Šikana – ako súvisí so psychickými problémami v dospelosti

Na začiatku nového školského roka máme všetci veľké očakávania. Rodičia aj deti. Po roku pandémie a online vyučovania tŕpneme, čo prinesie september. Pod vplyvom nových ukazovateľov zabúdame na najväčšieho nepriateľa v škole – ŠIKANU. Ukazuje sa, že tu bola dávno pred tým, ako ju odborníci pomenovali. Svedčí o tom aj výskum vedený uznávaným psychiatrom Jozefom Haštom. Psychologička Júlia Švecová bola súčasťou tímu, ktorý skúmal, či šikanovanie v detstve súvisí s výskytom psychických problémov v dospelosti. Môže šikana prerásť do úzkosti, depresie, nedôverčivého myslenia a nutkavého konania? Aj na tieto otázky odpovedá v našom rozhovore.

Kedy a ako prebiehal váš výskum?

Dáta k štúdii, ktorej cieľom bolo hľadať súvis­losti medzi retrospektívne udávanými zážitkami šikanovania a výskytom psychopatológie, iných nepriaznivých zážitkov z detstva, ako aj porov­nať výskyt šikanovania medzi jednotlivými so­ciodemografickými skupinami, boli zozbierané v apríli 2019. Individuálne rozhovory s účastník­mi výskumu sa zaznamenávali pomocou dotazní­ka elektronicky. Výskumnú vzorku tvorilo 1018 respondentov vo veku od 18 do 85 rokov. Ľudia boli do výskumu vyberaní na základe kvótnych znakov: vek, pohlavie, národnosť, kraj bydlis­ka, vzdelanie a veľkosť miesta bydliska. Pre túto štúdiu sme vybrali z batérie testov a dotazníkov: ACE-IQ (dotazník na posúdenie nepriaznivých zážitkov z detstva) a BSI-53 (inventár, ktorý sle­duje výskyt symptómov psychopatológie).

Šikanu priznal každý siedmy dospelý (13,5 percenta). Nie je to vysoké číslo?

Áno, číslo je pomerne vysoké, ale nás v tíme ne­prekvapilo. Pri porovnaní s inými zahraničný­mi štúdiami môžeme konštatovať podobné vý­sledky.

Z dôvodov na šikanu vyplýva, že inakosť a výzor boli hlavným spúšťačom. Boli dievčatá viac diskriminované pre postavu?

V našej štúdii sme vo všeobecnosti zaznamenali skúsenosť so šikanovaním u 14,1 percenta mužov a u 12,8 percenta žien. Ženy mali väčšiu skúse­nosť s posmechom kvôli vzhľadu oproti mužom, ale nie je to štatisticky významné.

Zaujímavé sú aj výsledky štúdie HBSC, ktorá sa realizuje každé štyri roky medzi žiakmi zák­ladných škôl. V roku 2014 zaznamenali klesajú­ci trend výskytu šikany vo všeobecnosti a níz­ky bol aj výskyt pocitu diskriminácie učiteľmi, inými dospelými alebo rovesníkmi pre pohlavie, postavu, výzor, inú kultúru, jazyk alebo farbu pleti či zlú rodinnú situáciu. Avšak 7 – 16 per­cent chlapcov sa cítilo diskriminovaných učiteľ­mi kvôli pohlaviu a 8 – 10 percent dievčat vo veku 13 – 15 rokov uvádzalo diskrimináciu pre postavu alebo výzor. Dvadsaťjeden percent dievčat uvá­dzalo výsmech z postavy, zatiaľ čo túto formu šikanovania zažilo oproti dievčatám len 15 per­cent chlapcov.

Ak sa dieťaťu vysmievajú pre jeho vzhľad, môže to mať neskôr vplyv aj na to, aký obraz si o sebe vytvorí? Do akých porúch to neskôr môže vyústiť?

Obeťami šikanovania sa často stávajú adolescen­ti, ktorí majú pokrivený sebaobraz. Dievčatá sa môžu vnímať ako obézne, chlapci ako príliš chu­dí. Niekedy môže byť ťažké určiť, čo bolo skôr – či vajce alebo sliepka. Zážitok šikanovania kaž­dopádne môže ovplyvniť vnímanie seba a svojho tela a neskôr vyústiť napríklad do porúch príj­mu potravy.

Najviac zážitkov šikanovania v detstve uvádzali dnešní päťdesiatnici (respondenti vo veku 55 – 64 rokov). Vtedy sa ešte na školách používali prísnejšie tresty, výnimočne aj fyzické. Ventilovali si žiaci, ktorí boli častejšie trestaní učiteľmi, krivdu, nespravodlivosť a hnev na niekom slabšom? Prevzali od pedagógov model trestu ako normu?

Napriek tomu, že pomenovanie šikana sa v tých časoch ešte nepoužívalo (prvý raz sa dosta­lo do povedomia až v 70. rokoch), prospektívna štúdia realizovaná už od roku 1958 do roku 2014 naznačuje, že výskyt šikany bol pomerne častý, ak nie častejší aj v tomto období. Ako hovoríte, prostredie podporujúce násilie aj fyzické tresty učiteľov mohli vytvárať vhodné podhubie pre ši­kanovanie medzi rovesníkmi.

Do akej miery súvisí šikanovanie s prostredím, v ktorom školák vyrastá? Ukázalo sa vo výskume, že deti, ktoré boli doma fyzicky týrané, mali vyššiu tendenciu ubližovať?

Vo výskume sa nám potvrdilo, že zlé skúsenos­ti z detstva (zneužívanie, týranie, zanedbáva­nie, sexuálne zneužívanie – traumatizácia) sú­visia s tým, či sa neskôr dieťa ocitne v pozícii obete alebo agresora. Nedá sa ale predpovedať len na základe skúsenosti s domácim násilím, či sa z dieťaťa stane obeť alebo agresor. Do tohto procesu vstupujú ďalšie premenné ako tempera­ment dieťaťa, pohlavie, skúsenosti s inými do­spelými, kreatívna sila a jedinečnosť každého dieťaťa (ako sa rozhodne so svojimi skúsenosťa­mi naložiť, či ho to odradí, alebo sa bude chcieť pomstiť a podobne).

Keď za vami príde rodič, ktorý cíti, že sa dieťa mení a uzatvára, čo mu radíte? Ako ho „otvoriť“ a zistiť, či nie je obeťou šikany?

Ak majú rodičia s dieťaťom dobrý, dôverný vzťah, dieťa vie, že sa na nich môže s čímkoľvek obrátiť, má pocit bezpečia. V takomto optimálnom prípade sa dieťa zdôverí. Zo strany rodiča si to vyžaduje trpezlivosť, ochotu načúvať, úprimný záujem o prežívanie dieťaťa a čas.

K nám sa väčšinou dostanú deti, ktoré s rodič­mi takýto vzťah nemajú alebo, ak aj majú, nestačí to na to, aby sa prebiehajúca šikana v škole zasta­vila. V týchto prípadoch sú v školách školskí psy­chológovia a iní odborní zamestnanci, s ktorými môžu rodičia spolupracovať. V rámci prevencie by sa malo pravidelne robiť aj mapovanie aktuálnej situácie v triedach, ako i mapovanie klímy školy, pri ktorej sa používajú rôzne anonymné dotazní­ky, hry alebo iné aktivity, prostredníctvom ktorých sa dá šikana odhaliť. Pri podozrení na šikanu sa potom škola riadi platnou smernicou z roku 2018.

Ktoré sú najčastejšie znaky či zmeny v správaní – okrem zhoršenia známok a utiahnutosti?

Ako učiteľ si môžem všimnúť tzv. priame znaky:

konkrétne násilné správanie agresora/ov smerom k šikanovanému dieťaťu: fyzické útoky, nadávanie, zosmiešňovanie, výčitky, strkanie, búchanie, žar­ty na jeho adresu, nátlakové správanie a podobne,

alebo tzv. nepriame znaky:

izolovanosť v triednom kolektíve (cez prestáv­ky, na telesnej, na výletoch…), častejšie vyhľadá­vanie učiteľov za účelom konverzácie, neistota pri prezentovaní pred triedou, odreniny, modriny, škrabance, zničené osobné veci…

Každý rodič by si svoje dieťa mal poznať naj­lepšie. Ak sa u neho vyskytne akákoľvek zmena (z utiahnutého je bitkár, z veselého je dieťa, ktoré nemá o nič záujem, vyskytnú sa somatické preja­vy, napríklad rôzne bolesti) môže to byť známka toho, že sa niečo deje.

Ako by mal zareagovať rodič, ktorý je inými rodičmi konfrontovaný, že jeho dieťa je agresor?

V škole sú zamestnanci, ktorých náplňou práce je riešiť šikanovanie a ak to nie je v ich kompeten­cii, môžu sa o pomoc obrátiť napríklad na CPPPaP (Centrum pedagogicko-psychologického poraden­stva) alebo iných externých kolegov odborníkov. V niektorých vážnych prípadoch musia byť zaan­gažované ďalšie inštitúcie, ako napríklad polícia alebo sociálna kuratela. Ak sa bavíme o optimál­nej reakcii rodiča, ktorého iní rodičia konfrontujú s tým, že jeho dieťa je agresor, najlepšie, čo môže urobiť, je spolupracovať pri riešení prípadu s po­verenými zamestnancami školy. Pri tejto otázke by som rada zdôraznila, že pomenovania ako ag­resor, obeť, svedok by optimálne mali slúžiť len ako výrazy pre zorientovanie sa v problematike. Neodporúča sa nálepkovať nimi deti pri riešení samotného prípadu šikanovania v rámci komuni­kácie s jednotlivými aktérmi šikany, rodičmi, uči­teľmi a dalšími spolupracujúcimi odborníkmi ako ani pri edukácií žiakov počas preventívnych ak­tivít. Efektívnejšie je zameriavať sa na riešenie a posilňovanie pozitívneho, žiaduceho správania či celkovej zdravej atmosféry v škole.

Krajným riešením je presun na inú školu a do inéhokolektívu. Ste zástancom tohto postupu?

Som zástancom toho, aby sa urobilo všetko po­trebné pre dieťa, ktorému sa ubližuje. V niekto­rých prípadoch to naozaj môže byť aj prestup na inú školu, i keď si nemyslím, že len samotný presun dieťaťa stačí. Vhodné je poskytnúť mu aj nejakú formu pokračujúcej starostlivosti naprí­klad u psychológa. Samozrejme, záleží to od kon­krétneho prípadu.

Hlavným zadaním výskumu bolo, do akej miery súvisí šikanovanie v detstve s výskytom psychických problémov v dospelosti. Čo sa ukázalo?

Respondenti, ktorí zažili v detstve šikanovanie, vy­kazovali v dospelosti zvýšený výskyt vo väčšine sub­škál psychopatológie. Najčastejšie sa u šikanovaných vyskytovali úzkosti, depresie, nedôverčivé myslenie alebo vtieravé myšlienky a nutkavé konanie.

Moji kolegovia sa chystajú v rámci výskumu ve­novať aj oblasti reziliencie, teda odolnosti člo­veka. Nie je to pravidlo, že u každého, kto zažil šikanovanie, sa musia rozvinúť nejaké duševné ťažkosti.

Prečo sa u niekoho psychické problémy rozvinú a u niekoho nie? Od akých faktorov závisí miera odolnosti?

Ako významný protektívny faktor sa okrem iné­ho ukazujú aj pevné a zdravé vzťahy v rodine, ktorá slúži ako bezpečný prístav. Rovnako aká­koľvek pozitívna skúsenosť v neskorších vzťa­hoch dieťaťa, napríklad kamarátskych, partner­ských, skúsenosť s dobrým učiteľom, mentorom, ktorý môže dieťaťu kompenzovať pocit bezpe­čia a prijatie, ktoré nemohlo zažívať doma. V ne­poslednom rade to môže byť dobrá korektívna skúsenosť v psychoterapii. Pre klienta býva skú­ senosť so vzťahom, ktorý sa medzi ním a tera­peutom rozvíja v terapeutickom procese, liečivá.

Ako veľmi je dôležité, aby obe strany šikany boli už v detstve podchytené školským psychológom a pracovalo sa s nimi ďalej?

Z môjho pohľadu je to veľmi dôležité. Najdôleži­tejšia je prevencia (edukácia rodičov, preventív­ne programy na školách, podpora pre matky sa­moživiteľky, psychologické vedenie pre rodiny zo sociálne znevýhodneného prostredia). Sama som ako školská psychologička videla, kam to až môže zájsť, ak sa táto problematika nerieši v zárodku. Niekedy, ak sa dlho čaká a tí, čo o probléme ve­dia, majú pocit, že z toho deti vyrastú alebo to bagatelizujú, potom sa neskôr, keď už je situácia vyeskalovaná, musí pristúpiť k riešeniu situácie prizvaním polície, sociálnej kurately, umiestniť deti do diagnostických centier… Ak by sme v mno­hých z týchto prípadov riešili situáciu skôr, nemu­selo by sa siahať po takýchto krajných riešeniach. Samozrejme netvrdím, že prevencia a intervencia odborných zamestnancov je liek na všetko.

Je v tomto smere prevencia dostatočná?

Myslím, že v školách máme veľa kvalitných ľudí, ktorí nie vždy majú priestor na realizáciu. Ak by mali, potom dokážu ponúknuť preven­ciu, ktorá má význam. Z môjho pohľadu to môže stroskotávať často práve na tom, že na preven­ciu nie je vyhradená dostatočná časová dotá­cia a každá škola si preventívne aktivity robí viac-menej podľa seba, čo sa obsahu, formy aj množstva hodín týka.

Je tu začiatok školského roka.Po minuloročnom náročnom online vyučovaní si žiaci a študenti opäť zvykajú na fungovanie v kolektíve. Dá sa odhadnúť/oprieť vôbec o nejaké relevantné dáta, či šikana na školách narastie?

K tomu, či bude viac šikany, sa neviem vyjad­riť, ale rozhodne sa čoraz častejšie presúva aj do online priestoru a môže tak byť náročnejšie ju odhaliť. Niektorí žiaci si často neuvedomujú dôsledky svojho správania na internete a nie­kedy nevnímajú dopad svojich zdanlivo ne­škodných komentárov alebo „vtipných“ pozná­mok na adresu niektorých spolužiakov. Určite nebude na škodu pravidelne a viac sa o tých­to témach so žiakmi rozprávať a prinášať ich na hodiny aj zážitkovou formou. Držím v tom všetkým pedagógom, rodičom, žiakom aj psy­chológom palce.

foto: pixabay