoločnosti. U mužov spoločnosť nastavuje odlišné normy, estetický zákrok sa považuje za niečo, čo nepatrí k mužskej identite. Po priznaní sa k estetickému zákroku tak môže prichádzať až k spochybneniu mužnosti dotyčného. Vždy však záleží na konkrétnom človeku, jeho osobnostnej výbave a sebahodnote.
Ideálne by teda bolo dosiahnuť zdravý balans medzi starostlivosťou o vzhľad a prijatím prirodzeného starnutia. Ale ako?
Zdravý balans vzniká, keď človek dokáže prijať starnutie ako nezvratnú a prirodzenú súčasť života a zároveň pestuje sebahodnotu, ktorá nie je postavená iba na výzore. Starostlivosť o vzhľad môže byť prejavom sebalásky, ale nemala by byť jediným zdrojom pocitu vlastnej hodnoty. Ak je sebahodnota postavená na vnútorných kvalitách, na skúsenostiach, múdrosti, schopnosti vytvárať blízkosť s ľuďmi a v autentickom prežívaní, potom telesné zmeny nie sú také ohrozujúce. Prijatie starnutia neznamená vzdať sa starostlivosti o seba, ale naučiť sa vážiť si aj ostatné oblasti svojho života, naučiť sa tešiť z maličkostí, viesť kvalitný a zmysluplný život a budovať zmysluplné vzťahy s druhými.
Jedným slovom – zostať v pohode?
Áno, pretože ak si človek prizná vlastné obavy či neistoty, prestáva s nimi neustále bojovať a môže ich začať postupne spracovávať. Tým, že sa postupne mení jeho vnútorný postoj, človek môže mať so sebou väčší súcit a môže začať budovať dôveru vo vlastné sily. Úprimnosť v tomto kontexte znamená aj ocenenie svojich silných stránok a úspechov, čím sa pohľad na seba stáva komplexnejším. Rovnako dôležitá je aj úprimnosť k druhým. Úprimné zdôverenie sa s vlastným prežívaním druhým ľuďom posilňuje vzájomnú blízkosť, človek si môže uvedomiť, že vo svojich ťažkostiach nie je sám a že aj iní ľudia prežívajú podobné obavy.
foto:Unsplash
