Sklenené deti

Na prvé počutie sa zdá, že tú „nálepku“ dostali, lebo sú príliš krehké a nič nevydržia. Ako sklo. Pritom v prípade týchto detí ide o presný opak. Naučili sa vydržať, neprekážať, nerobiť starosti a nebyť na ťarchu. Tej majú totiž ich rodičia dosť s hendikepovaným súrodencom, takže ich neúmyselne prehliadajú. Popri potomkovi s množstvom problémov ich skrátka nestíhajú vnímať. Akoby boli neviditeľní – ako sklo. Uvedomujú si podľa psychologičky z platformy ksebe.sk Mgr. Veroniky Rusnákovej tieto deti aj samy, že zažívajú niečo, čo ich rovesníci so zdravými súrodencami nie?

To, že hendikepovaný súrodenec je iný, vnímajú tieto deti asi veľmi skoro, keď im začne dochádzať, že svojím spôsobom sú iné aj ony, už len tým, že nemajú šancu dostať toľko rodičovskej pozornosti ako iní?

Tento pocit môže vzniknúť už v ranom veku, keď si začnú všímať rozdiely v čase, vo financiách a v emočnej dostupnosti rodičov. Následne táto dy­namika môže viesť k pocitom, že ich vlastné potreby sú na vedľajšej koľaji. Preto je dôležité, ako s nimi rodičia komunikujú a do akej miery preukazujú lás­ku všetkým deťom. Mala som prípad rodiny, ktorá zaviedla pravidelné „dni len pre zdravé dieťa“, a zis­tili, že aj malá zmena im pomohla obnoviť rovnová­hu a posilniť vzťahy v rodine.

Stíhajú si však rodičia popri dieťati s postihnu­tím, ktoré vyžaduje väčšinu ich pozornosti, vôbec všimnúť, že ich zdravé deti trpia?

Väčšina rodičov si to uvedomuje a často zažívajú výčitky svedomia, no ich energia je vyčerpaná sta­rostlivosťou o hendikepované dieťa. Jedna matka mi raz povedala: „Cítim sa hrozne, keď vidím, ako dcéra čaká, kým dokončím všetko okolo syna. Ale už len zvládnuť deň je niekedy nad moje sily.“ Často si svoje rodičovské správanie odôvodňujú postojom, že zdravé dieťa situáciu zvládne aj bez nich. Preto je naozaj kľúčové, aby rodičia dostali podporu, ktorá im umožní lepšie vyvážiť pozornosť medzi všetky deti.

Rozhoduje o tom, ako to na súrodencov dopadá, ich vek, respektíve to, či sa narodili predtým alebo potom, ako prišiel na svet brat či sestra so zdravot­nými problémami? Majú to tí mladší jednoduchšie ako starší?

Vekový rozdiel medzi deťmi síce môže ovplyvniť ro­dičovský prístup, keďže mladšie deti vyžadujú viac pozornosti, no v praxi som sa stretla aj s prípadom, kde ani to súrodenca neochránilo pred pocitom zanedbania. Staršie zdravé deti, naopak, často pre­berajú zodpovednosť za starostlivosť o hendikepo­vaného súrodenca, čo ich emocionálne zaťažuje. „Cítim sa, akoby som bola druhou mamou svojmu bratovi,“ skonštatovala na sedení jedna z nich. Toto bremeno môže viesť k predčasnej dospelosti a poci­tom, že nemajú priestor na vlastné potreby.

Aké to môže mať následky?

Dlhodobé neuspokojovanie potrieb, ako napríklad nedostatok lásky a podpory v detstve, môže viesť k psychickým ťažkostiam. To môže ovplyvniť nielen školský výkon, ale aj celkovú emocionálnu stabilitu či schopnosť rozvíjať svoje záujmy. Deti môžu mať pocit, že musia bojovať o uznanie, alebo, naopak, rezignovať a stať sa „neviditeľnými či priehľadnými ako sklo“. Na druhej strane chcem však pripome­núť, že aj nadmerná ochranárska starostlivosť môže mať negatívne dôsledky na psychickú pohodu detí, a preto je dôležité nájsť zlatú strednú cestu.

Doháňa tá neviditeľnosť „sklenené deti“ až k tomu, že „závidia“ súrodencovi chorobu?

Niekedy môžu pociťovať závisť, no zároveň si uvedo­mujú, že život s hendikepom je náročný a nechceli by si vymeniť roly so svojím súrodencom. Jedna ses­tra hendikepovaného brata mi raz priznala, že mu občas závidela, že nemusel robiť domáce práce, no dodala: „Ale keď som videla, ako trpí, nikdy by som nechcela byť na jeho mieste.“ Tieto zmiešané pocity sú prirodzené a netreba ich vnímať negatívne.

Je lepšie, keď je zdravých súrodencov viac?

Väčší počet detí v rodine môže na jednej strane zvý­šiť konkurenciu v úsilí o rodičovskú pozornosť, ale často zvyšuje aj podporu medzi súrodencami pri zvládaní náročných situácií. Okrem toho sa zodpo­vednosť za starostlivosť o hendikepovaného súro­denca rozkladá medzi viacerých členov, čím sa zni­žuje celková záťaž na jednotlivcov.

Snažia sa o pozornosť rodiča tieto deti vôbec bo­jovať? Alebo majú pocit, že na ňu nemajú právo, keď vidia, koľko starostí im spôsobuje chorý sú­rodenec?

Deti v ranom veku prirodzene vyhľadávajú pozornosť rodičov. Ak však dieťa opakovane vníma, že jeho potreby nie sú napĺňané alebo je pre rodičov záťažou, môže sa postupne prestať aktívne usilovať o ich záujem. To môže viesť k tomu, že tieto deti majú pocit, že nemajú právo na pozornosť rodičov, čo následne môže ovplyvniť ich správanie a spôsob, akým vnímajú vlastnú hodnotu.

Nestáva sa potom, že svoje problémy pred rodičmi taja?

Áno. Mnoho zdravých detí sa rozhodne svoje prob­lémy neriešiť s rodičmi, pretože nechcú pridávať starosti, čo vedie k potláčaniu emócií a problémov. Tento vzorec sa môže preniesť aj do dospelosti, kde môžu mať problémy s vyjadrovaním svojich potrieb. Mnohé z nich navyše nadobudnú presvedčenie, že ich detské ťažkosti rodičov nezaujímajú, a preto ani nevidia dôvod, prečo by sa im mali zdôverovať.

Majú potom tendenciu čo najskôr odísť z domu a zakladať si vlastné rodiny, kde to bude inak?

Túžba čo najskôr opustiť rodinné prostredie je bež­ná u detí, ktoré sa necítia prijaté alebo komfortne. Niektoré deti to naozaj vnímajú ako možnosť za­čať nový život, kde nie sú v tieni súrodenca. Jedna klientka mi opisovala, že sa odsťahovala, len čo mohla, aby konečne začala žiť len pre seba.

Nestáva sa, že to nepomôže? V mnohých rodinách som totiž počula od rodičov vetu, že ďalšieho po­tomka mali práve preto, aby tu pre postihnutého súrodenca niekto bol, keď raz zomrú. Nemajú tie­to deti pocit, že ich život vlastne nie je celkom ich, nikdy?

Očakávanie, že zdravé dieťa po smrti rodičov pre­berie zodpovednosť za hendikepovaného súroden­ca, je naozaj veľkým bremenom a môže spôsobiť pocit straty slobody a vlastného života. Pohľady na tieto očakávania sa však s vekom často menia. Kým počas puberty to zdravé deti vnímajú ako ne­spravodlivosť a záťaž, v dospelosti prejavujú väčšie porozumenie a ochotu prevziať túto zodpovednosť. Hoci je život so súrodencom s hendikepom plný náročných momentov, práve tieto situácie môžu nakoniec zdravým deťom ukázať, čo znamená spo­lupatričnosť, odolnosť a hlboké pochopenie pre druhých. Často si tiež vedome vyberajú partnerov, ktorí ich na tejto ceste podporia. Je však dôležité, aby zdravé deti vedeli, že si môžu vybrať svoj vlast­ný životný smer.

Do akej miery sa s tým dá niečo urobiť, keď spoloč­nosť nedokáže rodiny nejako zásadne odbremeniť od starostlivosti o hendikepovaných potomkov?

Aj keď náš systém poskytuje len obmedzené mož­nosti podpory pre rodiny s hendikepovanými deť­mi, rodičia by mali aktívne pracovať na tom, aby zdravé deti cítili ich lásku a uznanie. Aj malé zmeny, ako sú 10 – 30 minút denne na individuálny rozho­vor s každým dieťaťom, prinášajú pozitívne zmeny vo vzťahoch. Taktiež rodičom odporúčam budovať vlastné komunity, kde si rodiny môžu vzájomne pomáhať, či už pri starostlivosti o deti, alebo aj pri výmene skúseností. ­

Kto je?

Mgr. Veronika Rusnáková z platformy k sebe.sk je psychologička s osemročnou praxou. Je ab­solventkou jednoodborového štúdia psychológie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Má za sebou výcvik kognitívno-behaviorálnej terapie a ak­tuálne je frekventantkou výcviku v EMDR (Eye Mo­vement Desensitization and Reprocessing) terapii. V práci sa opiera aj o metódu sandplay a o znalosti z mnohých ďalších vzdelávaní, kurzov a výcvikov, ako aj o vlastné životné skúsenosti.

Foto: Unsplash