Sexuálny agresor: učiteľ

Keď zadáte jeho meno do vyhľadávača, ešte aj dnes sú tam s ním rozhovory ako s jediným učiteľom z Česka na prestížnej Summerhill School, ktorá je prvou slobodnou školou na svete a v Británii jestvuje už viac ako sto rokov. Dokonca video z konferencie TEDex. A potom už len desiatky správ spred dvoch mesiacov o tom, že českého učiteľa IT, inovátora a skauta Davida Yilmu britský súd odsúdil na viac ako tri roky za mrežami za niekoľkoročné nakrúcanie chlapcov kamerami, ktoré tajne umiestnil po celej internátnej škole s tým, že jedna sa našla dokonca medzi vatovými tyčinkami. V jeho počítači polícia navyše objavila ďalší materiál zachytávajúci zneužívanie detí, ku ktorému sa dostal cez darknet. Odsúdený učiteľ, ktorý nakoniec priznal, že ho chlapci sexuálne priťahujú, pritom chcel podobnú školu pre chlapcov otvoriť aj v Česku, kde sa s ním viackrát stretla autorka projektu Deti jsou taky lidi, propagátorka unschoolingu a sebariadeného vzdelávania Zdeňka Šíp Stanková. Na svojich sociálnych sieťach práve preto upozornila, aké náročné je odhaliť, kto všetko môže byť pre naše deti nebezpečný…

Svoj post na Instagrame ste začali slovami – kamarátila som sa s predá­torom. Poznali ste ho viac ako sedem rokov a celý ten čas všade, kam prišiel, bol obdivovaný. Samej sa vám zdal ako šikovný, zapálený človek, ktorý chcel zlepšiť vzdelávanie. Musel to byť teda šok…

Je to naozaj skúsenosť, ktorá mi bude už zrejme navždy pripomínať, že predátora je často skutočne takmer ne­možné odhaliť. Tento človek bol učiteľ a skautský vedúci, pôsobil ako ino­vátor, snažil sa meniť prístup k vzde­lávaniu, pracoval s deťmi v školách aj mimo nich a mal veľmi priateľský a otvorený vzťah k ich rodičom. Zdal sa byť niekým, kto deťom skutočne rozumie a chce pre ne to najlepšie.

Práve to koniec koncov na chvíľu spojilo vaše cesty…

Konzultoval so mnou svoje vzdelá­vacie aktivity, pretože sa zdalo, že sa snaží o podobný prístup k deťom, aký podporujem ja. Potom som sa však asi pred pol rokom zrazu dozvedela, že bol v Anglicku zatknutý a následne odsúdený za tajné natáčanie chlapcov počas výučby aj mimo nej a držanie detskej pornografie stiahnutej z dark webu. Pre mnoho ľudí, ktorí ho po­znali, to bolo úplne neuveriteľné. Bol presne ten typ človeka, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že by mohol niečo také robiť.

Ako sa človek dokáže vyrovnať s tým, že mu veril, že ho pustil do okruhu svojich známych?

Pre mňa osobne to bola veľká lekcia. Nielen o tom, ako sofistikovane môžu niektorí ľudia manipulovať s okolím, ale aj o tom, aké ľahké je nevidieť niečo, čo nechceme vidieť. Dnes o podobných veciach hovorím oveľa otvorenejšie práve preto, že viem, aké ťažké je včas rozpoznať, že sa niečo deje. A aké dôležité je veriť deťom, keď niečo naznačujú, aj keď sa nám to zdá „prehnané“ alebo „nepravdepodobné“.

„Zdal sa byť niekým, kto deťom skutočne rozumie a chce pre ne to najlepšie.“

Aspoň spätne, myslíte, že bolo na jeho správaní niečo, čo ho mohlo prezradiť?

Možno sa dajú nájsť nejaké varovné signály, ale v čase, keď sa veci diali, ich bolo veľmi ťažké rozpoznať. Ľudia ako on vedia perfektne manipulovať oko­lím, vytvárajú si starostlivo premyslenú fasádu, ktorá vyzerá tak dôveryhodne, že si málokto dovolí o nich pochybovať. A ak niekto predsa len niečo cíti, často sám seba presvedčí, že preháňa alebo že sa mýli – pretože predsa „taký skvelý človek by nič zlé neurobil“.

Nebola teda šanca zistiť, čo je zač?

Nejaká zrejme bola, ale vyžadovalo by si to jednak väčšiu osvetu o tom, ako predátori skutočne fungujú, a jednak väčšiu ochotu brať do úvahy aj nepo­hodlné otázky. Často sa totiž spolieha­me na spoločenský status, odporúčanie alebo na to, že „keď ho poznajú ostatní a majú s ním dobré skúsenosti, musí byť v poriadku“. Navyše je ľahšie pove­dať si: „toto by sa u nás stať nemohlo“. Ale realita je, bohužiaľ, iná. Predá­tori totiž nie sú ľudia, ktorí vyzerajú podozrivo na prvý pohľad – často sú to práve tí, ktorí pôsobia, naopak, ako dôveryhodní, charizmatickí a zapálení pre prácu s deťmi. Práve to je dôvod, prečo sú prevencia a vzdelávanie v tej­to oblasti také zásadné.

Pre mnoho rodičov je to skôr dôvod už nikomu neveriť…

Nemyslím, že to znamená, že rodič nemôže nikomu veriť – skôr že by mal dôveru vždy dopĺňať zdravou dávkou ostražitosti, najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorí majú s deťmi dlhodobý kontakt. A hlavne viesť deti k tomu, aby vedeli, že pokiaľ sa im niečo nezdá, majú právo o tom hovoriť a my ich budeme počúvať, aj keď sa to týka niekoho „dobrého“ a „obľúbeného“. Určite nejde o to žiť v strachu a podozrievať každého, skôr si uvedomiť, aké dôležité je veriť vlastným inštinktom.

Viem, že sa sama snažíte upozorňovať na problém groomingu, teda snahy dospelých nadviazať dôverné snahy s obeťami, najmä mladými a deťmi s cieľom sexuálneho alebo iného zne­užitia. My sme od rodičov počúvali, že si nemáme od cudzích ľudí brať cukríky. Dnes už táto rada nestačí…

Nie, groomer totiž nie je vždy cudzí človek. V mnohých prípadoch je to nie­kto z okolia dieťaťa, kto využíva dôveru a blízkosť na to, aby pomaly posúval hranice. Rodič preto môže najlepšie chrániť ratolesť tým, že bude aktívne posilňovať otvorenú komunikáciu. Die­ťa musí vedieť, že sa na rodičov môže kedykoľvek obrátiť bez toho, aby sa bálo výčitiek alebo trestu. Zároveň je dôležité ho učiť, ako spoznať manipu­láciu, ako reagovať, keď sa mu niekto snaží vnútiť niečo nepríjemné, a že má právo povedať „nie“, aj keď je to niekto, kto sa mu inak zdá sympatický. Záro­veň pomáha otvorene s deťmi hovoriť o tom, aké správanie je v poriadku a aké už nie, ako vyzerá zdravý vzťah a čo robiť, keď sa niekto snaží prekročiť ich hranice.

Mnohí, ktorí deťom starostlivo sami vybrali školu, krúžky a tréningy, si však povedia – na našej škole, v našej komunite… sa to nemôže stať!

Tento pocit falošného bezpečia je častý, pretože si prirodzene chceme myslieť, že naša rodina, škola alebo komunita sú bezpečné. Lenže groomer často pôsobí „normálne“, takže okolie si nič nevšimne.

Môže rodič, aj ak sa mu dieťa nezverí, sám spozorovať nejaké signály toho, že jeho dieťa čelí groomingu?

Dieťa môže byť zrazu uzavretejšie, úzkostné alebo podráždené, začne často strácať náladu bez zjavného dôvodu. Môže sa objaviť náhly strach z určitých ľudí, miest alebo situácií, ktorým sa predtým normálne nevy­hýbalo. Niekedy sa zmení aj spánkový režim – dieťa môže mať nočné mory, budiť sa alebo, naopak, spať nadmerne. Ďalším varovným signálom je, keď dieťa začne byť tajnostkárske v súvis­losti so svojím telefónom, tabletom alebo počítačom. Môže náhle zmeniť spôsob, akým používa sociálne siete, skrývať obrazovku, keď rodič prejde okolo, alebo byť nervózny, keď mu niekto píše správu. Takisto si môže vy­tvárať falošné profily, nové účty, meniť heslá alebo mazať históriu prehliadača častejšie ako predtým. Môže sa tiež objaviť neobvyklé správanie súvisiace s telom – napríklad náhle odmietanie prezliekania pred rodičom, nechuť

k fyzickému kontaktu, vyhýbanie sa určitým činnostiam, ktoré predtým malo rado. V niektorých prípadoch si dieťa môže dokonca začať ubližovať, sťažovať sa na bolesti brucha, hlavy alebo iné nešpecifické zdravotné prob­lémy. Žiadny z týchto signálov síce ne­musí nutne znamenať, že sa niečo deje, ale pokiaľ sa ich objaví viac naraz alebo sa správanie dieťaťa výrazne zmení, je dobré zbystriť pozornosť.

Je niečo, čo rodiča, naopak, môže upozorniť na groomera?

Napríklad, keď dospelý – učiteľ, tréner, vedúci krúžku – venuje dieťaťu neobvyklú pozornosť, uprednostňuje ho pred ostatnými, trávi s ním nad­merne veľa času osamote, neúmerne ho chváli alebo mu dáva špeciálne darčeky. Môže sa tiež snažiť budovať s dieťaťom „tajný“ vzťah, napríklad mu hovoriť, že „nikto iný ho nechá­pe tak ako on“ alebo že „toto je len medzi nimi a rodičom to hovoriť nemusí“. Akékoľvek pokusy o izoláciu dieťaťa od rodiny alebo rovesníkov sú veľkým varovným signálom. Dôleži­té je sledovať aj reakcie samotného dieťaťa. Pokiaľ sa zrazu správa inak – vyhýba sa určitému dospelému, je neobvykle uzavreté, nervózne alebo sa bojí ísť na miesto, kam predtým chodilo rado –, môže to znamenať, že sa necíti bezpečne. Preto je dôležité, aby aj samo dieťa poznalo rozdiel me­dzi vhodným a nevhodným správaním dospelých – že napríklad žiadny do­spelý nemá dôvod s ním mať tajnosti, ktoré nesmie povedať rodičom, alebo ho nútiť do fyzického kontaktu, ktorý mu nie je príjemný.

Ako potom reagovať?

Najdôležitejšie je zachovať pokoj a die­ťa nezastrašiť výsluchovým tónom. Namiesto priameho opytovania typu „Nestalo sa ti niečo?“ je lepšie otvoriť tému jemne – napríklad príbehom: „Čítala som, že niekedy sa deťom na internete dejú divné veci. Čo ty?“ Či už sa dieťa rozhovorí, alebo nie, kľúčom je vytvárať prostredie, kde vie, že za vami môže kedykoľvek prísť a nebude sa báť vašej reakcie. Pokiaľ rodič podozrenie má a situácia sa zhoršuje, je dobré poradiť sa s odborníkom – so psycho­lógom alebo s organizáciami, ktoré sa online zaoberajú bezpečnosťou detí.

Tým sme sa dostali k tomu, že dnes sú deti groomingu vystavené hlavne na internete.

Internet k nim totiž predátorom umožňuje ľahký prístup, anonymitu a manipuláciu cez bežné komunikačné platformy – sociálne siete, herné chaty, messengery. Groomer sa často tvári ako rovesník, získava dôveru dieťaťa a postupne ho manipuluje tak, aby sa podelilo o intímne informácie, fotky alebo sa s ním stretlo osobne.

Tu je pre rodiča asi ešte ťažšie za­siahnuť.

Dôležité je sledovať, čo dieťa na inter­nete robí, s kým komunikuje, aké apli­kácie používa, ale nie v duchu kontroly a zákazov, skôr ako sprievodca, ktorý pomáha rozlišovať bezpečné a nebez­pečné situácie. Pokiaľ sa dieťa dostane do problémovej situácie, nesmie sa báť požiadať o pomoc. Groomer sa často snaží dieťa presvedčiť, že si za situáciu môže samo, a práve strach z reakcie rodičov mu potom bráni sa zveriť.

„Ľudia ako on vedia perfektne manipulovať okolím, vytvárajú si starostlivo premyslenú fasádu, ktorá vyzerá tak dôveryhodne, že si málokto dovolí o nich pochybovať.“

Takže hlavná prevencia je byť tu pre dieťa.

Áno. Deti potrebujú priestor, kde sa môžu zveriť s tým, čo na internete za­žívajú – nielen s tým, čo ich baví, ale aj s tým, že ich niečo vystrašilo alebo im bolo nepríjemné. Zároveň je dôležité ich učiť kriticky premýšľať, aby vedeli, že nie všetko na internete je pravda, že niekto sa môže vydávať za niekoho iného a že nie každý online „kamarát“ je bezpečný. Vhodné je tiež dohodnúť si pravidlá a hranice – nielen v tom, koľko času dieťa na internete trávi, ale aj v tom, aké informácie zdieľa a ako sa správa k ostatným.

Do akej miery mu o nástrahách inter­netu povedať hneď všetko, doslova ho vystrašiť?

Je dobré hovoriť s deťmi o rizikách, ale bez strašenia. Vysvetliť im, že existujú ľudia, ktorí na internete nie sú úprim­ní, a že zdieľať osobné údaje alebo posielať fotky niekomu neznámemu nie je bezpečné. Zároveň je kľúčové dať deťom dôveru, že ak sa im niečo nepríjemné stane – dostanú zvláštnu správu, uvidia niečo, čo ich vydesí –, môžu sa obrátiť na rodičov bez strachu z trestu. Technika je len nástroj. Na-ozajstná bezpečnosť detí na internete stojí predovšetkým na vzťahu, komuni­kácii a na tom, že deti učíme v online svete premýšľať rovnako, ako ich učíme premýšľať v tom reálnom.

Dnes deti chytajú do rúk mobily už v škôlkarskom veku, kedy je teda čas na rozhovor o tom, že nie všetko, čo tam je, je dobré? Kedy sú schopné rizikám rozumieť?

Začať treba čo najskôr – v podstate v momente, keď začnú technológie aktívne používať. Nemusí to však byť žiadny „veľký rozhovor“, ale skôr postupné a prirodzené vnášanie témy do bežných situácií. Rovnako ako ich učíme prechádzať cez cestu alebo sa správať k cudzím ľuďom, učíme ich aj to, ako funguje online svet. Malým deťom stačí vysvetliť základné princípy – že nie všetko, čo vidí na internete, je pravda, že sa nikdy nemajú baviť s ne­známymi ľuďmi online a že ak narazia na niečo divné alebo nepríjemné, majú sa obrátiť na rodičov. S rastúcim vekom potom môžeme pridávať informácie o tom, ako fungujú sociálne siete, ako sa chrániť pred kyberšikanou, aké osobné údaje neprezrádzať alebo ako rozpoznať manipuláciu. Nemá zmysel dieťa strašiť a vyvolávať v ňom pocit, že internet je len nebezpečné miesto plné hrozieb. Strach totiž často vedie k tomu, že dieťa niečo tají, pretože sa bojí trestu alebo panickej reakcie rodičov. Namiesto toho je lepšie viesť ho k tomu, aby sa naučilo samostat­ne premýšľať, rozpoznávať rizikové situácie a vedelo, že sa na nás môže kedykoľvek obrátiť.

Foto: Unsplash