Niekedy je to tak. Beháme od jedného lekára k druhému, s nádejou a vierou, že sa konečne dozvieme, čo nám chýba… Nakoniec sedíme doma v kresle, zmätení, boľaví, v ruke negatívne výsledky vyšetrení, a nevieme čo ďalej. Nemusí to tak byť.
Celé naše zdravie, naše choroby, bolesti a trápenia sú o vzájomných prepojeniach, ktoré na prvý pohľad nie sú zreteľné, lekár sa na ne spravidla ani nepýta… Treba len iný prístup. Odpoveď na našu otázku ČO JE S NAMI, môže poskytnúť (a spravidla i poskytne) psychosomatika.
MUDr. Jaromír Kabát upozorňuje: „Psychosomatika je tak trochu nevhodný výraz, ktorý sa používa už len zo zvyku a preto, že sa rozšíril do povedomia širšej verejnosti. Nie je žiadnym odborom medicíny. Opisuje skôr prístup k diagnostike a terapii. Vhodnejším vyjadrením skutočného významu je bio-psycho-sociálny prístup. Teda prístup k pacientovi s vedomím dôležitosti všetkých súvislostí, nielen somatických, ale i psychických, sociálnych, často i spirituálnych.“
Psychosomatika: psycho (duša) + soma (telo) = starostlivosť o človeka v kontexte jeho celého života.
Na webových stránkach Psychosomatickej kliniky sa píše, aký veľmi je nevyhnutný celostný pohľad na pacienta. Vo východnej medicíne si taký prístup dokážeme predstaviť, býva to jej prirodzenosťou, ale západná medicína v tomto trochu pokrivkáva. Akou cestou sa uberá psychosomatika? Napriek tomu, že má vo svojom názve zakódované spojenie duše a tela, nejde, naopak, o úzky priezor na pacienta cestou psychoterapie bez dôkladného preverenia tela? Súčasné zdravotníctvo sa dá prirovnať k medicíne bez duše, nie je však psychosomatika liečením duše bez liečenia tela?
„Áno, otázka je na mieste. Iste existuje nebezpečenstvo zúženia pohľadu i v opačnom zmysle. Biologická medicína sústredí pozornosť len na telo, ktoré považuje za ‚rozumný stroj‘, a koncentruje sa najmä na skúmanie a hodnotenie toho, čo je možné vyšetreniami objektivizovať, teda na štúdium a liečbu choroby, alebo často len na jej príznaky. Psychologizácia všetkých symptómov, vrátane telesných, by bola opačnou chybou. Psychosomatika rozhodne nie je takou psychologizáciou. Nie je alternatívou biologickej medicíny, štatisticky podloženej a založenej na množstvových dôkazoch. Psychosomatika sa, naopak, od začiatku snažila túto medicínu obohacovať o ďalšie pohľady, rozvíjať a nachádzať integrujúce prvky, vzťahy a súvislosti medzi psychosociálnymi a biologickými faktormi. Moderné medicínske technológie sú i pre nás bezpodmienečné. A dôkladné somatické (telesné) vyšetrenie je väčšinou nevyhnutnou súčasťou psychosomatickej diagnostiky. Rozdiel je predovšetkým v tom, ako sa laboratórne a zobrazovacie vyšetrenia využívajú, hodnotia a ako slúžia na plánovanie ďalšej terapie.“
Čo teda vlastne obsahuje psychosomatické vyšetrenie?
„Pacienti majú väčšinou výsledky všetkých potrebných vyšetrení už zo skoršej doby a prinášajú ich so sebou. Niekedy je nutné niektoré vyšetrenia doplniť, menej často urobiť všetky vyšetrenia po prvý raz. Na klinike je pracovisko internistu, pracujú u nás i lekári ďalších odborností – chirurg, pneumológ, praktický lekár. Ak sú potrebné špecializované vyšetrenia, využívame aj ordinácie externých spolupracovníkov, s ktorými úzko spolupracujeme. Úvodné vyšetrenie u nás trvá približne dve hodiny. Niekedy i viac, potom ich treba rozdeliť do dvoch návštev. Zaoberáme sa najprv základnými ochoreniam či ťažkosťami, kvôli ktorým pacient prichádza. Zrekapitulujeme a dôkladne preskúmame výsledky vykonaných vyšetrení, naplánujeme prípadne ich rozšírenie či doplnenie. V ďalšej časti sa veľmi pozorne venujeme psychosociálnym faktorom. Vlastne nás zaujíma celá biografia pacienta, necháme ho preto hovoriť o všetkom, o čom potrebuje hovoriť (a o čom môže hovoriť). Dôkladne tak skúmame psychosociálny kontext, ktorý je vždy dôležitý pre vznik a priebeh choroby. Nejde len o zhromaždenie objektívnych a subjektívnych dát. Dôležité je i naladenie lekára, jeho priblíženie a pochopenie príbehu pacienta, jeho vlastné zážitky pri vyšetrení, pri komunikácii s pacientom. Lekár terapeut s psychosomatickou kvalifikáciou potom všetko podrobí analýze, prípadne využije i možnosti konzília ďalších odborníkov a navrhne ďalší postup liečby.“
Miesto chorobopisov životopisy?
„Áno, to je celkom výstižné. Súbor objektívnych a subjektívnych dát, ktoré o pacientovi pred začiatkom terapie zhromaždíme, neobsahuje len chronologický popis jeho chorôb, diagnóz a výsledkov vyšetrení. Svet pacienta považujeme za veľmi zložitý a jedinečný. Pacienti sami utvárajú príbehy svojho života, detstva, minulosti. Tieto príbehy potom ovplyvňujú ich život a chápanie seba samého. Teda áno, miesto strohých chorobopisov príbehy.“
Je ľahké porozumieť svojej chorobe, prečo prišla, prečo pretrváva a prečo nechce odísť? Ako pacientovi povedať, že sa treba na chorobu, zdravotný problém pozrieť aj z iného uhla pohľadu, prijímajú ľudia to, čo počujú od psychosomatika alebo sa snažia „brániť“ svoje postoje a životné náhľady?
„Porozumieť chorobe v súvislostiach je veľmi ťažké. Proces tvorby príznaku je procesom nevedomým. Niekedy je pre pacienta ťažké vôbec vo všeobecnej rovine pripustiť, že príčina jeho ťažkostí nemusí byť nutne len biologická, telesná, že príznaky nemusia byť len dôsledkom poruchy tkaniva alebo orgánu. Bez takého náhľadu je však ťažké plánovať terapiu, pretože tú nie je možné prijímať pasívne – tak ako u somatických lekárov. Pacient musí byť motivovaný, musí chápať, rozumieť a mať dôveru v navrhnutú terapiu. Za veľmi dôležitú súčasť terapie našich pacientov teda považujeme i edukáciu. Prebieha buď individuálne, alebo častejšie ako súčasť programu stacionára, či ako samostatný program formou prednášok a seminárov. Počas nich sa pacienti dozvedajú o tom, ako rôzne psychické procesy ovplyvňujú telesné funkcie, spôsobujú bolesť, menia imunitu atď. Dĺžka terapie je priamo úmerná dĺžke trvania ťažkostí.“
„TERAPIA býva často multimodálna. Základnou stratégiou je väčšinou psychoterapia, a to buď individuálna, alebo skupinová. Okrem starostlivosti a edukácii zo strany somatických špecialistov býva doplnená o nejakú formu práce s telom – bioenergetické cvičenie, terapiu jogou, focusingom, autogénnym tréningom, relaxačnými technikami. Niekedy sú vhodné expresívne terapie – arteterapia, dramaterapia, pohybová terapia. Začleňujeme i akupunktúru alebo akupresúru, fyzioterapiu, fyzikálnu terapiu či masáže. Používame výhradne metódy a liečebné prostriedky, ktoré možno racionálne zdôvodniť v rámci biologických alebo humanitných vied na súčasnej úrovni ich vývoja.“
Existujú ľudia, ktorí na psychosomatickú liečbu „nereagujú“, prešli si vyšetreniami i terapiami, ale stále pociťujú svoje fyzické ťažkosti, kvôli ktorým sa rozhodli prísť?
„Nemožno asi povedať, že by na liečbu nereagovali. Skôr je to tak, že nie sú k terapii dostatočne motivovaní, alebo terapiu nie sú schopní dokončiť. Často veľmi pevne lipnú na somatickej príčine svojich ťažkostí, dožadujú sa opakovaných vyšetrení a nájdení ‚poruchy‘ v tele, ktorá vedie k príznakom. Somatický príznak je totiž často formou dysfunkčného obranného mechanizmu. Práca s týmito obranami – smerujúcimi k ich uvedomeniu a dosiahnutiu kontroly nad nimi – je veľmi ťažká a zdĺhavá, niekedy pre pacientov natoľko ohrozujúca, neprijateľná, že nie sú schopní ju absolvovať a predčasne ju ukončia.“
Čo nám vlastne duša túži povedať cez reč tela? Existuje preukázané vzájomné prepojenie medzi jednotlivými emóciami, starosťami a konkrétnymi orgánmi? Tráviace problémy, búšenie srdca, nespavosť, kožné problémy, bolesti hlavy…, alebo je pradivo vzájomných súvislostí oveľa hlbšie?
„Neexistuje konkrétne prepojenie. Táto takzvaná hypotéza špecifity bola už pred dávnou dobou zanechaná. Predtým sa lekári domnievali, že určité ochorenie spôsobuje určitý nezameniteľný konflikt – napríklad, že astma je volanie po matke a spočíva v nepopretrhaných emocionálnych putách k matke, alebo že atopický ekzém je následkom nedostatku kožných dotykov v ranom detstve a pochádza teda z materského odmietnutia.“
Americký psychiater George Engel zapracoval Batesonov systémový prístup (všeobecnú teóriu systémov) a myšlienku multifaktoriality do tzv. biopsychosociálneho modelu či, ak chcete, prístupu. Tento model je protikladom tradičného redukcionalistického biomedicínskeho modelu, ktorý predpokladá, že každá choroba sa môže vysvetliť ako odchýlka funkcie od normy na podklade pôsobenia patogénu, genetickej alebo vývojovej abnormity alebo na podklade úrazu. Ukázal, že biologické, psychologické a sociálne faktory hrajú významnú rolu vo fungovaní človeka, vytvárajú významný kontext jeho zdravia i choroby.
Neurobiológia, psychoimunológia…, povedzte, prosím, niečo o týchto odboroch, aké nové svetlo vrhajú na fungovanie nášho tela i mysli, aké prepojenia odkrývajú?
„Spočiatku – na ceste od čisto biologického odboru medicíny k psychosomatike – pre mňa boli veľmi dôležité presvedčivé vedecké argumenty. Podobne sú dôležité i pre našich pacientov. Preto im informácie z týchto nových intenzívne sa rozvíjajúcich oblastí medicíny prinášame i pri spomínaných edukáciách. Skôr, než že bezprostredne pomáhajú pacientom, ukazujú, že cesta po ktorej ide súčasná psychosomatika, je správna. To, že psychosociálny kontext vždy moduluje zdravie i chorobu človeka, potvrdzujú výskumy o takzvanej neuronálnej plasticite. Dokazujú, že duševný život môže premeniť telesnú štruktúru. Súčasné štúdie zobrazovacích metód centrálnej nervovej sústavy (ako je funkčná magnetická rezonancia alebo pozitrónová emisná tomografia) priniesli dôkazy napríklad toho, že úspešná psychoterapia vedie k normalizácii metabolizmu kľúčových štruktúr mozgu i k zmenám v prepojení neurónov. Potvrdilo sa tiež, že psychicko-emočné signály majú vplyv na expresiu (prejavy) génov, ktoré v každej bunke kódujú tvorbu štruktúrnych i funkčných proteínov. Mnohé experimenty dokazujú, že psychické procesy ovplyvňujú imunitné funkcie na rôznych úrovniach a rôznym spôsobom. Napríklad depresie, stres či psychická trauma zvýšia hladinu určitých interleukínov, a tým dôjde k zvýšeniu imunitnej obrany natoľko, že sa obracia nielen proti cudzorodým antigénom, ale i proti substanciám telu vlastným. Dôjde teda k prejavom autoimunitného ochorenia…”
Astma, alergia, civilizačné choroby… dajú sa odstrániť psychosomatickou liečbou, dá sa ísť do takej hĺbky, aby sa človek uzdravil? Ak ma bolí zub, mám navštíviť psychosomatika? Kde sú limity psychosomatiky, je zameraná skôr na chronické ochorenia, ktoré „odolávajú“ bežnému prístupu medicíny? Má tu svoje miesto i liečba vrodených ochorení, či je to celkom iná kapitola?
„Keď vás bolí zub, navštívte najskôr stomatológa, možno je príčinou zubný kaz, ktorý treba ošetriť. Keď vás bolí častejšie a tieto bolesti zubár nedokáže vysvetliť, alebo sú neadekvátne nálezu, prípadne sa často opakujú a ani stomatológ pre to nenájde žiadne vysvetlenie, potom navštívte lekára, ktorý je schopný pozrieť sa na problém v širších súvislostiach. O limitoch medicíny napísal zaujímavú knižku Ivan Illich. O žiadnych limitoch psychosomatiky neviem. Psychosomatika nie je odbor, je to prístup – prečo by vlastne mal mať prístup k pacientovi limity? Zlomenú kosť treba liečiť imobilizáciou alebo osteosyntézou. Ale je možné v súvislostiach uvažovať o príčinách úrazu, ktorý zlomeninu spôsobil. Podobne je to pri vrodených chybách. I tie sú multifaktoriálne podmienené.“
Psychosomatika biologickú medicínu obohacuje, rozvíja, nie je jej alternatívou.
Možno napríklad u onkologicky chorých pacientov pomocou psychoterapie zabrániť návratu ochorenia či rozvoju metastáz? Ako môže pomôcť psychosomatický prístup? Je zrejme nevyhnutné, aby človek sám mal záujem o túto starostlivosť.
„V zahraničnej literatúre sa píše o výraznom vplyve podpornej psychoterapie na dĺžku prežitia. Podľa niektorých prác taká liečba až dvojnásobne predlžuje prežitie onkologických pacientov. O význame prevencie tiež nie sú pochybnosti. Áno, ako už bolo povedané, liečbu tohto typu nie je možné prijímať pasívne. Je potrebná aktivita, motivácia, vôľa a odhodlanie k zmene.“
Ako vlastne funguje to krehké a pritom pevné prepojenie duše a tela? Máme vôbec šancu byť celkom zdraví, mať dušu a telo v rovnováhe?
„Neviem, ako vlastne funguje to krehké prepojenie tela a duše. Nevieme ešte poriadne, ako funguje ľudský mozog. Obsahuje asi 100 miliárd neurónov a teoretický počet stavov mozgu – rôznych kombinácií stavu podráždenia na synapsoch (spojeniach) týchto neurónov – dosahuje ťažko predstaviteľné čísla. Zvýšiť šancu, ako byť zdraví, máme iste celkom dobrú. Predpokladom vedomej tvorby zdravia a celkovej odolnosti je podľa Antonovského (sociológa, ktorý definoval pojem salutogenézy) rozvinutý zmysel pre koherenciu: ,Len človek vnútorne koherentný, jednotný, ucelený, má šancu byť zdravý telesne i duševne. Sebapoznanie umožní vyniesť z nevedomia skryté životné sily, aby mohli byť vedome využité na obnovu i tvorbu zdravia a umožní i harmonickú spoluprácu všetkých bytostných zložiek človeka.´“
Veríte na veci „medzi nebom a zemou“? Na „zázraky“ uzdravenia aj z ťažkých chorôb? Prečo sa to podľa vás deje, kde leží kľúč? Má tento kľúč v ruke i psychosomatika?
„Verím. Zažil som ich niekoľkokrát, ešte počas svojej práce na chirurgii. Vysvetlenie je možné v dosiaľ nepoznaných – a možno nepoznateľných – súvislostiach tela a duše a kto vie čoho ešte.“
foto: Unsplash
