Rodič v domove seniorov

Pred nejakým časom sa v novinách objavil rozhovor s riaditeľkou jedného z najväčších domovov seniorov na Slovensku. Hneď ako nastúpila, rozhodla sa tráviť časť Vianoc vždy medzi svojimi klientmi. A hlavne na Štedrý deň sa domov vracala s premočenou blúzkou. Keď sa jej redaktorka spýtala, či od sĺz, prikývla: „Vianoce starkých bolia. Veria, že vtedy by mala byť rodina spolu…“ O tom, čo sa odohráva v rodinách, sa v novinách nepíše. Pritom sa tam často deje to isté – ani pre väčšinu detí nie je jednoduché zostať bez milovaného rodiča. Kto trpí viac?

Priznať si, že svojho rodiča už nie je možné opatrovať doma, je pre mnohé deti bolesti­vým rozhodnutím. Podľa manažérky soci­álnych služieb Vitalita, n. o., Lehnice Mgr. Eriky Richtarikovej, MSc., ide o jedno z najťažších roz­hodnutí, ktoré možno prirovnať k takým zásad­ným životným krokom, ako je uzavretie manžel­stva. „Takéto rozhodnutie často nevychádza iba zo strany seniora, ale hlavne jeho rodinných prí­slušníkov, ktorí sú k tomu okolnosťami donútení,“ vysvetľuje Richtariková, pritom samotný starší človek o nich často nevie. Mnoho seniorov prichá­dza do zariadenia tak, že nepoznajú úplnú pravdu o svojom stave a dĺžke pobytu v ňom. Rodiny totiž nemajú odvahu oznámiť svojmu blízkemu, že ide o rozhodnutie, ktoré je nezvratné. „Najbližší nema­jú silu povedať rodičovi pravdu z rôznych dôvodov, preto často vyhľadávajú odbornú pomoc psycholó­gov, avšak aj vtedy nesú bremeno rozhodnutia oni a musia sa vyrovnať s rozkolom medzi rozumom a srdcom. Kým rozum im hovorí „musím pre ro­diča nájsť odbornú pomoc, lebo sám starostlivosť už NEZVLÁDAM“, srdce opakuje „si moja mama či otec a CHCEM sa o teba postarať“. Rozhodnutie je podmienené okolnosťami, ktoré nás vedú k nie že­ lanému, ale nútenému záveru,“ hovorí Erika Rich­tariková.

„Potomkovia majú často pocit, že sklamali alebo ‚zradili‘ svojho rodiča, napriek tomu, že ich rozhodovanie bolo vedené láskou a starostlivosťou.“

DOMOV NIE SÚ LEN STENY

Ak by seniori mali možnosť rozhodnúť sa sami, bolo by to podľa Richtarikovej dôstojnejšie, no väčšinou sa takéto rozhodnutie odohráva bez ich plného za­pojenia. „Predstavme si, ako nás hnevá, keď o nás niekto rozhoduje bez nášho súhlasu. To isté sa deje u seniorov,“ upozorňuje. Tým, že nie sú súčasťou procesu rozhodovania, prežívajú zmes hnevu, smútku a úzkosti. Navyše, pociťujú stratu domova, čo je pre nich najbolestivejšie. Richtariková zdôraz­ňuje, že seniori nestrácajú len dom alebo byt, ale prichádzajú aj o miesto, kde zažívajú pocit istoty, bezpečia a opory. Príprava seniora na tento krok si preto vyžaduje veľmi citlivý prístup, dostatok času a trpezlivosti, aby si zvykol na nové prostredie a podmienky. Práve preto je dôležité zahrnúť ho do diskusií a rozhodovacieho procesu. Podľa psycho­logičky Špecializovanej nemocnice FBLR Vitalita v Lehniciach Mgr. Annamárie Szevecsek je dôle­žité ubezpečiť rodiča, že jeho blízki pri ňom stoja a budú mu oporou aj v novom prostredí. „Vo svojej práci sa často stretávam s pacientmi po závažných zdravotných udalostiach, ktorí potrebujú pomoc pri vykonávaní každodenných činností, pre zdravotné obmedzenia už nemajú možnosť bezpečne sa vrátiť do svojho domova a jediným riešením je ústavné za­riadenie, čo je pre každého obrovská zmena. Ak je to možné, je preto dobré rodičovi predtým zariade­nie ukázať, zoznámiť ho s prostredím a personálom, aby sa mohol cítiť bezpečnejšie,“ radí.

MNOHÍ SENIORI MAJÚ POCIT, ŽE ICH DETI „ODLOŽILI“

Smútok, hnev a zlosť sú v takejto situácii prirodzené emócie, ktoré si vyžadujú čas a pochopenie. Mnohí seniori majú totiž pocit krivdy, že ich deti „odložili“, hoci rozhodnutie bolo motivované ich bezpečím. „Pacientom vysvetľujem, že presťahovanie do za­riadenia nemusí znamenať stratu nezávislosti, ale naopak, môže im poskytnúť bezpečie a stabilnú starostlivosť, čo prispieva k lepšej kvalite ich života. Pracujem s nimi na zvládaní negatívnych emócií,“ hovorí psychologička. Dôležité je podľa nej viesť otvorenú a citlivú komunikáciu a umožniť klientom, aby o svojich pocitoch hovorili, pričom každý senior potrebuje iný čas na adaptáciu. „Jeden si zvykne za dva týždne, druhý môže potrebovať až deväť mesia­cov. Závisí to od toho, z akého prostredia senior pri­chádza a ako silno je emocionálne naviazaný na svoj domov,“ hovorí Richtariková. Zariadenie podľa nej často spolupracuje s rodinami, aby sa nový domov čo najviac priblížil prostrediu, na ktoré sú seniori zvyknutí – či už ide o vlastnú šálku na kávu, obľúbe­né kreslo alebo fotografie z domu. „Uvedomujeme si, že prežívajú veľkú stratu, a snažíme sa im pre­chod čo najviac uľahčiť,“ dodáva.

NIELEN STRÁCAJÚ, ALE AJ ZÍSKAVAJÚ

Aj keď sa seniori môžu cítiť osamelo a zraniteľne, ži­vot v zariadení im môže priniesť aj nové príležitosti. V domácom prostredí čelí totiž mnoho starších ľudí strachu o vlastnú bezpečnosť a samote. „V zariade­ní sa, naopak, môžu cítiť viditeľní a podporovaní. Máme tu totiž celý tím odborníkov – od zdravotných sestier cez fyzioterapeutov až po ergoterapeutov, ktorí seniorom poskytujú starostlivosť a podporu každý deň. Pravidelné návštevy a opatera im zase dodávajú pocit bezpečia, To je väčšinou prvé pozi­tívum, ktoré pocítia po príchode,“ pripomína Erika Richtariková. Medzi ďalšie benefity podľa nej patrí pravidelná strava prispôsobená ich zdravotným po­trebám, rôzne aktivity a spoločnosť ostatných senio­rov, čo im môže dať nový zmysel života.

„ZRADILI“ SVOJHO RODIČA?

Veľkou zmenou však často neprechádzajú len se­niori, ale aj ich ratolesti. Umiestnenie rodiča do do­mova pre seniorov je totiž aj pre nich emocionálne náročné rozhodnutie, ktoré sprevádzajú pocity viny a smútku. Podľa psychologičky Mgr. Bc. Barbory Brzákovej Krelovej z platformy k sebe.sk je dôležité uvedomiť si, že pocit viny je prirodzenou reakciou. „Mnohí majú pocit, že sklamali alebo ‚zradili‘ svojho rodiča, napriek tomu, že toto rozhodovanie je často vedené láskou a starostlivosťou,“ vysvetľuje Krelová. Deti by si mali pripomínať, že urobili maximum pre zabezpečenie kvalitnej starostlivosti a bezpečia pre svojho rodiča. Zároveň odporúča, aby sa deti snažili prejsť si dôvody, prečo bolo rozhodnutie o umiest­není rodiča v domove nevyhnutné – často je to ťažký zdravotný stav, ktorý nebolo možné zvládať v do­mácich podmienkach. „Ak si uvedomia, že rozhod­nutie padlo z dôvodu ochrany a lepšieho komfortu pre rodiča, môže im to pomôcť lepšie zvládať pocity viny. Je dobré si zodpovedať otázky: Mali sme inú možnosť? alebo Je rodič v bezpečí a o jeho zdravie je postarané? Ak im dvakrát vyjde áno, je jasné, že toto rozhodnutie zlepšilo kvalitu starostlivosti o rodiča, a to im môže priniesť úľavu,“ dodáva psychologička, podľa ktorej pomáha tiež rozhovor s rodinou alebo priateľmi, ktorí môžu priniesť iný pohľad, poskyt­núť porozumenie a ubezpečiť deti, že ich pocity sú normálne.

„Je dobré si zodpovedať otázky: Mali sme inú možnosť? alebo Je rodič v bezpečí a o jeho zdravie je postarané?“

OTÁZKY, KTORÉ BOLIA NAJVIAC

Ak rodič vyjadruje túžbu vrátiť sa domov, môže to byť pre deti veľmi bolestivé. Krelová odporúča, aby deti odpovedali s empatiou a snažili sa vysvetliť dô­vody, prečo to nie je možné a prečo je domov pre seniorov pre nich lepšie riešenie. Pre mnohých je to však nad ich sily. Pocity viny sú také silné, že je potrebné dokonca vyhľadať odbornú pomoc. „Roz­hovor so psychológom alebo s terapeutom to po­tomkovi môže pomôcť spracovať,“ dodáva psycho­logička, podľa ktorej je dôležité uvedomiť si, že ani deti by nemali potláčať svoje vlastné emócie, preto­že to môže viesť k vyhoreniu či zhoršeniu ich vlast­ného psychického zdravia.

Foto: Unsplash