SÚDNA LEKÁRKA: V práci ma duša nebolí. Nemôže

Zvuky policajnej sirény, blikajúce svetlá sanitky a v odraze modročervených svetelných zábleskov vidieť telo prikryté plachtou. Je koniec. Lekárka v bielom plášti sa skláňa, odkrýva plachtu… Na mieste činu a potom v pitevni odhaľuje desivé ľudské zlyhania. Niekedy až príliš kruté, nepochopiteľné, bezdôvodné. „Vždy ma prekvapí správanie páchateľa či už svojou brutalitou, hlúposťou alebo zbytočnosťou…“ zdôveruje sa lekárka Michaela Rendeková.

Každý deň sa pozerajú smrti do očí. Pre nás, v ktorých to vzbudzuje hrôzu, je to nepred­staviteľné. Tí na druhej strane, v bielych plášťoch, na to musia byť pripravení. Zachovať si chladnú hlavu, sústrediť sa aj na tie najmenšie detaily, riešiť prípad. Zistenia súdnych lekárov sú totiž pre kriminalistov neoceniteľné. Po prvýkrát vidia súdni lekári obeť tam, kde ju nájdu. „Ak je spáchaný nejaký závažný trestný čin alebo je po­dozrenie na jeho spáchanie, polícia si vyžiada na miesto nás, súdnych lekárov,“ vysvetľuje Michaela. Môže sa to stať hocikedy. Či je deň alebo noc, bežný deň alebo sviatok, musia byť pripravení na výjazd. „Nie je to práca od ôsmej do pätnástej hodiny. Je to celoživotná vášeň, dvadsaťštyri hodín denne,“ hovorí súdna lekárka, ktorá už dvadsaťštyri rokov pracuje na odbore Súdneho lekárstva a patologic­kej anatómie v Nitre. Ročne vykoná aj 220 pitiev. Výjazdy k násilným trestným činom a vraždám neráta. Oveľa podstatnejšie je pre ňu odhaľovať príčiny smrti. Aj vďaka jej zisteniam môže byť totiž dosiahnutá spravodlivosť, zlo môže byť potrestané. „Tak by to malo byť… a ja verím, že to aj tak je. Pre­to nikdy nečítam rozsudky v prípadoch, v ktorých som vykonávala pitvy a obhliadky.“

NIKDY SOM NECHCELA LIEČIŤ ĽUDÍ

Práca v pitevni je, pre mnohých z nás, odstrašujúca. Už len pomyslenie na to v nás vyvoláva mrazivé po­city. „Nikdy som nechcela liečiť ľudí. Už na vysokú školu som išla s tým, že chcem byť súdnou lekárkou. Chcela som vedieť, prečo sa niečo stane. Zisťovanie zmien v ľudskom tele a na ich základe vyvodzova­nie záverov, čiže určovanie príčin smrti, je presne to, čo som od svojej práce očakávala a čo aj denne robím. Preto mám svoju prácu rada, hoci sa nieko­mu môže zdať nepríjemná a psychicky náročná,“ vysvetľuje súdna lekárka. Aj na svoju prvú pitvu sa tešila, a hoci to nebola pitva celého človeka, ako najskôr očakávala, ale končatín, bola pre ňu veľmi vzrušujúca. „Bolo pre mňa úžasné vidieť naživo to, čo som si dovtedy mohla pozerať len na obrázkoch v knižkách. Nemala som žiadne negatívne pocity. Áno, bol tam trochu smrad, ale vyrastala som ešte za socializmu a vôňa vo vtedajšej školskej jedálni bola horšia, ako je tá v našej pitevni,“ hovorí.

V PITEVNI SA NEDESIATUJE

Prácu patológov a súdnych lekárov spopularizovali u nás vysielané americké kriminálne seriály, ale Michaela Rendeková vysvetľuje, že nie všetko je tak, ako to môžeme vidieť vo filme. Napríklad ob­ľúbené filmové klišé, keď si v pitevni lekár rozbalí desiatu. „Samozrejme, nikto v pitevni nedesiatuje. Je to vysoko infekčné prostredie napriek tomu, že je pravidelne dezinfikované a sterilizované. Navy­še, môžeme prísť do styku s toxickou látkou alebo nejakým ochorením. Pitvala som nebohých, u kto­rých boli potvrdené vysoko infekčné ochorenia ako tuberkulóza, meningokoky, a v nedávnej minulosti aj vírus SARS 2. Našťastie, nikdy sa mi nestalo, že by som sa nakazila nejakým infekčným ochore­ním,“ vysvetľuje. Keď začínala pracovať na patoló­gii, žien v tomto odbore bolo len zopár, práca pa­tológov bola výrazne skreslená, kolovali názory, že patológom je ten, kto na viac nemá. „I v tomto nám pomohli americké seriály, súdna lekárka môže byť aj modelka v lodičkách a kostýme. Ja teda chodím v tričku, rifliach a teniskách. Je však pozitívne, že záujem žien-lekárok je väčší, ale možno si neuve­domujú, že je to veľmi náročná práca. Pochopila som to, keď mi môj tridsaťročný syn povedal, že bol celé detstvo sám a preto najviac nenávidí sa­motu,“ úprimne hovorí Michaela Rendeková.

NADŠENIE Z NEZVYČAJNÝCH NÁLEZOV SI NECHÁVA PRE SEBA

Súdni lekári vnášajú svetlo do príčin úmrtia, doká­žu vysvetliť, prečo a za akých okolností k nemu pri­šlo. Na prípadoch spolupracujú s kriminalistami, prokuratúrou, súdmi a ich dôkazy dokážu objasňo­vať násilné trestné činy a usvedčovať páchateľov. Toto všetko sa deje za dverami pitevne. Počas pitvy spolupracuje súdny lekár s pitevným sanitárom. „Pri každej pitve odoberáme vzorky z orgánov s rozmermi cca 1 x 1 x 0,5 cm a pod mikroskopom odhaľujeme chorobné či úrazové mikroskopické zmeny. To sa nazýva histologické vyšetrenie. Odo­

beráme aj krv a moč na toxikologické vyšetrenie, teda zistenie alkoholu, drog, liečiv v organizme, ktoré potom vykonávajú toxikológovia. Na záver sa na základe vykonanej pitvy a následných labo­ratórnych vyšetrení prípad uzavrie, čiže sa stano­ví bezprostredná príčina smrti, základné ochore­nie, ktoré viedlo k smrti, komplikácie základného ochorenia, prípadne sa vypracuje na požiadanie polície znalecký posudok, kde je potrebné vysvetliť mechanizmus smrti či vzniku zranení,“ vysvetľuje súdna lekárka. Niekedy sa jej podarí odhaliť nezvy­čajné pitevné nálezy. „Ale moje nadšenie z toho, že som objavila dvojkilový rozpadnutý nádor vaječní­ka alebo atypický priebeh cievy nikto z mojej rodi­ny a blízkych so mnou, samozrejme, nezdieľa. Tak si to nechávam pre seba.“

NELIEČI, NO AJ TAK MÔŽE ZACHRÁNIŤ

Súdna lekárka hovorí, že na to, aby pristúpila k pi­tevnému stolu, na ktorom leží obeť brutálneho násilného činu, malé dieťa, muž či žena, musí mať v sebe vysporiadané emócie. Len tak môže začať vnímať tieto obete ako prípady a odhaľovať príči­ny niekedy naozaj ohavných skutkov. Nevídaný príbeh známej krkavčej matky z Levíc zamestná­val pred pár rokmi dlhý čas patológov a sudcov. Z toho, čo dokázala Alžbeta urobiť svojim dvom de­ťom, dodnes mrazí. Pri tomto prípade, keď matka vyhodila z okna deväťdňového synčeka a až počas vyšetrovania sa zistilo, že jej rukou zomrel ešte predtým aj jej prvorodený syn, ktorý nemal ani mesiac, bola vykoľajená aj Michaela, ktorá vtedy vypovedala o mučivých útrapách malého dieťaťa a hrubom násilnom zaobchádzaní. „Nikdy na ten prípad nezabudnem… Robila som pitvu deväť­dňového dieťaťa a vypracovávala som znalecký posudok z vykonanej pitvy jej prvorodeného syna. Často si na to spomeniem preto, lebo ak by prvú pitvu vykonával súdny lekár a nie patológ, ktorý si nevšíma a nehodnotí úrazové zmeny, nemuselo k úmrtiu druhého dieťaťa prísť. Vraždy detí matkou sú relatívne časté a spomínam si na pár prípadov, keď matka zabije jedno z detí a o ostatné sa vzorne stará. Prečo? Na to nedokážem odpovedať.“ Noč­né mory ani v takýchto desivých prípadoch, keď by bolo pre niekoho náročné sa odosobniť, ju na­šťastie neprenasledujú, pretože vo svojom vnútri má jasne stanovené hranice vnímania svojej práce. A hoci ňou nemôže už nikomu prinavrátiť život, je pre ňu zadosťučinením, ak vďaka jej zisteniam sa môžu zachrániť životy iných.