Rakovinu prsníka si spájame výlučne so ženami. No poznajú ju aj muži, hoci o tom mlčia. Romanovi Bohúňovi vzala časť tela, ale nie vôľu žiť. Má totiž pre koho. Po smrti manželky, ktorá zomrela náhle v noci, keď ich druhá dcéra mala len tri mesiace, zostal totiž sám – s bábätkom v náručí a trojročnou dcérkou pri nohách. Preto nemienil dať hrozivej diagnóze šancu.
Bol to šok, ktorý prišiel bez varovania. „Keď mi po biopsii tkaniva z prsníka povedali, že je to zhubné, ako keby mi niekto vytrhol zem spod nôh. V hlave zostalo ticho a telo stuhlo. A potom sa objavila jedna jediná myšlienka – na moje deti. Majú iba mňa. Nemôžem ich nechať samy. Nie. Iná možnosť ako prežiť jednoducho neexistuje,“ zdôveruje sa s vtedajšími pocitmi Roman Bohúň. Spočiatku nechcel veriť, že by šlo o rakovinu. Hrčka na prsníku sa mu zdala len ako natiahnutý sval, možno dôsledok prechladnutia. Sám seba upokojoval, že to prejde. „Ale keďže som videl niečo podobné u svojej sestry, niekde v hlave mi zasvietilo výstražné svetlo. Len som ho najskôr nechcel vidieť,“ spomína. Začal sa liečiť po svojom – zmenil stravu, pil len čistú vodu, lúhoval šípky, ráno chodieval zbierať žihľavu holými rukami. Hrčka sa na chvíľu zmenšila. No keď sa vrátila, už nemohol odkladať návštevu lekára. Biopsia bola bolestivá, rana dlho hnisala a potom prišiel rozsudok: nádor je zhubný.
ODSTRÁNILI MU PRSNÍK. A SO SVALOM AJ KUS SEBAVEDOMIA
„Nečakal som, že mi vezmú celý prsník. Myslel som, že len odstránia nádor. Ale bolo to už veľké. Zobrali mi teda aj sval. No nie celý, vďakabohu,“ hovorí ticho. Prvá operácia v celkovej narkóze, predoperačné vyšetrenia, nekonečné čakanie. „Bol som v tom nováčik. Poddal som sa tomu. Len som šiel krok za krokom dopredu.“ Keď mu však po operácii navrhli ožiarenia a lieky, rozhodol sa inak. „Vidieť moju sestru, ako ich podstúpila a aké následky to zanechalo, bolo pre mňa varovaním. Stavil som na zdravú životosprávu, rehabilitácie, dychové cvičenia a najmä – prácu s hlavou. Uzdravenie sa začína v mysli,“ hovorí odhodlane.
NAJVÄČŠIA RANA VŠAK PRIŠLA Z INEJ STRANY
V prípade svojej choroby dokáže byť silný, keď však hovorí o manželke, hlas sa mu zlomí. „Bola zdravá. Smiala sa ešte večer, hrala sa s deťmi. Potom ju začalo bolieť oko. Uložila ich, chcela si ľahnúť… a zrazu sa zrútila na zem. Dýchala, ale na nič nereagovala. Kričal som: ‚Volajte sanitku! Zoberte deti dolu!‘ Kľačal som pri nej a prosil Boha, nech ju nenechá odísť. Hovoril som jej, že ju potrebujeme. Že ja to sám nezvládnem,“ spomína Roman na deň, keď sa pobyt rodiny u starých rodičov zmenil na boj o život. Lekári v nemocnici však už len konštatovali, že jej mozog nereaguje, a navrhli vypnúť prístroje. „Nedokázal som to prijať. Prosil som, aby ešte počkali, aby sledovali aktivitu mozgu. Bol to deň pred Silvestrom. Ďalší deň cestou do nemocnice som z auta videl ohňostroj. Farebné svetlá sa mi miešali so slzami, manželku v ten deň predsa len odpojili od umelého dýchania a vzápätí zomrela. Tak sme vstúpili do Nového roka – ja, moje deti a bolesť. Čas sa zastavil.“
DETI AKO JEDINÝ DÔVOD ŽIŤ
Roman zostal sám. Najstarší syn bol už takmer dospelý, ale dcéry mali len tri roky a tri mesiace. „Nebolo nad čím rozmýšľať. Deti ma ťahali vpred. Boli mojím motorom. Musel som ich držať nad vodou, aj keď som sa sám topil. Každý deň som si hovoril: Musím to dať kvôli nim.“ O vlastnej chorobe, ktorá prišla o ďalších päť rokov, im ani nepovedal. „Sú ešte malé, ale videli, že mám len jeden prsník. Bolo im to ľúto. Radšej som sa pred nimi ani neprezliekal, kým rana nevyzerala lepšie. Nechcem, aby sa báli. Potrebujú istotu, nie strach.“
ŽIVOT MEDZI BOLESŤOU A SMIECHOM
Dodnes cíti bolesť, keď preťaží ruku, večer mu opúcha. Objavili sa aj vizuálne migrény, ktoré ho dokážu vyradiť na celé hodiny. „Hlavné však je, že žijem. A že mám deti. Lebo ony ma držia nad vodou – aj keď ma niekedy unavia, aj keď ma rozosmejú, aj keď ma privedú do zúfalstva, stále sú mojou silou.“ Najstarší syn mu pomáha vždy, keď môže. „Má svoj život, priateľku, veľa práce. Ale viem, že je tu vždy, keď ho potrebujem. Máme jednu, druhú babku, dedka, moju priateľku a moju sestru. A s dievčatami robíme všetko spolu – vtipy, slzy, aj neporiadok,“ usmeje sa.
VIERA AKO ZÁCHRANNÉ LANO
Okrem detí Romanovi pomohla viera. „Nezavrel som pred Bohom dvere. Naopak – otvoril som ich dokorán. Viera mi dáva silu prejsť každým dňom.“ A ešte tu bolo niečo – hudba. „Spev a hudobný nástroj sú môj balzam na dušu. Hudba je totiž ako dar – a ja ho chcem odovzdať ďalej. Svojim deťom, celému svetu…“ hovorí rozhodne. Odovzdať však chce aj svoju skúsenosť, o to viac, že o mužskej rakovine prsníka sa hovorí málo. On ju prežil – a cíti zodpovednosť to pripomínať aj iným: „Muži, nehanbite sa. Prezrite si prsníky. Choďte na vyšetrenie, ak si všimnete čokoľvek. Nepodceňujte to. A ženy – keď objímate svojich mužov, všímajte si ich. Možno im zachránite život.“
NECHCE BYŤ PREČ OD DIEVČAT
Trojnásobný otec aktuálne zároveň hľadá nové možnosti živobytia, aby mohol byť viac s deťmi. „Do starej práce sa už nevrátim – nedovoľuje mi to zdravie a nechcem byť ďaleko od dievčat,“ vysvetľuje s tým, že nepochybuje, že sa niečo nájde. Lebo cesta k tomu, aby vyprevadil dcéry do života, bude ešte dlhá a mama im bude čoraz viac chýbať. „Je však anjelom, ktorého máme tam hore. A ja verím, že raz sa všetci znova stretneme. Dovtedy budem žiť tak, aby na nás bola hrdá.“
FOTO: ARCHÍV R. B., I. K., Unsplash
