Ostrov kontrastov a farieb. Belostných pláží posiatych turistami, nad opálenými telami ktorých sa nakláňajú palmy. Modrých vodopádov a krovinatých stepí, kde sa preháňajú divoké slony. Ostrov čajových plantáží, maličkých ryžových políčok aj hájov s kaučukovníkmi. Rimania ho nazývali Taprobane, moslimovia Serendib, Portugalci Celiāo, Holanďania Zeylan a Briti Cejln. Dnes sa volá Srí Lanka.
Tento trblietavý bod v Indickom oceáne z výšky vyzerá ako lesklá dažďová kvapka. Alebo ako dokonale vybrúsený diamant, elegantne zavesený na náhrdelníku z korálových ostrovčekov, ktoré kedysi tvorili pevninský most Adam’s Bridge – prepojenie s Indiou. Legendy tvrdia, že Srí Lanka je raj, kde Adam s Evou po prvý raz uzreli svetlo sveta. Keď napriek zákazu svojho pána ochutnali ovocie rozkoše, Boh sa rozhneval a vyhnal ich zo svojho kráľovstva. Premostenie, po ktorom odišli, následne rozbil na tisíce kúskov, aby sa už nemohli vrátiť… Odvtedy sa však veľa zmenilo. Boeing 737 vás na „rajský“ ostrov dopraví kedykoľvek budete chcieť. A verte, že napriek tomu, že je Srí Lanka veľmi ďaleko, keď ju raz navštívite, budete sa tam vždy vracať. Hoci len v spomienkach…
Na plantáži pána Liptona
„V zime vás zahreje, v lete príjemne ochladí. Čo je to?“ Menší tmavý človiečik, ktorý turistov sprevádza čajovou továrňou, sa šibalsky usmieva. Potom, možno aby ho niekto nepredbehol, si sám odpovie. „No predsa čaj…“ Je dusno a dobrých tridsaťpäť stupňov Celzia – najvyšší čas sa ochladiť. Výkladov o fermentácii, sušení, rolovaní a drvení lístkov už bolo dosť. Na terase zavesenej v priestore vysoko nad plantážami je príjemne. Fúka tam vetrík a zlatistý mok v krehkom porceláne pomaly chladne. Človek si pripadá ako koloniálny zbohatlík. Zatiaľ čo odpočíva, po stráňach sa pohybujú farebné bodky tamilských „gastarbeitríc“. Ich šikovné ruky doposiaľ nenahradila žiadna moderná technika. Celý deň trhajú posledné dva lístky z každej jednotlivej vetvičky čajového kríka. Či páli slnko alebo leje ako z krhly, musia nazbierať pätnásť kilogramov lístkov! Za ne dostanú necelé dve eurá, sto rupií! To isté, čo ja zaplatím za čaj. Pravoverný Angličan by sa nad ním zrejme rozplynul rozkošou, je to Broken Orange Pekoe Fannig, najlepší „tea“ z horskej oblasti Nuwara Eliya, ktorý sa na londýnskej burze vyvažuje zlatom. Z ostrova sa ročne vyváža 250 miliónov kilogramov usušených čajových lístkov, čo znamená, že kúsok Srí Lanky máte doma asi aj vy. Najskôr sa schováva v škatuľke s nápisom Mr. Lipton.
Lekcia z histórie
Portugalci, prví európski dobyvatelia, ostrov len okupovali. Brali z neho slonovinu, polodrahokamy, škoricu a vzácne korenie. O pôdu nestáli. Holanďania to robili podobne, ale postavili aspoň kanály, ktorými suroviny dopravovali na pobrežie. A tak to boli až Briti, kto začal obhospodarovať úrodné pastviny, pôdu a niečo pestovať. Napríklad kaučukovník. Príbeh o tom, ako sa dostali jeho semienka na ostrov, má doslova špionážnu zápletku. Jej hlavným aktérom bol sir Henry Wickham. Tento navonok seriózny obchodník s dušou dobrodruha musel semienka z povodia Amazonky najprv prepašovať do Londýna. Brazília totiž mala na výrobu kaučuku prísne strážený monopol. Lord s pravdovravnosťou, posvätenou samotnou kráľovnou, všetkým colníkom tvrdil, že ide o 700 000 zárodkov vzácnych orchideí pre londýnsku botanickú záhradu… Roku 1873 ich však zasadil kúsok za Kolombom a založil tak prvú kaučukovú plantáž v Ázii, odkiaľ sa kaučukovník následne rozšíril do Malajzie a ďalších krajín. V tieni gumových stromov sa, navyše, skvelo darilo kríkom s červenými bobuľami, teda káve. Vyvstala však otázka, kto sa bude o plantáže starať? Sinhálci, ktorým dodnes stačí k šťastiu teplo po celý rok a jedna palma v záhradke, sa do práce nikdy veľmi nehrnuli. A tak sa objavili „gastarbeitri“ v podobe tamilského obyvateľstva z hladomormi zmietanej Indie. Briti začali s ich pomocou na Cejlóne vo veľkom pestovať kávu, a to by trvalo doteraz, keby roku 1869 všetky kríky nezničila oranžová pleseň.
Sloní „psí“ život
Zmizli stánky pri cestách preplnené banánmi, lahodnými ananásmi a exotickým durangom, terénny landrover za sebou nechal šuštiace pole s cukrovou trstinou a pobrežnú brízu vystriedala tropická búrka v národnom parku Udawalawe. Plameniaky stačili uletieť, stádo slonov to šťastie nemalo, napriek tomu, že veľkými ušami mávali ostošesť… Na Srí Lanke žije asi dva a pol tisíca divokých slonov, vyše osemsto je zdomácnených. Mnohé patria budhistickým či hinduistickým svätyniam. Pri náboženských procesiách idú na čele, navlečené do skvostných odevov alebo pri chráme držia čestnú stráž. Sú to posvätné zvieratá a všetci sa k nim tak správajú. Od marca do mája, kedy je na ostrove najteplejšie, však majú voľno. Zvyšok roka striedajú tri dni práce s dvoma dňami voľna. Aj nudné zamestnanie typu prenášanie klád v lese berú ako zábavu – šťastné to tvory! Mňa si získali sloníčatá vyrastajúce v sloňom sirotinci v Pinnewale. Hneď som sa vžil do ich slonej kože. Denný rituál začína po deviatej – nosiť až do večera také veľké telo, tiež by som nevstával skôr. Začína sa raňajkami, ktoré sa skladajú z asi piatich litrov teplého mlieka. Je tu veľká tlačenica o to, kto si „cucne“ prvý. Potom sa hojdavým krokom ide do kúpeľa. Sloníčatá hrajú spadla lyžička do čajíčka, skúmajú, či sa ich chobot vojde kamarátovi do ucha, alebo ako sprcha slúžia starším. A keď sa im podarí nejaký kúsok (napríklad bojový podmet z juda), turisti im hodia sladkú šupku od banánu. Nasleduje obed a poobedňajší odpočinok. Potom prichádza výučba, keď mahamuti ukazujú, ako ohnúť prednú nohu, aby poslúžila pre ľudského učiteľa poslúžila ako schod. Nech nám vylezie na hrb! Veď sa blíži štvrtá hodina a zase je tu kúpanie. Taký je sloní život na Srí Lanke. Kam sa hrabe ten psí…
Z Knihy džunglí
Chlapec s píšťalkou hvízda vysokú, trepotajúcu sa melódiu. Z koša pred ním sa náhle odsunie veko a objavia sa dve oči. Kobra. Stláčam spúšť fotoaparátu a približujem sa stále bližšie. Ale to už sa had vymrští po mne. Padnem na chrbát a váľam sa v prachu, zatiaľ čo sa okolostojaci Sinhálci smejú ako blázni. „Kobra uhryzne, a potom hospital?“ nadväzujem jednoduchú konverzáciu. „Nie, kobra uhryzne, a vy už navždy zostať tu,“ znie veselá odpoveď. „Ona divoká, ona z džungle,“ hovorí jej majiteľ a máva rukami okolo. Skutočne, nepreniknuteľná zelená hradba je od nás len niekoľko metrov. V desiatom storočí tu stávalo mesto Polonnaruwa, ale príroda si už dávno vzala späť, čo jej kedysi prináležalo. Po zruinovanom kamennom stĺporadí skáču opice, výhražne ceria žlté zuby a vrčia. Nádvorie palácov je zarastené orchideami a rozpadajúci sa chrám pripomína opustené mesto z románu Rudyarda Kiplinga. Keby tak mohla ležiaca socha Budhu rozprávať, bola by to rozprávka bez happy endu. Príbeh o kráľovskej rodine, ktorej členovia sa z túžby po väčšej moci navzájom vyvraždili. Celú ríšu tak odsúdili k zániku, vrátane mesta postaveného na vrchole slávnej Levej skaly.
Možno sa na Cejlóne zastavil aj Bruncvík
Kde sa vzal, tu sa vzal – pán zvierat si vykračuje priamo po srílanskej vlajke. Vyzerá mierumilovne, akoby vypadol z políčka Disneyho kresleného filmu Leví kráľ. Omnoho odviazanejšie sa tvári na etikete miestneho piva. Asi už má pár fľašiek v sebe… Zato mne sa lepí jazyk, keď v štyridsaťstupňovej horúčave šliapem hore na prastarú Sigiriya Rock, Leviu skalu. Dva kilometre vysoký kamenný monolit sa zdvíha z plochej džungle ako obrovská zabudnutá buchta. Hladne sa k nemu zbiehajú turisti, na ktorých si hneď na parkovisku zamaškrtia neodbytní predavači. Cudzinci ani nestačia vyliezť z auta, a už majú vo vrecku vyrezávanú sošku zo stopercentne pravého ebenového dreva. Ešte špiní nezaschnutým atramentom, ale to je detail. Aj pohľadnice tu predávajú za päťkrát vyššiu cenu než v obchode, a nakoniec si ju predsa len kúpite. Na nej je totiž Levia skala vyfotografovaná z lietadla. Na samom vrchole je vidieť zvyšky opevnení a… modré bazény. V piatom storočí nášho letopočtu si ich nechal postaviť kráľ Kasyapa I. Predtým zosadil z trónu svojho brata a vlastného otca, ktorý mal nemiestne poznámky, dal zaživa zamurovať do základov pevnosti. Keďže sa murári ukázali ako všetkého schopní, poveril ich, aby obrovskú skalu, ktorú si zvolil za svoje sídlo, obstavali do tvaru kráľa zvierat. Dodnes sa, bohužiaľ, zachovali už len laby, medzi ktorými musí prejsť každý návštevník smerujúci na vrchol. Rovnako, ako úžasnú galériu fresiek, maľovaných priamo na skalu. Sú na nich dámy hore bez. Ak to boli kráľove ženy, vedel si vybrať. Prsia natreté ochranným lakom z citrónovej šťavy, bielkov a medu sa im trojrozmerne lesknú a červené ústa lákajú k bozku. Vôbec sa nečudujem príbehom o osamelých mužoch, ktorým tieto nymfy tak pobláznili hlavu, že skokom do hlbín ukončili svoj život.
V objatí vĺn
Nie všetky cesty vedú do Ríma. Na Srí Lanke vedú k moru. K modrému nekonečnu s konštantnou teplotou 27 stupňov Celzia. Fotografie vĺn útočiacich na zlatistú pláž, ktoré vidíte doma v katalógu cestovnej kancelárie, zaručene vo vás vyvolajú nutkanie prísť, najlepšie ihneď, do banky, vybrať všetky úspory a skočiť do najbližšieho lietadla. A potom už len ležať na teplom piesku, nechať sa láskať lúčmi slnka, občas urobiť pár temp, jednoducho, užívať si 1600 km dlhé pobrežie Srí Lanky. Napriek tomu, že najkrajšie pláže sú v okolí Trincomalee na severovýchode ostrova, väčšina hotelových rezortov je roztiahnutá neďaleko hlavného mesta Kolomba. Organizované výpravy sa do Trincomalee nevydávajú, museli by prejsť územím potýčok medzi Sinhálcami a Tamilmi. Nie je to veru nič príjemné, keď auto zastaví -násťročný vojak, a „okadenými“ hlavňami samopalov vám „razítkujú“ cestovný pas. Ale keď sa držíte trasy, ktorú takmer do detailu kopírujú všetky cestovné kancelárie, pobyt na ostrove je úplne bezpečný. Kolísajúce vlny oceánu vám pomôžu zabudnúť na všetky problémy, ktoré vás trápia. Zmizne svet politikov, obmedzenosť nadriadeného a stres v práci vám bude po niekoľkých dňoch pripadať ako zlý vtip. Bohužiaľ, čas v raji uteká rýchlejšie ako inde. Posledný večer natrie slnko oblohu naružovo a človek podvedome zamieri k oceánu. Blyští sa ako strieborná minca, ktorú som hodil do príboja s prianím, aby som sa sem ešte niekedy vrátil.
Rajský ostrov
Srí Lanka je ostrovný štát v južnej Ázii, ktorý obmýva Indický oceán. Má rozlohu 65 610 km2 a žije na ňom približne 18,5 miliónov ľudí. Sinhálci tvoria 74 %, 18 % sú Tamilovia a 7 % pravoverní moslimovia. Zvyšok tvoria Maurovia a Burgheri (potomkovia portugalských a holandských kolonistov). Na ostrove možno nájsť aj úplne pôvodných obyvateľov, napriek tomu, že sú na pokraji vymretia. Volajú sa Veddhovia. Takmer 70 % obyvateľstva vyznáva buddhizmus, Tamilovia sú hinduisti, pomerne málo je zastúpené kresťanstvo a islam.
Kedy sa tam vydať
Ostrov má tropickú aj subtropickú klímu. V nížinách sa priemerná ročná teplota pohybuje okolo 27 °C, v horách môže poklesnúť aj pod 16 °C. Ideálne počasie pre návštevu je v obdobie od novembra do januára, keď je tiež najpokojnejšie kúpanie v inak búrlivom oceáne.
Ako cestovať
S cestovkou budete mať dopravu zabezpečenú, individuálne turisti používajú miestne vlaky a autobusy. Nie sú však príliš spoľahlivé a doprava na vytypované miesta trvá dlho. Na ostrove sa jazdí vľavo, a často je lacnejšie požičať si auto so šoférom, ako bez neho!
Čo na Srí Lanke nakúpiť
Odlietať z takého exotického ostrova bez suvenírov, ako sú drevené masky, slony z ebenového dreva, batikové oblečenie, keramika, korenie či polodrahokamy (najznámejší je modrý zafír a mesačný kameň), by bolo hriechom. Balíček čerstvého cejlónskeho čaju je povinnosťou.
