„Muži dneška majú potenciál byť ozajstnými mužmi. Každopádne, nemajú to až také jednoduché v súčasnej spoločnosti, ktorá je z veľkej časti prefeminizovaná a aj emancipovaná. Kde môžu nájsť vlastný priestor a najmä vzor na budovanie svojho mužstva a mužskej stránky v sebe? Väčšinou sa chlapci, budúci muži, pohybujú výlučne v spoločnosti žien – od jasličiek, predškolských zariadení, kde sú vychovávateľkami zvyčajne len ženy, pokračujúc školou, družinou, až po vysokú školu, kde ich stále obklopuje z väčšej časti len ženské fluidum.“
Aký rozdiel vo výchove mužov pozorujete naprieč generáciou?
Spôsob aj štýl výchovy dnešných detí, a to nielen chlapcov, je úplne rozdielny v porovnaní s dávnou aj nedávnou minulosťou. Je potrebné si uvedomiť, že otec je ten, kto v prvom rade a teda najintenzívnejšie učí svojho syna pojmu, čo to vlastne znamená „byť muž.“ Toto dedičstvo získané výchovou je zmesou, ktorá obsahuje úplne bezcenné maličkosti v rovnakom množstve ako aj nevyčísliteľné poklady. Ak si ich potomok správne nevytriedi a neurobí inventúru vzácnych a nepotrebných položiek, nikdy naozaj nepríde na to, čo je čo z jeho otcovského dedičstva.
Ako sa prejavuje takýto neporiadok v zostatkoch z výchovy, a aká je najlepšia cesta k tomu tieto zvyšky eliminovať?
Hlboko vo svojom vnútri by každý muž mal brať do úvahy základy, na ktorých stojí jeho osobnosť, spôsob reči, gestá, atď. Veľakrát sa stretávam so zistením zo strany klienta, že sa podobá na svojho otca v prejavoch správania a veľmi sa mu to nepáči. Niekedy sa za to dokonca až nenávidí.
Vhodnou cestou určite nie je mentálne zametenie týchto prejavov pod koberec, ale naopak, úprimná snaha pochopiť, uznať a prijať to. Naučiť sa milovať svojho otca v sebe vidím ako jediné riešenie.
Je teda medzi generáciou dnešných mužov a napríklad generáciou našich dedov markantný rozdiel?
Súčasní muži majú naozaj dosť málo príležitostí prežívať a uskutočňovať svoj mužský potenciál v prítomnosti otca. Od začiatku priemyselnej revolúcie sa medzi otcami a synmi vyskytuje menej a menej dlhších kontaktov a interakcií. Možno konštatovať, že všetci muži žijú viac alebo menej v akomsi dedičnom mlčaní. To sa prenáša z generácie na generáciu a popiera to túžbu každého dospievajúceho muža získať uznanie alebo dokonca súhlas otca. Miestami to pôsobí, akoby naši otcovia dodržiavali nejaký nepísaný zákon mlčanlivosti. Muž včerajška, ale aj dneška podlieha silnému lákaniu médií, ktorému nikto nevie odolať. Vďaka nemu sa vyhýbajú nutnosti hovoriť, prejaviť sa, či vstúpiť do vzťahu. Nie je však namieste hádzať vinu na našich otcov, ktorí boli rovnako obeťami svojej doby. Je evidentné, že sme sa dnes veľmi vzdialili životnému štýlu, prirodzenému pre náš živočíšny druh: kedysi boli synovia kmeňov pravidelne prizývaní k otcom, aby ich mohli pozorovať pri ich aktivitách.
Muži povojnovej generácie z doby populačnej explózie väčšinou svojich otcov nenávideli. Táto nenávisť však mala korene v smútku zo strateného kontaktu a lásky. Prázdnota zo strany otcov je citeľná čím ďalej, tým viac, a to najmä v spojitosti so zanikaním starých zvyklostí. Tento proces následne prispieva k stále väčšiemu chaosu v mužskej identite.
V tomto období radi zvaľujeme vinu na svojich rodičov. Bráni aj toto mladým mužom skutočne dospieť?
Na tomto mieste mám potrebu zdôrazniť, že nikto z nás nemal a nemá ideálnych rodičov. Rodičia majú právo robiť chyby.
Som presvedčená, že základom budovania mužskej časti v každom mužovi je urovnanie svojho vzťahu s otcom, respektíve zmierenie sa s ním. Niektorí muži, ktorým chýba otec z rôznych dôvodov (rozvod, dlhoročná absencia komunikácie…), sú stelesnením skrytého zúfalstva, o ktorom sa však ženám nezmieňujú. Namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, prečo je ich otec taký, aký je, spadnú do veľkej beznádeje, pretože prijali za svoju všeobecnú predstavu o svojom otcovi, ktorá je hanlivá. Často v nich prebieha vnútorný monológ typu: „Som potomkom chybného mužského materiálu a pravdepodobne budem ako on.“
Rešpekt alebo úcta voči otcovi sú potravou pre mužskú dušu. Synovia by mali nachádzať a budovať úctu alias lásku zmiešanú s akýmsi obdivom voči svojim otcom. A to nie je to isté, ako úctu predstierať.
Porozumieť situácii svojho otca je nevyhnutnou úlohou pre všetkých synov, ktorí raz chcú naozaj mentálne a emočne dozrieť v muža. Základom je nepredstierať, že je všetko v poriadku a nezhodám venovať patričnú pozornosť.
Kde sa vzala v dnešných mužoch jemná časť osobnosti?
Synovia, ktorí nedostali od svojho otca vhodnú starostlivosť, sa často v živote stretávajú s mnohými typmi problémov: v období dospievania prežívajú zmätok vo vzťahu so svojou vlastnou sexuálnou identitou. Často majú zženštené správanie, nedokážu si dostatočne ceniť seba samého, potláčajú agresivitu a rovnako tak aj potrebu sebapresadenia, svoje ambície a zvedavosť. Často sú deti, a teda aj chlapci vychovávaní vo veľmi špecifických rodinách, kde po rozvode chýba mužský element, vzor. Aj keď tento vzor je i napriek tomu prítomný, nie je adekvátny. Matka, ktorá si po rozvode nenájde partnera, fixuje sa na dieťa, a ak je to syn, vyvoláva v ňom podvedomú povinnosť zostať doma čo najdlhšie alebo prenáša na syna mnohé potreby, ktoré nemá saturované z partnerského zväzku.
Je to teda spôsobené výchovou?
Výchova je jedno veľké a zároveň riskantné dobrodružstvo. Očakávania a nádeje sú súčasťou duševného sveta azda každého rodiča. Treba mať však stále na pamäti, že je dôležité sa od nich niekedy úplne oslobodiť a zreálniť ich. Či už teda ide o očakávania od seba samého, ako rodiča alebo od dieťaťa.
Je zmena v nastavení spoločnosti nositeľkou zmien vo výchove charakteru? Aký veľký vplyv to má na výchovu chlapcov, budúcich mužov?
Život v demokratickom usporiadaní je postavený na vzájomnom rešpekte. Vo vzťahu nie je rovnocennosť, ak sa iba jednej z osôb dostáva úcty. Musíme si byť istí, že dieťaťu a jeho právam jasne prejavujeme úctu. Vyžaduje si to citlivosť hľadať rovnováhu medzi priveľkými a primalými očakávaniami. Ak otec neprejavuje úctu svojmu synovi počas jeho dospievania alebo raného detstva, hoci sa jeho syn veľmi snaží správať vhodne, bude to mať v jeho neskoršom živote veľké následky na duševnom zdraví, ako aj v partnerskom živote. Pomôcť deťom znamená odkloniť sa od autokratických metód požadujúcich podriadenie sa. Schopnosť citu spolupatričnosti alebo záujmu o druhého človeka ustrnula a nerozvíja sa.
Chlapci už nemajú povinnosť absolvovať základnú vojenskú službu, ktorá kedysi bola taká zatracovaná a tak trošku chlapcov učila chrabrosti a akejsi schopnosti zabojovať o seba v jasne danej hierarchickej štruktúre. Dnešní muži sa viac zaujímajú o individuálny prospech. Máloktorí chlapci prežívajú svoje detstvo na ulici ako kedysi, kde boli súčasťou tímu pri futbale alebo pozemnom hokeji. Správne stanovené hranice dávajú zmysel istoty a určitosti života v sociálnej štruktúre. Bez toho sa dieťa cíti úplne stratené.
Ako je možné vypozorovať citlivú povahu muža?
Čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa bude snažiť vybudovať si vonkajší pancier v podobe mocných svalov alebo, naopak, mocného pupka. Podobne platí aj to, že čím viac budú jeho tvrdenia nekompromisné či kategorické, tým viac budú slúžiť k maskovaniu jeho vnútornej neistoty. Pomocou tejto vonkajšej kompenzácie sa snažia potom synovia vyhnúť tomu, aby plne precítili svoju veľkú túžbu po láske a porozumení, svoju potrebu dotykov a potrebu milovať a byť milovaný.
Existuje nejaký bod (zlomová udalosť), kvôli ktorej, podľa vás, vznikla u mužov zmena vo vnímaní žien?
Neviem, či vznikla zmena vo vnímaní žien u mužov všeobecne. Ak áno, tak veľmi postupná, a opäť je to len interaktívny dôsledok zmeny vnímania mužov očami žien. Je to veľmi živý organizmus a deje sa to recipročne, resp. vo vzájomnej nadväznosti. Netrúfam si povedať, čo čomu predchádzalo.
Môžu si za tento stav sčasti aj ženy vďaka svojmu feministickému pohľadu na svet?
Bohužiaľ, treba konštatovať, že ženská krása a akási zmyselnosť sa stratili medzi porno herečkami a celkovou vulgaritou, ktorá na nás útočí na každom kroku už nielen zo stánkov PNS, ale najmä z Instagramu, Facebooku a podobných technologických zabíjačov prirodzeného zoznamovania sa s erotikou a sexualitou, tak u dievčat ako u chlapcov. Mladé ženy nanešťastie stratili prirodzený ostych a zdá sa, že vo väčšine prípadov si myslia, že čím viac sa odhalia, tým viac budú pre mužov zaujímavé. Avšak muž ako bývalý historicky daný zvodca tým pádom dostáva všetko na podnose, bez námahy, a teda už nemusí byť lovcom a zvodcom, ale stáva sa iba akýmsi prijímateľom alebo obchodníkom. Ženy samotné sa teda ochudobňujú uvedeným často až lascívnym správaním o exkluzívny zážitok, keď sme mohli byť objavované a získavané mužskou populáciou. Prestávame byť pokladom a stávame sa tovarom.
Neodoberá moderná technika možnosť mužovi byť galantným? Začalo sa to fotobunkou, ktorá otvára dvere a končí sa to virtuálnou zoznamkou, kde sa muž o galantnosť snažiť nemusí, prípadne snahu vyvíjajú ženy?
Feminizmus odnáša ženy z dlhodobej podriadenosti, je preto dôležitý a mal by pokračovať. Dnes však muži majú šancu na prerod, na zmenu. S najväčšou pravdepodobnosťou, kľúčovým momentom, je nástup procesu uzdravenia emocionálnych zranení, ktoré mužom spôsobil ich otec. Hlad po otcovi je dnes považovaný za najdôležitejší pojem v mužskej psychológii.
Vedia ženy ešte prijímať galantnosť? Vedia ešte, čo to vlastne znamená?
Myslím si, že ženy intuitívne vedia, čo to znamená galantnosť. Už malé dievčatká v predškolskom zariadení sú naučené, že chlapci im majú dať prednosť napríklad v chodení do šatne alebo keď idú von či dnu.
V mojom okolí je mnoho žien, ktoré užívajú antidepresíva. Má to nejakú súvislosť s postavením ženy a muža?
Duševné choroby sú barometrom našej spoločnosti. Žijeme stále rýchlejšie. Ako dlho to však naša civilizácia môže vydržať? Narastajúci počet ľudí s depresiou a panickými stavmi nám dáva podnet a odpoveď na túto otázku. Duševná choroba nás stavia pred skutočnosť, že vo vesmíre sa uplatňujú rovnováha a rozum. Nielen ženy užívajú antidepresíva. Výskumy totiž ukazujú, že muži sú tí, ktorí až štyrikrát viac prepadávajú rôznym závislostiam, ako sú alkohol, návykové látky, gamblerstvo. Takisto vedú v štatistikách o samovraždách a vysoko riskantnom správaní. Úplne prevládajú v problematike sexuálnych deviácií, transsexuality a homosexuality.
Je vizuálna stránka muža s výstredným účesom, štýlovými okuliarmi, tetovaním a značkovým výstredným oblečením, keď hmotnosť muža je v hmotnostnej skupine žien, stálicou alebo len módnym trendom?
Teória nám hovorí, že mohutná muskulatúra musela kedysi prinášať významné výhody, napríklad ako forma lepšej schopnosti získavať potravu alebo chrániť potomstvo. Ale malo to tiež negatívne dôsledky – príliš dominantní muži môžu mať nad ženami príliš agresívnu moc. V súčasnosti ženy neuprednostňujú mužov so zženšteným telom alebo nízkou fyzickou hmotnosťou, rovnako ako to nebolo ani v minulosti. Verím, že skupina mužov opísaná v otázke je menšia než štandardná skupina, a že je naozaj len módnym trendom. Dnes som videla na ulici veľa mužov, ktorí zodpovedajú uvedenému popisu, ale ani jeden z nich ma neočaril. Boli totiž predovšetkým príliš rovnakí.
Mám za to, že akurát inakosť priťahuje v súčasnej dobe viac ako kedykoľvek predtým. A tou inakosťou mám na mysli práve prirodzenosť a väčší dôraz na klasiku aj v obliekaní mužov a nie modernosť a módnosť. Klasikou mám na mysli aj správanie mužov, pretože klasické prejavy mužského správania, ako sú galantnosť, ochota pomôcť a chuť získavať si priazeň žien, sa veľmi vytrácajú a sú skôr ojedinelým javom a výnimočnou súčasťou mužského správania. Muži akosi nemajú pocit a potrebu ženy ochraňovať a byť voči nim starostliví, pretože si mnohí z nich myslia: „Veď je emancipovaná, a teda aj sebestačná.“
Stále mám pred očami pár, ktorý som videla pred pár dňami. Ona niesla náklad niekoľkých fliaš minerálok v náručí a on išiel vedľa nej s prázdnymi rukami. Mladí muži často získajú presvedčenie, že si môžu kúpiť hocičo a hocikoho, a nie vždy sú ďaleko od pravdy. Súčasný systém spoločnosti, tak ako je nastavený, praje povrchnosti a umelosti najmä vďaka virtuálnemu prostrediu a rôznym sociálnym sieťam. Tie nútia mladé ženy byť neustále v póze perfekcionizmu a nie prirodzenosti.
Myslíte, že v dnešnej dobe sa ešte stále partneri dopĺňajú alebo bojujú?
Myslím, že sa to skôr láme na stranu boja. Muž a žena sa navzájom pozývajú do ringu oveľa častejšie ako kedysi. Rastie sila individuálneho ega na úkor spolupatričnosti a budovania spoločného „nášho“ alebo „nás“. Prevažuje „ja“.
Nožnice medzi partnermi sa otvárajú stále viac a viac, a každý smeruje k svojim vlastným záujmom, zážitkom a stráca sa to najcennejšie. To, čo robí spolužitie medzi partnermi zmysluplným a vrúcnym – vzájomné spolužitie a zdieľanie.
Realita a prognóza podľa mňa nevyzerajú príliš dobre. Na druhej strane, nádej má svoje opodstatnené miesto a aj nepopierateľnú silu v živote, a teda i v tejto záležitosti.
Aké je v tomto prípade skóre žien a ako sú na tom muži?
Ťažko presne určiť, aké je skóre žien, ale napríklad ja osobne poznám predovšetkým ženy, ktoré sú od partnera nezávislé ekonomicky a mnohé aj emočne. S ekonomickou nezávislosťou totiž ide ruka v ruke nezávislosť aj mentálna alebo emocionálna.
Je úloha muža založená na nosení peňazí do rodinného rozpočtu rozhodujúca?
Každá žena tajne dúfa a predpokladá, že muž jej bude oporou aj vo vytvorení akéhosi ekonomického zázemia. Na druhej strane už aj v tomto smere rastie rovnoprávnosť a v prispievaní do rodinného rozpočtu ženy dobiehajú v mnohých profesiách mužov. Nemyslím si, že trend bude viesť k zdôrazneniu úlohy muža ako nositeľa peňazí. Súčasné ženy, rozhodujúce sa pre vzťah, u mužov oceňujú skôr úprimnosť, humor a vernosť. Peniaze si dokážu zarobiť minimálne na seba aj samy.
Ako má muž „pestovať“ svoje silné stránky?
Dnešní muži nemajú svojich hrdinov medzi politikmi ani športovcami, dokonca ani medzi osobnosťami kultúrneho života. Keď si však už muž nejakého hrdinu nájde, často ide o vymyslených hrdinov z menej hodnotných seriálov s nie práve kladným charakterom. Spomínam si na prípad jedného mladého sympatického muža s peknou vyšportovanou postavou, ktorý často mal na tričku Supermana. Pri práci s ním som sa dozvedela, že on je naozaj jeho hrdinom a vzorom a raz by aj on chcel byť ako on. Myslel to smrteľne vážne. Tento muž však nemal žiadnu poruchu osobnosti.
Neustála krehkosť mužskej identity vyžaduje udržiavanie reálnych mužských priateľstiev. Príliš veľa mužov je v súčasnosti oddelených od mužskej komunity. Kamaráti môžu byť veľmi nápomocní; či už spolu zdieľajú len športové aktivity, stôl v reštaurácii alebo svoje psychologické úvahy.
Existujú knihy, prípadne cvičenia, v ktorých sa muž dokáže zbaviť nesprávnych vzorcov z mladosti, alebo je výlučne vhodné navštíviť psychológa?
Niekedy je úplne postačujúce nabrať odvahu na úprimný rozhovor s otcom o jeho detstve, o jeho vzťahoch s rodičmi, o láske, trápení a bolesti. Ak je to len trošku možné a ešte je otec na tomto svete, snažiť sa prelomiť bariéru a úzus mlčania, ktoré sa tiahne cez celé generácie.
Neexistuje model ideálneho muža, rovnako ako neexistuje ideálna rodina. Všetci sme vzišli z viac alebo menej nedokonalej minulosti, ktorá nás vedie vpred a núti nás tvorivo sa adaptovať.
Mgr. Andrea Čanigová, poradenský psychológ
www.poradenskypsycholog.sk, e-mail: andrea@poradenskypsycholog.sk
foto: unsplash
