Rozvod rodičov predstavuje veľký zásah do života dieťaťa. Čím je dieťa mladšie, tým je pre neho situácia neprehľadnejšia a tým náchylnejšie býva k manipulácii rodičom, ktorý je mu v tej chvíli citovo i fyzicky bližšie. V krajnom prípade sa u dieťaťa môže rozvinúť až syndróm odcudzeného rodiča…
Syndróm odcudzeného (niekedy i „odmietnutého“ či „zavrhnutého“) rodiča nie je lekárska diagnóza v pravom slova zmysle, ide o súbor príznakov správania sa, ktoré sú typické pre deti, ktorých rodičia sa za vyhrotených až dramatických okolností rozvádzajú.
Syndróm odcudzeného rodiča má určité spoločné črty s vymývaním mozgu. Dieťaťu jeden z rodičov, v drvivej väčšine matka, ktorej je dieťa zverené do starostlivosti, neustále predkladá a omieľa, že druhý rodič, teda v absolútnej väčšine otec, je akýsi zlý, že je príčinou zla a prebiehajúcich hádok, že je dôvodom toho, prečo je matka v zlej finančnej situácii a nemôže dieťaťu kúpiť to, čo si ono práve praje. Často sa dieťaťu vtĺka do hlavy, že sa rodič na dieťa „vykašlal“, prestal ho mať rád a našiel si inú rodinu, ktorej sa venuje.
„Toto sa deje i napriek tomu, že nejde o objektívny stav a neprítomný rodič má o dieťa preukázateľne záujem a chce sa podieľať na jeho výchove,“ zdôrazňuje psychologička a sexuologička doc. PhDr. Dr. phil. Laura Janáčková, CSc., z Inštitútu partnerských vzťahov a Sexuologického ústavu 1. LF UK a VFN v Prahe.
Hlavne, aby neboli spolu
Rodič, v ktorého starostlivosti dieťa práve je, a ktorý sa cez dieťa snaží získať kontrolu nad situáciou, cielene pokračuje vo svojich manipuláciách. Prostriedkom, ktorý na to často využíva, je snaha zamedziť až znemožniť kontakt svojho expartnera so spoločným potomkom.
„Prítomný rodič máva tendencie zabraňovať druhému rodičovi v tom, aby sa stretával s dieťaťom. Ruší spoločné schôdzky, vyhovára sa na chorobu dieťaťa, zapiera dieťa, zadržuje darčeky určené pre dieťa, znemožňuje telefonickú komunikáciu a podobne. Pokiaľ všetko trvá dlho, dieťa uverí predkladanému obrazu, začne druhého rodiča odmietať a vytvorí si voči nemu celkom bez dôvodu negatívny postoj. Čím mladšie je dieťa, tým rýchlejšie dôjde k odmietnutiu a tým je odmietnutie aj silnejšie,“ vysvetľuje psychologička.
Dieťa sa s umelo vytvoreným obrazom neprítomného rodiča postupne natoľko zžije, že bežne používa frázy, ktoré mu prítomný rodič opakuje, a odmieta argumenty obhajujúce poškodeného rodiča. „Tieto frázy dieťa používa pred kamarátmi, v škole, ale i pred súdom či psychológom. Často hovorí veci, ktorých obsahu nemôže samo celkom rozumieť,“ doplňuje Laura Janáčková.
Prečo toľko zla?
Dôvody, ktoré vedú rodičov k tomu, aby dieťa používali ako zbraň proti svojmu expartnerovi, sú rôzne. Niekedy prítomný rodič chce cez dieťa demonštrovať svoju silu a prevahu, často ide o pomstu za to, že si partner založil novú rodinu. V mnohých prípadoch chce manipulujúci rodič získať na svoju stranu niekoho blízkeho len preto, aby v ťaživej životnej situácii nebol sám, aby mal spolubojovníka a parťáka.
„Odmietnutý rodič so vzniknutým stavom vecí nemôže veľa urobiť. Pokiaľ je od neho dieťa izolované, nemá možnosť sa brániť a pokrivený obraz narovnať. Jedinou jeho nádejou je čas a to, že dieťa dospeje a urobí si vlastný názor na to, čo sa v rodine odohralo,“ opisuje psychologička.
Narovnanie zdeformovaných vzťahov v rodine môže trvať roky a sú i prípady, kedy negatívne vzťahy pretrvajú navždy.
Všetko sa môže obrátiť
Veľa rodičov ohovárajúcich svojho expartnera si však neuvedomuje riziko svojho správania. Tie hlavné sú tri.
Prvé riziko spočíva práve v ľahkej manipulácii s dieťaťom. „Pokiaľ by došlo k zmene situácie a dieťa sa ocitlo v starostlivosti dosiaľ očierňovaného rodiča, a on by použil rovnakú taktiku, je veľmi pravdepodobné, že by sa karty obrátili a dieťa by sa v priebehu chvíle priklonilo k tomu z rodičov, ktorého malo celú dobu nenávidieť a, naopak, by odmietlo a zavrhlo toho, u koho bolo a kto očierňoval,“ vysvetľuje psychologička.
Druhým rizikom je, že dieťa samo pochopí, že mu rodič, v ktorého starostlivosti bolo a ktorému celé roky bezhranične verilo, o druhom rodičovi klamal, a odsúdi ho za to. Narovnanie zdeformovaných vzťahov v rodine môže trvať roky a sú i prípady, kedy sa náprava nepodarí.
Tretím, veľkým rizikom je i to, že dieťa pochopí silu manipulácie s druhým človekom a začne byť samo tým, kto chce silou-mocou dostať situáciu pod kontrolu. V týchto prípadoch reálne hrozí, že prevezme predkladaný rámec správania a samo ho začne využívať na dosiahnutie svojich cieľov a stane sa manipulátorom.
„Vzniknuté situácie môžu byť pre dieťa veľkou záťažou, a nie každý jedinec si dokáže poradiť sám. Často je nutné, aby odborne zasiahol psychológ či psychoterapeut,“ uzatvára psychologička.
