Syn spisovateľky Simony Monyovej o jej vražde

Ten deň pred štrnástimi rokmi si pamätám stále. Keď sa objavila informácia o vražde českej spisovateľky a autorky ženských románov Simony Monyovej na spravodajských weboch, zostali sme v redakcii v nečakanom šoku. S tým, čo prežívali jej deti, sa to však, samozrejme, nedá porovnávať… „Nebol som schopný tomu uveriť, stále som čakal, že sa z toho zlého sna prebudím, že prídem domov a ona tam bude,“ prezradil mi teraz po rokoch jej prostredný syn Dominik Mony. Vtedy čerstvo dospelý vystískal mamu a odišiel na párdňovú dovolenku s kamarátmi. Keď sa vrátil, už ju nemal. O život ju totiž pripravil jeho otčim, mamin druhý manžel a otec jeho najmladšieho brata Boris Ingr.

Vaši rodičia sa rozviedli. Ako váš život vyzeral predtým, keď boli ešte spolu?

Myslím, že sme boli úplne bežná rodina. Žili sme v panelákovom byte, peňazí sme veľa nemali, ale aj tak sme často chodili na rôzne výlety alebo do­volenky – mamka vždy uprednostňovala naše bla­ho s bratom pred svojím vlastným. Otec bol takisto veľmi dobrý človek a mali pekný vzťah, dokonca aj po rozchode, pre mamku to však možno bolo miestami trochu nudné.

To ich rozdelilo?

Pôsobila síce vyrovnane, ale vo vzťahu jej chýbal určitý „drive“ a hlavne pocit, že je naozaj milovaná, čo si niesla už z detstva. A práve tým si ju jej druhý muž dokázal získať – dal jej presne to, čo jej chýba­lo. Dnes by sa to dalo nazvať ako „love bombing“ (bombardovanie láskou – pozn. red.), keď človek s narcistickými a manipulatívnymi rysmi zasypáva partnera prehnanou láskou, aby si ho rýchlo pri­pútal.

Ako ste ho vnímali vy?

Na začiatku si nás získal, pretože sme mali spoloč­nú záľubu v motošporte. Vďaka tomu, že nakrúcal pre televíziu rôzne programy, niekoľkokrát nás vzal na brniansky okruh a ďalšie preteky. Mali sme vďaka nemu možnosť dostať sa aj do zákulisia, čo pre nás bol zážitok, o ktorom sa nám predtým ani nesnívalo. Spočiatku bol navyše veľmi vtipný, cha­rizmatický a pôsobil veľmi spoločensky – nielen na nás, ale na všetkých okolo. Postupom času sa to však začalo vytrácať.

Stalo sa niečo?

Najväčší zlom prišiel po narodení brata Šimona v roku 2004. U ľudí s narcistickými rysmi sa totiž často práve po narodení dieťaťa ich správanie zme­ní k horšiemu. To presne sedelo aj na neho. Humor a priateľskosť zmizli, doma trávil minimum času a stal sa skôr nepríjemným. Napriek tomu sme dlho nič netušili. Počuli sme síce občas ich hádky s mamou, ale priznajme si – v akom vzťahu nie sú?

Takže ste nemali pocit, že ide o niečo za hrani­cou?

Až postupne, keď sa začali objavovať aj iné indície. Mamka mala napríklad monokel. Vysvetlila nám to však historkou o opitom kamarátovi, ktorý sa ne­šťastne zamkol v obývačke a pri tom, ako sa dobýjal von, zničil dvere a ju omylom udrel. Inokedy zase tvrdila, že sa buchla sama, a stále nám pripomína­la, že jej sa modriny robia veľmi ľahko. Keď potom dostala od otčima do spálne protihlukové dvere, presviedčala nás zase, že je to kvôli jej ľahkému spánku. A takých momentov bolo viac. Mamka vždy vedela všetko „zaobaliť“, aby nás chránila.

Prečo však nechránila seba?

Ako som hovoril, jej dobro bolo vždy až na dru­hom mieste, preto jedným z dôvodov toho, prečo s ním vydržala tak dlho, bolo hlavne to, že nechce­la druhýkrát „rozbiť“ rodinu, keďže vedela, že my s ním máme dobrý vzťah. Len čo nám však raz po­vedala pravdu, začalo do seba všetko zapadať ako puzzle. On už sa ani nepretvaroval – bol arogantný a nepríjemný. O pár dní sme ho našťastie dokázali dostať z domu, nainštalovali sme alarm a mali po­cit, že máme vyhraté.

Takže keď ste odchádzali na spomínanú dovolen­ku, nemali ste pocit, že máte dôvod sa o mamin­ku báť?

Bol som presvedčený, že sme z najhoršieho vonku. Bohužiaľ, to najhoršie ešte len malo prísť… Pamä­tám si, že ma ráno prebudilo niekoľko správ na te­lefóne. V ten deň som však mal sviatok, takže som si najskôr myslel, že mi ľudia len blahoželajú. Keď som však začal čítať – „to, čo sa stalo, ma mrzí“, „drž sa“ –, tušil som, že sa udialo niečo zlé. Po chví­li to už niekto z našej rodiny dal vedieť kamarátovi, ktorý bol so mnou, aby mi to šetrne povedal. Ale vlastne už ani nemusel – človek vycítil, že je to na­ozaj zlé, len čakal, až sa to potvrdí.

Je ťažké si predstaviť, čo ste museli prežívať…

Bol to pocit úplnej bezmocnosti – bol som tisíce kilometrov ďaleko a nič som nemohol urobiť. Zá­roveň akoby som si to zo začiatku nedokázal pri­pustiť, zdalo sa mi, že to nemôže byť pravda. Až kým som sa nevrátil domov, stále som mal pocit, že existuje nejaká nádej… Podarilo sa nám vyba­viť skorší let, takže sme sa nakoniec dostali domov skôr, ako bol pôvodný plán, ale aj tak tie dva dni čakania pôsobili ako večnosť. V hlave sa mi neustá­le preháňali myšlienky na to, čo bude ďalej – čo sa stane s najmladším bratom a ako to všetko zvlád­neme…?

Ako ste prijali fakt, že ju o život pripravil práve otčim, muž, s ktorým ste žili aj vy?

Úprimne? Vzhľadom na to, čo sme sa neskôr do­zvedeli, o tom, čo mamke robil, ma už neprekvapi­lo, že jej nakoniec vzal život.

Muselo sa to však stať? Z toho, čo o nej viem, to bola silná a aj finančne sebestačná žena. Pocho­pili ste, prečo ho nevyhodila zo života už dávno?

Tých dôvodov bolo viac. Hlavne to celé nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zvonku zdať. Zo za­čiatku to totiž bolo v ich vzťahu také striedanie extrémov – keď sa zachoval kruto, vzápätí ju zasy­pával láskou, robil veľké gestá, ospravedlňoval sa. Tým si ju vždy znova a znova získaval. Časom jeho krutosť rástla a ospravedlnenia už nestačili, no do­kázal ju postupne odstrihnúť od ľudí a úplne pod­kopať jej už také krehké sebavedomie. Navyše mali spolu syna a ona mala strach, čo s ním bude, keby odišla. Rovnako sa bála, že ublíži jej alebo nieko­mu blízkemu. Strachom ju držal v pasci. Mnohí ľudia sa nás pýtali, prečo to nechala zájsť tak ďa­leko. Ale pokiaľ to človek nezažije, ťažko to dokáže pochopiť. Je to stále sa opakujúci vzorec – preto je podľa mňa dôležité o tom hovoriť. Keď už sme nedokázali pomôcť mame, nech to pomôže aspoň niekomu inému.

Viem, že ju manžel často vydieral cez vášho ma­lého brata – mal ho napríklad v aute, ktorým šiel strašne rýchlo, a nechal malého ešte jej aj zavo­lať, že idú napríklad stošesťdesiatkou…

Áno, to je presne jeden z dôvodov, prečo sa z také­ho vzťahu ťažko odchádza.

Myslíte, že Šimonko vnímal, že sa niečo deje?

Bol vtedy ešte veľmi malý, mal len šesť rokov. Veľa vecí si preto neuvedomoval a ešte nebol schopný racionálne rozpoznať, že to, čo otec robil, bolo zlé.

Boli ste toho svedkom aj vy?

Nie. Nikdy nič také nerobil priamo pred nami. Vždy to prebiehalo v súkromí – jednak preto, aby bola mamka ešte zraniteľnejšia a izolovanejšia, jednak preto, aby sme o tom nevedeli. Keby sa pred nami prezradil, stratil by svoju masku. Preto sme dlho netušili, čo všetko sa v skutočnosti medzi nimi deje.

Jeho správanie k vám a staršiemu bratovi sa teda nezmenilo a vy sami ste ju nepresviedčali, aby ho nechala?

Bohužiaľ, skôr naopak. Dodnes si pamätám deň, keď mi mamka povedala, že sa chce rozviesť, ale ešte neuviedla presný dôvod. A zrejme si ho bu­dem pamätať do konca života, bol som totiž taký zaskočený, že ani moja reakcia jej na istote asi veľ­mi nepridala. Nedokázal som a možno ani nechcel pochopiť vážnosť situácie. Všetko mi došlo, až keď mi na druhý deň vysvetlila, prečo sa tak rozhodla. Mimochodom, hovorila mi to pred ním, a on vtedy len ležal na sedačke a pozoroval nás. Bolo to dosť zvláštne…

„Keby sa otčim pred nami prezradil, stratil by svoju masku. Preto sme dlho netušili, čo všetko sa v skutočnosti medzi nimi s mamou deje.“

Je ťažké čo i len rozmýšľať, čo sa vám potom mu­selo preháňať hlavou, keď došlo k tragédii…

Najviac si vyčítam, že som odišiel na tú dovolen­ku. Riziko totiž stále nebolo úplne zažehnané. My sme si však s bratom naozaj mysleli, že je to už na dobrej ceste, keď sa otčim odsťahoval, a tak sme to podcenili. Dnes by som sa asi zachoval inak – obetoval by som dovolenku a radšej zostal doma. Lenže v osemnástich človek premýšľa inak. Mozog ešte nie je vyzretý, veľa vecí berie na ľahkú váhu a priority má nastavené inak. Vtedy som nechcel prísť o čas s priateľmi a to bola chyba. Nikto však nevie, či by to niečo zmenilo. To, že by som nebol na dovolenke, ešte neznamená, že by som bol v tej chvíli doma alebo že by som tomu dokázal zabrá­niť. Keď sa to stalo, bolo u nás na záhrade viac ľudí a nik netušil, čo sa odohráva vo vnútri domu…

Ako ste dokázali vysvetliť Šimonkovi, že prišiel o mamu?

Trvalo nejaký čas, než dokázal pochopiť, že už sa nevráti. Pre dieťa v tomto veku je to nesmier­ne ťažké. Okamžite si ho vzala k sebe teta Dana, manželka maminho brata, u ktorej žije dodnes. Všetko sme potom konzultovali aj so psychológmi, ktorí napríklad odporučili, nech ide hneď do prvej triedy a nemá odklad, aby mal hlavu zamestnanú inými vecami. Pre mňa a staršieho brata Michala spoločne so strýkom Gustavom dali pristavať dve bytové jednotky na hornom poschodí, aby sme mu boli čo najbližšie a mohli Dane pomáhať s jeho vý­chovou aj každodennou starostlivosťou. Myslím, že sa nám to spoločne podarilo, aj keď najväčšiu zásluhu má jednoznačne teta Dana.

Dnes je dospelý už aj on. Myslíte si, že v ňom zo­stala trauma z toho, ako o maminku prišiel?

Nejaké stopy si Šimon určite nesie ďalej, ale to my všetci. Dôležité je, že vyrastal v prostredí, kde mal oporu a lásku, čo mu dalo šancu ísť do života bez celoživotnej záťaže. Trúfam si povedať, že z neho vyrástol skvelý chlapec, kamarát, s ktorým sa sna­žíme stretávať, kedykoľvek sa dá.

Rozprávate sa niekedy ako bratia spolu o tom, čo sa maminke stalo?

Občas do tej témy zabŕdneme. Hlavne keď riešime veci, ktoré s tým stále súvisia – napríklad tohtoroč­né predčasné prepustenie Borisa Ingra. Už je však zbavený rodičovských práv, keďže Šimon povedal, že o kontakt s ním nemá záujem. Jeho rodičmi sú tak teta a strýko. Inak sa však snažíme hovoriť skôr o súčasnom živote. Každý z nás má svoje radosti aj starosti a bavíme sa o nich úplne normálne, ako kamaráti, napríklad pri pive v krčme.

Sám ste už rodičom, doľahne na človeka vtedy ešte viac, že sám už mamu nemá?

Samozrejme. Človeku rodičia chýbajú celý život a sú určité etapy, keď je to ešte citeľnejšie – naprí­klad svadba alebo narodenie detí. Život s deťmi bez babičky je takisto zložitejší: nemôžete sa s ňou poradiť, nemôžete ich zveriť na stráženie, chýba pri oslavách alebo na Vianoce. Ale, úprimne, to sú stále maličkosti v porovnaní s tým, že už tu s nami nemôže byť.

Vedia vaše deti, že mali babičku a prečo tu už nie je?

Dcéra má teraz čerstvých päť rokov a tej sme to s manželkou už vysvetľovali. Doma máme portrét, kde je mamička namaľovaná ceruzkou, a tak sme jej povedali, kto to je a že už, bohužiaľ, nie je medzi nami. Pred pol rokom navyše vyšiel článok v časo­pise Blesk, kde som odpovedal na nejaké otázky a kde boli aj fotografie mamky. Priniesol som si ho domov a dcéra hneď povedala: „To je babička, však?“ Úplne mi to vyrazilo dych, pretože nemala veľa možností na to, aby zistila, ako vyzerala. Syn má zatiaľ len rok, takže je na čokoľvek ešte malý. Ale snažíme sa, aby obaja vedeli, kto babička bola, aj keď ju nikdy osobne nespoznajú – aby mala v ich životoch svoje miesto aspoň prostredníctvom na­šich spomienok.

Raz im to bude pripomínať asi aj televízny seriál, ktorý aktuálne v Česku o nej vzniká. Ako ste to prijali? Nebojíte sa, že to celé budete musieť pre­žívať znova?

Pred tým, čo sa stalo, aj tak nikdy neutečieme. Myslím si, že pokiaľ sa o tom bude hovoriť, aj keď to pre nás nie je jednoduché, môže to pomôcť ľu­ďom, ktorí zažívajú podobné situácie ako ona. Seriál by mohol vzniknúť aj bez našej súčinnosti, pretože mamka bola verejne známa osobnosť. My sme sa však rozhodli spolupracovať a dať tvorcom čo najviac informácií, aby mohli pochopiť, aká skutočne bola. Ale ako sa im ju podarí vystihnúť, to sa ešte len uvidí.

FOTO: TV NOVA A ARCHÍV