Sú povolania, na ktoré si netrúfne každý. Nemáme odvahu alebo sa jednoducho nenarodíme takí, aby sme boli ochotní riskovať svoj život za iných. Ivan Štefina áno. Roky bol bez rodiny, doslova držal vo vlastných rukách životy druhých a neustále žil v strachu. Až si v jednej chvíli povedal dosť. Po tom, čo pôsobil ako profesionálny vojak a ochrankár diplomatov v zahraničí, si však nevybral ľahšiu cestu ani po svojom návrate na Slovensko. Čo ho núti riskovať?
Ivan Štefina bol celkom obyčajným chlapcom z považskobystrického sídliska. Rád sa hral s kamarátmi na vojakov, neustále si vyrábali z konárov „naozajstné“ zbrane, pušky aj praky. Raz boli dobrí, raz zlí, a potom zase spoločne útočili na pomyselných nepriateľov skrývajúcich sa za múrmi panelákov. Asi vtedy ho to chytilo. Keď sa niekto malého chlapca s puškou v ruke spýtal, čím chce byť, keď bude dospelý, odpoveď bola jednoznačná. Vojak. Koniec koncov predurčovali ho na to aj fyzické predpoklady. Bol totiž vynikajúcim športovcom. Ako juniorský hráč basketbalu za Považskú Bystricu bol skvelým strelcom s obrovskou vášňou pre tento šport.
Najskôr vás musia zlomiť
Keď sa hlásil do služby profesionálneho vojaka v zahraničí, mal za sebou hodiny driny v posilňovni a nezlomnú výdrž. Mame však nemohol povedať, že ho čaká vojenská služba. Príliš by sa o neho totiž bála. Odchádzal teda s tým, že ide do zahraničia pracovať, ale bude chodievať domov na dovolenku, sviatky a kedykoľvek si môžu zavolať. Prvý telefonát mame prišiel však až po troch mesiacoch. „Slúžiť v profesionálnej armáde znamená nebyť so svojimi blízkymi a celý svoj deň podriadiť plneniu náročných úloh. Máte takú zamestnanú myseľ, že na nič iné, len na službu ani nemáte čas myslieť. V noci som bol rád, že som v posteli, hoci často nie nadlho, hocikedy nás totiž zo sna vytrhol poplach,“ spomína Ivan na podmienky, ktoré vydrží len málokto. „V armádach to funguje tak, že vás najskôr musia zlomiť, aby vás mohli vyformovať na dobrého vojaka. Museli sme vydržať dni bez jedla, alebo nám ho doniesli a po pár hltoch sme už utekali na výcvik,“ hovorí o tvrdých podmienkach. On ich zvládol najmä preto, že ho držal jeho detský sen. Ten ho zaviedol až do armádnej služby v arabskom emiráte, kde bol v pohotovosti pre prípadné nasadenie v Iraku. „Žijete s tým, že nasadzujete svoj život a kedykoľvek sa to môže zvrtnúť. Niekde na pozadí mysle vás to však vlastne drží pri živote,“ prekvapuje.
Nevedel, či vôbec bude chodiť
Vydržal štyri roky, až kým sa nezranil. „S tým musíte počítať. Vždy je to na hrane. Pri jednom výcviku sa mi stalo, že som tak nešťastne spadol, až som si zlomil dva stavce. Pol roka som ležal v nemocnici v Marseille, a hoci ma viackrát operovali, lekári mi nevedeli povedať, či vôbec budem chodiť,“ spomína mladý muž na obdobie, ktoré pre neho znamenalo definitívny koniec jeho sna. „Znášal som to síce ťažko, ale sústredil som sa len na to, aby som sa mohol opäť postaviť na nohy. A v tom mi pomohol aj tvrdý armádny výcvik a pevná vôľa nepoddať sa len tak ľahko nepriazni osudu.“ Vďaka tomu sa z toho dostal. Po mesiacoch rehabilitácií opäť chodil, znovu sa dokonca mohol venovať milovanému športu, cvičiť, aktívne žiť.
Ochranca diplomatov
Keďže Ivan patril v armáde medzi najlepších, dostal príležitosť pokračovať v kariére profesionálneho vojaka. Ako jediného Slováka ho vybrali za diplomatického ochrankára na americkú ambasádu v Luxemburgu. „Aj tam boli kritériá výberu veľmi prísne. Z množstva uchádzačov nás vybrali len piatich. Museli sme byť pripravení na odrazenie teroristických útokov, alebo vlastným telom zasiahnuť, aby sme ochránili diplomata,“ spomína s tým, že horúce chvíle zažil, keď počas jeho pôsobenia na ambasáde došlo k raketovým útokom na americké veľvyslanectvo v Iraku. „Spomínam si, že aj na našej ambasáde nadránom vyhlásili pohotovosť a nasadili viaceré jednotky, ktoré prišli pomôcť strážiť náš objekt. Každý krok v okolí pár metrov od ambasády sa prísne kontroloval,“ hovorí Ivan. Americká ambasáda nebola kontrolovaná len zvonka, ale napríklad ani dovnútra si ochrankári nemohli vziať so sebou mobilné telefóny. „Niekedy na tejto práci bolo najnáročnejšie čakanie. Boli sme akoby v permanentnom nasadení, čo bola pre mňa asi najväčšia záťaž na psychiku,“ spomína.
Zelená záchrana
Keď sa zaľúbil a so svojou partnerkou Petrou, ktorá za ním z Považskej Bystrice prišla žiť do Francúzska, kde býval, začali uvažovať nad založením rodiny, vedel, že musí zmeniť povolanie. „Nedokázal som si predstaviť, že by som naše dieťa vychovával ďaleko od svojej rodiny, a ani práca v permanentnom ohrození nebola ideálna pre otca rodiny, pretože vždy by tam bolo, čo ak…“ vysvetľuje Ivan, čo rozhodlo o návrate domov. Už vo Francúzsku sa začal Ivan zaujímať o ekológiu, ktorá je v tejto krajine citeľná na každom kroku. Veď v jej hlavnom meste sa podpísala známa Parížska dohoda, ktorá zaväzuje krajiny k uhlíkovej neutralite. „Francúzi sú v ekologickom správaní na míle pred nami. Recyklovanie je pre nich samozrejmosťou. Keď som si tam raz objednal tovar cez internet a prišiel mi v recyklovanom vratnom obale, ostal som v nemom úžase. Tovar som si rozbalil a obal som vrátil do schránky, odkiaľ si ho potom vzala späť poštárka,“ spomína Ivan na moment, ktorý mu vnukol nápad priniesť to aj k nám. Bolo rozhodnuté. „Predtým som chránil ľudí, dnes chcem našu planétu,“ usmieva sa Ivan, ktorý založil startup Repetito zaoberajúci sa výrobou znovupoužiteľných obalov pre e-shopy s oblečením, knihami či potravinami. „Po covide na celom svete vzrástol nákup cez internet, ktorý produkuje množstvo odpadu zo zásielok. Len na Slovensku bolo v roku 2021 poslaných 120 miliónov zásielok, ktoré vyprodukovali spolu 30-tisíc ton odpadu. Som presvedčený, že je načase zmeniť naše správanie, aby sme sa netopili v odpadkoch,“ hovorí o svojej motivácii, ktorej navyše nahráva aj európska legislatíva. „Povinnosť používať vratné obaly namiesto jednorazových bude nutnosťou pre všetky e-shopy aj na Slovensku. V Európskom parlamente sa tento zákon bude schvaľovať totiž už čoskoro,“ vysvetľuje. Obaly, ktoré produkuje, už dnes znižujú uhlíkovú stopu, keďže sú použiteľné stokrát a následne sú recyklovateľné. „Potreba zachraňovať vo mne zostala aj pri rozvíjaní tejto ekologickej myšlienky. Asi to mám v génoch,“ usmieva sa Ivan. No ešte väčší úsmev sa na jeho tvári objaví, keď sa s láskou pozrie na hlavný dôvod, prečo chce, aby sme odovzdali ďalším generáciám čistú planétu – štvormesačného synčeka Olivera. „Sen profesionálneho vojaka som dosníval a začal som snívať krajší, rodinný. A je to oveľa upokojujúcejšie.“
Prečo sme ochotní riskovať?
Podľa slávneho Paola Coehla je „svet v rukách tých, čo majú odvahu snívať, dokážu prijať riziko a žiť svoje sny“. Stojí však riziko vždy za to? Čo ľudí vedie podľa psychologičky Kataríny Lázár z platformy ksebe.sk do nebezpečných povolaní, bojových misií, prestreliek a nebezpečných výšok?
Dokáže sa naša myseľ vyrovnať s neustálym strachom o život, alebo tí, ktorí robia na rizikových postoch, už stratili akékoľvek zábrany?
Zvládanie takýchto náročných povolaní si vyžaduje neustálu prácu na sebe, a to nielen z fyzickej, ale aj zo psychickej stránky. Na nedostatok dôvery v seba, vo svoje schopnosti či akékoľvek pochybnosti o svojom výkone tu priestor nie je. Môžu sa vyskytnúť, ale nechať sa nimi pohltiť by mohlo byť pri týchto povolaniach kontraproduktívne a deštruktívne. Pozornosť musí byť preto upriamená na zmysel, pre ktorý je práca vykonávaná, na rozvoj a podporu zdravého sebavedomia, schopnosti poučiť sa z chýb a zaradiť si do režimu aj kvalitné voľnočasové aktivity, pri ktorých sa človek dokáže odreagovať.
Títo ľudia sa vôbec neboja, alebo strach potláčajú, aby dokázali ísť každý deň do práce?
Potlačiť strach o život nie je úplne možné ani zdravé. Strach, v primeranej miere, je totiž súčasťou nášho bytia už od nepamäti. Nabudzuje organizmus, mení naše vnímanie, pozornosť, myslenie aj konanie. Dôležitá je však miera strachu, v ktorej sa potrebujeme udržať. Vysoké nabudenie nie je dlhodobo udržateľné, pretože psychiku a organizmus vyčerpáva. Aby nedošlo k úplnému vyčerpaniu, je potrebné vedieť s touto mierou vedome pracovať. Vojaci a ochrankári prechádzajú špeciálnymi výcvikmi, ktoré ich telo a psychiku „očkujú“ proti neprimeranému strachu, aby boli schopní vykonávať svoje povolanie kvalitne a plnohodnotne.
Ako dlho sa to však dá vydržať a žiť s vedomím, že človek je zodpovedný za prežitie iných?
Je to vyčerpávajúce, preto nie každý je ochotný vystaviť sa takémuto riziku. Psychika takéhoto človeka si totiž musí poradiť s nejasnými, neprehľadnými a často nepredvídateľnými situáciami, v ktorých potrebuje reagovať pohotovo. Dôležité je na začiatku si presne zadefinovať, akú zodpovednosť a kompetencie máme. Za koho presne a v akom rozsahu. Vymedzenie týchto parametrov nám udáva, v akých hraniciach sa pohybujeme. Pokiaľ si tieto parametre vopred nezadefinujeme, môže sa stať, že budeme preberať zodpovednosť za veci, ktoré nie sú v našej kompetencii a nie je v našich možnostiach zvládnuť danú situáciu, čím trpí aj naša psychika.
Nekončia ľudia v týchto profesiách potom častejšie so syndrómom vyhorenia?
Veľa závisí od osobnosti jednotlivca a taktiež kvality prípravy na povolania. Napriek tomu je veľká pravdepodobnosť, že napríklad vojaci po nasadení v bojových misiách môžu trpieť psychickými problémami viac, než je to pri iných povolaniach. Predsa len mať v rukách život niekoho iného alebo bojovať o ten vlastný nie je niečo, s čím sa bežne stretávame v iných povolaniach, nie je to niečo, čo by nám bolo známe z nášho každodenného života. Aj pre trénovaného človeka je extrémne náročné sa s niečím takým vyrovnať.
Foto: archív I. S. a K. L.
