Sviatočný čas, všade naokolo vôňa perníkov, ihličia, rozžiarené svetielka šťastia na tvárach všetkých okolo nás… Chceli by sme sa tváriť, že to cítime aj my, ale nič… Nemôžeme, nevládzeme, nejde nám to. Máme právo na takéto myšlienky? Máme právo sa cítiť nesviatočne, aj keď všade okolo sú sviatky? Alebo sa musíme pretvarovať, aby sme ich nekazili iným?
Bolesť si nevyberá čas a nepozná sviatky. Pre mnohých sú tak sviatočné dni len znásobeným trápením. Bolí ich odlúčenie, strata partnera, rodiča, dieťaťa… A nedokážu si rozkázať, že by sa mali radovať. Nejde to. Hoci kalendár diktuje, že by mali byť šťastní. Preto majú pocit, že zlyhali. Oprávnene? „Ťažké obdobia si nevyberajú svoje „prijateľné“ dátumy príchodu, aby nás a naše okolie čo najmenej boleli. Jednoducho pristanú v našom živote veľmi nečakane a musíme sa s nimi naučiť žiť. Je úplne v poriadku cítiť sa neradostne, smutne a nesviatočne. Naše vnútorné prežívanie ladí s nami, nie s kalendárom a očakávaným obdobím príchodu radosti, štedrosti, naplnenia a spokojnosti,“ upokojuje koučka mentálneho zdravia Katarína Fitala. Zdôrazňuje, že aj smútok, zármutok a žiaľ majú svoje významné opodstatnenie v našom emočnom rozpoložení a sú dôležitou súčasťou našej emočnej výbavy, ktorú sme dostali do vienka. Ich úlohou je previesť nás náročným obdobím života, zahojiť rany na tele a na duši a opäť nás priviesť k vnútornej radosti.
Emócie nie sú dobré ani zlé
Naopak, zakrývanie nesviatočných pocitov, smútku a našej bolesti, potláčanie skutočných emócií a citov nám môže podľa odborníčky cestu k nášmu uzdraveniu pokaziť. „Zakrývanie emócií nám bráni v ich spoznávaní, a tým aj v spoznávaní seba a svojho vnútorného prežívania. Na emócie musíme nazerať ako na veľmi potrebný komunikačný kanál, ktorý nám niečo dôležité signalizuje. Informuje nás o dianí v nás. Keď tento kanál zakryjeme a tvárime sa, že sa nič nedeje, zabránime emócii vyjsť von v potrebnej sile. Ona v tele zostáva neprejavená, neuchopená a jej energia začne pôsobiť na miestach, ktoré už nevieme ovládať. Zrazu sa začne meniť naše správanie k horšiemu, v našom prežívaní sa môže kumulovať napríklad neprejavený hnev, ktorý začne presakovať do vzťahov, komunikácie, našej práce, zdravia a vnútornej pohody,“ hovorí koučka mentálneho zdravia. A hoci o emóciách často hovoríme, že sú buď negatívne alebo pozitívne, vo svojej podstate sú neutrálne, pretože nie sú ani dobré ani zlé. „Majú rôzny náboj, no nastoľujú v našom tele rovnováhu a nesú pre nás dôležité informácie o tom, čo sa v nás odohráva. Pomáhajú nám urobiť pohyb – rozhodnúť sa, smerovať, nazrieť do svojho vnútra, uvedomiť si, uzatvoriť, uvidieť. Našou úlohou nie je s nimi bojovať alebo ich potláčať, ale načúvať im a spoznávať ich,“ vysvetľuje.
Nemôžem sa tak cítiť…
Tak sa už konečne vzchop! Veď sú… Vianoce, prázdniny, výročie, narodeniny. Skrátka, tisíc a jeden príležitostí, keď sa náš smútok okoliu nehodí. A tak počúvame z každej strany, že sa jednoducho máme premôcť. Samozrejme, myslia to najlepšie, ako sa dá. Všetci majú totiž pocit, že to robia pre nás. Skrátka nás musia za každú cenu postaviť na nohy. A my si nakoniec zase vnútime pocit, že to musíme urobiť pre nich. Postaviť sa na nohy, nech to stojí, čo to stojí. Silíme sa do dobrej nálady, aj keď vieme, že hráme len divadlo… „K pozitívnemu pohľadu sa nedá donútiť nasilu ani kvôli sebe, a už vôbec nie kvôli iným. Môže prísť až s odstupom času, keď sme pripravení ten pohľad uvidieť. No sú situácie a straty, v ktorých môže byť hľadanie akéhokoľvek pozitívneho významu márne, ktoré je nutné len prijať a ďalej žiť,“ upozorňuje odborníčka. Hoci mysľou vieme svoje prežívanie ovplyvniť, aj tiež navodiť si rôzne psychické stavy, je podľa nej dôležité si uvedomiť, či sme naozaj pripravení mať sa už inak, alebo je potrebné ešte niečo dosmútiť, uzdraviť.
„Hoci o emóciách často hovoríme, že sú buď negatívne alebo pozitívne, vo svojej podstate sú neutrálne, pretože nie sú ani dobré, ani zlé.“
Optimizmus s mierou
Ale koľko smútenia je tak akurát? Pri zlomenej nohe vedia doktori čas na rekonvalescenciu aspoň približne odhadnúť. Ale kedy sa zahojí zlomené srdce a prebolí smrť milovaného? Občas aj my sami máme pocit, že ten druhý je stále zranený, pretože sa jednoducho uzdraviť nechce. Ale takto predsa nemôže žiť večne – zalamujeme rukami a tlačíme ho tam, kde ho chceme mať. Naozaj dopredu? „Často nie. Tlak totiž vytvára protitlak a ten vo vzťahoch nepomáha,“ upozorňuje Katarína Fitala. Podľa jej skúsenosti sa v takých situáciách môže človek uzavrieť a prestane s nami otvorene komunikovať, alebo sa dokonca začne našej spoločnosti vyhýbať. „Každý chce byť vypočutý, pochopený a prijatý s tým, čo aktuálne prežíva. Nikto nechce byť tlačený tam, kde sa ešte necíti byť v poriadku a v bezpečí. Ani so zlomenou nohou sa nevyberieme behať, kým sa na to necítime a dáme si potrebný čas, kým sa uzdraví. Rovnako je to aj s našou dušou, potrebuje svoj čas na zahojenie,“ dodáva.
Kto sa má pozerať na smutných ľudí?
Asi sme tú situáciu zažili všetci. Uplakaní manželka či manžel, mama, otec, syn či dcéra… stoja nad hrobom, kam práve uložili ich milovaného a podávajú ruky desiatkam ľudí a počúvajú, čo ani počuť nechcú. Koľkokrát totiž v kondolenciách, ktoré dostávajú, zaznie, že musia ísť ďalej a bude znovu dobre? Nebude. A v podstate o to ani nestoja, aby im bolo rovnako ako doteraz, bez toho, koho stratili. Chcú len, aby svoju bolesť a smútok zvládli. Lenže… hrozí sa okolie. To budú stále potrebovať našu pomoc! A keby aj nie, kto sa má na smutných ľudí vedľa seba donekonečna pozerať…? Veď všetko zlé je predsa na niečo dobré! Tak prečo sa na to nepozrú z lepšej stránky? „Pozitívne myslenie a pozitívny pohľad na svet nám pomáhajú kráčať životom a vždy vstať, keď sa potkneme, keď niečo nevyjde. Pomáhajú nám objavovať riešenia, udržiavať si zameranie na cieľ, ktorý sme si stanovili, budovať pevnú vôľu, disciplínu, vieru, odolnosť a odhodlanie. No zalepovať si oči pozitívnym myslením a popierať to negatívne, čo cítime a zažívame, čo sa nám stalo, potláčať hnev, smútok a akúkoľvek emóciu s negatívnym nábojom, aby to vyzeralo dobre, aby si druhí nedajbože niečo zlé o nás nemysleli, nie je vôbec zdravé a neprospieva telu ani duši,“ upozorňuje koučka mentálneho zdravia. Cesta k uzdraveniu ubolenej duše totiž podľa nej nevedie cez popieranie smútku, tvárenie sa, že problémy neexistujú.
„Rovnako ako máme právo na šťastie, máme právo byť aj nešťastní. Máme právo precítiť svoj žiaľ, ak sme prišli o blízkeho človeka, vzťah či zamestnanie a máme právo nevnímať niektoré udalosti ako príležitosti na niečo nové, skvelé.“
Keď sa pozitívne myslenie stane jedom
V poslednom čase sa však rozšírila presne takáto predstava, a to najmä vďaka sociálnym sieťam, kde sa prezentujeme len v tom najlepšom svetle, len v pozitívnych situáciách. Tieto virtuálne obrazy ale neodrážajú, ba naopak skresľujú realitu. Prehnaná, teda až toxická pozitivita, ktorá popiera akékoľvek negatívne emócie, na nás totiž môže pôsobiť frustrujúco. Americká psychoterapeutka Whitney Goodman upozorňuje, že toxická pozitivita nás nabáda k tomu, aby sme ignorovali zlé pocity, znevažuje ťažkosti, ktorými si prechádzame, a predostiera nám obraz šťastného konca bez akýchkoľvek logických základov. Niektoré povzbudenia a rady môžu znieť pozitívne, no v skutočnosti v nás iba vyvolajú hanbu za to, že sa nedokážeme povzniesť nad nepríjemné či smutné udalosti. Pritom rovnako ako máme právo na šťastie, máme právo byť aj nešťastní. Máme právo precítiť svoj žiaľ, ak sme prišli o blízkeho človeka, vzťah či zamestnanie a máme právo nevnímať niektoré udalosti ako príležitosti na niečo nové, skvelé.
Tenká hranica
Koučka mentálneho zdravia Katarína Fitala podotýka, že hranica medzi pozitívnym myslením, ktoré by nám malo pomôcť v prirodzenom uzdravení sa z nášho zármutku, a toxickou pozitivitou je veľmi tenká. „Hranica je tam, kde už popieram alebo som nútený popierať realitu, negatívne zážitky a pocity, ktoré sú práve teraz mojou súčasťou, a nahrádzam ich, alebo som svojimi blízkymi nútený nahradiť ich veľkou bublinou pozitivity a radostného pohľadu na život, ktorý absolútne nie je v súlade s tým, čo práve v sebe prežívam.“ Koľko teda môžeme podľa odborníčky smútiť? Kedy je ten správny čas dostať sa z bolesti? „Ak cítime, že sme pripravení vykročiť zo smútku a žiaľu a pohnúť sa už vpred, pomôže nám, ak si odpovieme na otázky: Čo si hovorím každý deň? Ako o sebe uvažujem? Čomu vo svojej mysli najviac venujem pozornosť? Akými myšlienkami sa oslabujem? Akými myšlienkami sa posilňujem? Odpovede nám často samy naznačia, že už máme na výber. Máme možnosť vybrať si a rozhodnúť o tom, kam budeme kráčať ďalej. Čo na základe našej novej, hoci bolestivej skúsenosti chceme dosiahnuť, zmeniť alebo v budúcnosti robiť úplne inak.“
FOTO: archív K. F. a Shutterstock
