Veľa žien okolo mňa je samých. Keď sa bavíme o dôvodoch prečo, často počujem, že muži sa boja dnešných úspešných emancipovaných žien. Naozaj, alebo je to trochu inak?
V poslednom čase okolo mňa pribúda žien, kamarátok i náhodných známych, ktoré sa – niekedy už celé roky – nie a nie s niekým zoznámiť. Keď som sa vlani na jeseň ocitla na akcii, kde sa takých, väčšinou single alebo pomerne čerstvo rozídených, prípadne v manželskej kríze, zišla celá miestnosť, debatovalo sa o tom, čím to asi je. „Pretože kvalitní muži sa delia do troch kategórií: na ženatých, homosexuálov a tých, ktorý patria do oboch!“ vtipkovalo sa na začiatku po otvorení šampanského, pokiaľ niekto navrhol riešiť túto tému úplne vážne. „No, myslím, že vážne je to v tom, že chlapi sú, niektorí aj dobrí, akurát jednoducho neznesú úspešné, krásne, chytré, emancipované ženy. Boja sa nás,“ zhrnula celú problematiku jedna, zatiaľ čo všetky ostatné horlivo prikyvovali. „Hej, hej, mužské ego, to je neuveriteľne krehká vec.“ Dva mesiace nato som sa videla s kamarátkou, ktorá je už tretí rok sama. Vysokoškoláčka, manažérka, s dobrým platom, dvoma dovolenkami ročne, vlastným bytom na hypotéku, na krku štyridsiatka. Kde je chyba? „V mužoch,“ povedala úplne vážne. „Pozri sa, je koniec roka a ešte som tento rok nestretla ani jedného, čo by uniesol úspešnú, chytrú, finančne slobodnú a scestovanú ženu.“ Hovorila, pochopiteľne, o sebe. Z konverzácie tiež vyšlo najavo, že muž, s ktorým by chcela žiť, by mal byť vysokoškolák, inteligentný, aby jej imponoval, ale zas nie veľmi, aby mu rozumela, mal by byť úspešný, pokiaľ možno úspešnejší ako ona, aby mala ku komu vzhliadať a od koho sa učiť, ale tiež nie veľmi, aby jej ho iné nepreberali… no, ten zoznam bol asi na desať minút. Keď to Radka popisovala, asi prvýkrát v živote na mňa doľahlo, že narcizmus asi nebude len doménou mužov. Naopak, musela som si priznať, že byť mužom, nechcela by som s väčšinou svojich slobodných kamarátok randiť, prípadne žiť. S ich egami sa prosto nedá vydržať.
Čo sa stalo so ženami?
Samozrejme, opísaný večierok ani pár káv s kamarátkami nie sú fakty, ale dojmológia, ktorá navyše často vedie ku generalizovaniu, aké si celá ženská populácia nezaslúži. Na druhej strane, nedávno som pre jeden článok o problémoch zoznamovania spovedala mužov, a čo hovorili, stojí minimálne za zamyslenie. Tu je pár citátov z ich výpovedí: trocha skromnosti by ženám nezaškodilo, pýcha dnešných žien na ich úspechy je do neba volajúca, správajú sa tak, že je nemožné urobiť im radosť, všetko je problém, myslia len na svoje šťastie, všetky ženy chcú mať doma Brada Pitta, ale vážne sú Angelina Jolie? A štyridsaťdvaročný Roman: „ Pred desiatimi rokmi stačili ženám v dvadsiatich svaly, v tridsiatich fakt, že má prácu, v štyridsiatich, že má niečo našetrené a je na nich dobrý. Dnes? V dvadsiatich chcú svaly, v tridsiatich svaly, prácu a peniaze, v štyridsiatich svaly a prácu a peniaze a dieťa a opatrovateľku pre dieťa a podporu, a hlavne stále za všetko stále chváliť.“ Že muži preháňajú? Podľa psychologičky Kataríny Filasovej Szabados vôbec: „Naozaj si všímam, že mnohé dnešné ženy stratili pojem o tom, čo je reálne. Dosť nás v tom masíruje výchova, knihy, filmy, časopisy. Skôr ako vyrastieme, vytvoríme si obraz toho, ako dokonale by mal vyzerať a fungovať náš partner, a ak sa potom o nás začne uchádzať Jožko od vedľa, tak ho ani neberieme vážne. A čakáme, a vyberáme a hľadáme takého, v ktorom sa snúbi mužskosť a jemnosť a sila a citlivosť, má vybraný vkus, ale pobije sa za nás v bare, ukazuje svoje obavy, ale zároveň má jasný názor – no prosto nezmysel. Navyše, ak sa kamarátkam posťažujeme, že ten, ktorého máme doma, včera nechcel umyť riad, tak nás začnú nabádať, nech sa s takým sebcom okamžite rozídeme, čo dosť žien nakoniec urobí. A potom sa cítime samé a nechápeme, čím to je, že toho pravého nie a nie nájsť.
Epidémia ega
Kde sa vzali také veľké ženské nároky? Americký časopis Psychology Today pred niekoľkými mesiacmi zverejnil rozsiahly článok o narcizme. Spomína v ňom prieskum, podľa ktorého došlo za posledné dve dekády medzi ľuďmi k obrovskému nárastu narcistického správania – údajne šesťdesiatsedem percent, ale medzi ženami je tento nárast obzvlášť dramatický. V západných štátoch už má tento jav nejakú dobu aj svoje meno. V Británii o ňom píšu ako o epidémii ega, v Amerike ako o syndróme Sexu v meste, lebo údajne odštartoval s extrémne narcistickou hlavnou hrdinkou rovnomenného seriálu. Prejavuje sa tým, že ženy majú obrovské nároky nielen na seba, ale hlavne na všetkých okolo. Lucy Taylor, redaktorka britského denníka Daily Mail, o tom píše: „Máme pocit, že svet sa vďaka našej úžasnosti a výnimočnosti točí len okolo nás. Preto vyžadujeme toľko pozornosti, zahŕňanie lichôtkami a adoráciou, neuspokojíme sa s ničím a neznesieme žiadnu kritiku. Ako stále riešime sami seba a svoje vlastné šťastie, žijeme v presvedčení, že sme krajšie, chytrejšie, talentovanejšie a zaslúžime si niečo viac. Ale čo ak sme v skutočnosti úplne obyčajné ženy?“ Podľa Lucy Taylor sa epidémia ega prejavuje v práci aj vo výchove detí, ale vôbec najzreteľnejšia je práve v oblasti zoznamovania a randenia. Vo svojom článku uvádza príklad textu z lifestylového časopisu, kde sa redaktorka pýtala rôznych žien okolo tridsiatky, prečo sú dlhodobo single. Najčastejšie odpovede oslovených žien? Som príliš vzdelaná, príliš nezávislá, príliš úspešná, príliš svoja… a muži to neznesú.
Všetky sme výnimočné
Ťažko ukázať na jeden jediný vplyv, ktorý môže za to, že nás zahrnula taká veľká epidémia narcizmu, ostatne, asi ich bude celá kombinácia. Katarína Filasová Szabados sa so zahraničnými odborníkmi na diaľku zhoduje v tom, že na začiatku bude pravdepodobne výchova, kedy sa počas posledných pár rokov deťom vtĺka do hlavy, že sú výnimočné a lepšie ako ostatné, keď sa im zo života odstraňujú všetky prekážky, a hovorí sa im, že si zaslúžia úspech a šťastie. Pokračuje to aj v dospelosti, kedy nám to isté pravidelne pripomínajú reklamné slogany, časopisy a v poslednej dobe aj niektorí koučovia. „Ženy sa celé stáročia ponižovali, a tak túto tému berú ešte o to vážnejšie,“ hovorí psychologička a dodáva: „Ide v podstate o také vyrovnanie nerovnováhy: dlho sme boli ponížené, tak teraz na sebe budeme pracovať a povýšime sa, aby sa to vyrovnalo. To je vo vývoji prirodzené. Vezmite si napríklad, keď niekto narazí na problém, že nedokáže povedať nie a chce to zmeniť. Druhá fáza väčšinou býva, že hovorí nie úplne každému a všade. Problém je, že trvá, kým človek dôjde k nejakej sebareflexii a nájde rozumnú mieru, kedy povedať áno a kedy nie.“ Že na jej slovách bude niečo pravdivé pekne ilustruje aj moja prokrastinačná aktivita pri písaní tohto článku. Ak teraz kliknem na facebook, moje priateľky robia toto: Helena sa zajtra zúčastní seminára o tom, ako sa mať rada, Zuzana zdieľa akýsi obrázok, na ktorom je hrnček a na ňom napísané „Nemôžeš nalievať z prázdneho, naplň najprv seba“, Hana vyrazila na predĺžený víkend do Dubaja, Petra si objednala akési drahé lodičky, pretože prečo by aj nie – predsa si to zaslúži. Celkovo sa ženy okolo mňa – minimálne teda na facebooku – zaoberajú samé sebou: milovaním svojho ja, budovaním svojho – údajne stále nízkeho – sebavedomia, prípadne rozširovaním a prezentáciou svojej krásy, úspešnosti, výnimočnosti. Zatiaľ bez štipky sebareflexie. Lenže s výnimočnosťou ide jeden problém. Ak totiž budeme všetky výnimočné, dá sa to vôbec ešte považovať za výnimočnosť? A môže potom taká výnimočnosť ospravedlniť také vysoké nároky na všetkých a všetko?
Máme pocit, že svet sa vďaka našej výnimočnosti točí len okolo nás.
foto: Unsplash.com, pixabay.com
