Možno ich poznáte. Sú dokonalí, láskaví a vždy ochotní pomôcť. Ponúknu vám svoju pomoc ešte predtým, ako o to požiadate, poznajú kľúč k riešeniu akéhokoľvek problému. Pomáhajú, kade chodia a nič za to nechcú. Ľudia so syndrómom spasiteľa.
„Moja svokra je taká dobrá, no napriek tomu ju nemôžem vystáť,“ zveruje sa tridsaťročná Magda. „Keď som ju pred siedmimi rokmi spoznala, hovorila som si, že som narazila na anjela. Väčšina ľudí okolo mňa sa na rodičov svojich partnerov sťažovala, ale ja som nemohla povedať ani slovo. Práve naopak. Všade som sa chválila, aké mám šťastie. Zuzanka, ako som jej podľa želania začala hovoriť, nám so srdcom na dlani pomáhala, ako len mohla. Chodievala k nám žehliť, nosila navarené jedlo, robila nám nákupy, ochotne zohnala a strážila remeselníkov, keď sme rekonštruovali byt. Neskôr strážila malú Lucku a sama sa ponúkla, že ju bude vodiť do škôlky, aby nám ušetrila čas. Nikdy sa nesťažovala a nič za svoju bezhraničnú pomoc nežiadala,“ rozpráva. „Časom som si však začala pripadať čím ďalej, tým neschopnejšia. Zuzanka sa mi do všetkého plietla, so všetkým mi radila, pre každý problém mala pripravené riešenie. ‚Nestíhaš ísť na ten úrad? Ja tam zajtra pokojne skočím. Nevieš, ako máš vyplniť formuláre? Ukáž, daj mi to, ja to mám hneď. Lucka má mať do škôlky urobený kostým? To nič, my niečo vyrobíme.‘ Hoci mi už dochádzalo, o čo tu ide, nedokázala som povedať nie. Na ponúknutú pomoc som vždy nakoniec prikývla. Nedokázala som vo vypätej chvíli prísť na iné riešenie a bolo mi hlúpe odmietnuť ju. Ako by som aj mohla po tom všetkom, čo pre nás urobila? Má nás rada a sme jej dlžníkmi. Bola nám vždy veľkou oporou.“
Zuzanka, Magdina svokra, nepochybne trpela tým, čo niektorí psychológovia nazývajú syndrómom spasiteľa. Nejde o žiadnu chorobu, ale o označenie osoby, ktorá má nutkavú potrebu pomáhať druhým, zachraňovať svet, obetovať sa.
Títo ľudia bývajú v prvom okamihu spásou, záchranným kruhom. S vľúdnou a láskavou tvárou ponúkajú pomocnú ruku, sú ušľachtilí, altruistickí, vždy nablízku, keď si neviete rady. Majú pre vás pochopenie a nešetria milými slovami. Podržia vám dvere, pustia vás sadnúť si v autobuse, ochotne pomôžu tápajúcemu turistovi s mapou v ruke a prívetivo mu nielen vysvetlia, ako sa dostane tam, kam chce, ale ešte pridajú pár tipov na výbornú reštauráciu, práve otvorenú výstavu alebo útočisko, kam sa schovať pred prípadným dažďom, ktorý dnes podľa predpovede možno príde.
Pôsobia silne a vyrovnane, ako by mali svoj život dokonale pod kontrolou. Ako by všetko zvládali, na všetko mali dobrú radu a vždy vedeli o nejakom úžasnom riešení našej zamotanej situácie. Že nás to nezaujíma? To je im úplne jedno.
Spasiteľ doma
Ani doma sa títo záchrancovia nesprávajú inak. Od partnera ani detí veľa nežiadajú, naopak, slúžia im ako otroci. „Ukáž, ja ti napíšem ten sloh do školy.“ „Tu som ti nachystala oblečenie na zajtra, láska.“ „Seďte, ja to upracem.“ „To vieš, že ti kúpim nejaký darček pre tvojho kolegu, nerob si s tým starosti.“ Pre svojich blízkych sa idú roztrhať, a tým si dodávajú pocit dôležitosti. Čo by si bez nich počali? Väčšinou si ani neuvedomujú, že im svojou prílišnou ochotou vlastne preukazujú medvediu službu.
„Zaväzovanie šnúrky dieťaťu, keď to vie samo, znamená podnecovať ho k lenivosti, a to nemá nič spoločné s láskou, práve naopak,“ upozorňuje psychoterapeutka Christel Petitcollin. „Rodič – záchranca si s tým hlavu neláme. Na obraze dobrého rodiča, ktorý mu pomáha vytvárať jeho neadekvátne zachraňovanie, mu záleží viac ako na dlhodobých dôsledkoch takého správania. Preto je dôležité, aby si rodičia nemýlili lásku s prehnane materským správaním. To je síce v prvých rokoch života nevyhnutné, ale po siedmom roku sa už z hľadiska výchovy stáva jedom – namiesto toho, aby dieťa viedli k rozvíjaniu samostatnosti, umelo ho udržujú v pozícii maličkého dieťaťa,“ varuje.
Podobne je to aj s ich partnermi. Prehnane sa o nich starajú, robia, čo im na očiach vidia. Nenechajú ich, aby sa sami vyrovnali so svojimi problémami a získali tak zdravý pocit sebadôvery. Naopak. Rozmaznávajú ich a podporujú v nich lenivosť a nesamostatnosť. Nie div, že sa časom od nich stane partner závislý a zmení sa z vynaliezavého dobrodruha na nesamostatného povaľača. „Manžel mi doma už s ničím nepomôže.“ „Môj muž si nedokáže nič zariadiť sám, bezo mňa je úplne nepoužiteľný.“ „Stále musím niečo riešiť za neho.“ „Keby som nebola doma, neprežil by ani deň.“ Tak potom počujeme sťažovať sa niektoré ženy, ktorých sa to týka. Málokedy si však uvedomujú, že pôvodcom ich problému boli a často stále sú práve ony samy. Aby sa do nich muži zaľúbili, premenili sa v obetavé spasiteľky, ktoré neváhali vytiahnuť svojho vyvoleného z akejkoľvek šlamastiky. Ochotne sa o neho starali a on sa stal ďalším dieťaťom namiesto rovnocenného partnera.
Spasiteľ v práci
Podobné obete prinášajú ľudia so spasiteľským syndrómom aj v práci. Začnú pomáhať trochu tam a trochu inde a nadobudnú dojem, že celý podnik stojí práve na nich. Nikdy neodmietnu podať pomocnú ruku kolegovi, naopak, spolu s požadovanou radou často dostane aj kompletný návod, ak dokonca úlohu nevyriešia celú za neho. Títo ľudia môžu začať liezť kolegom na nervy, pretože sa do všetkého pletú a „znásilňujú“ ich svojou pomocou. S podobnou situáciou má skúsenosti aj Soňa, dvadsaťšesťročná učiteľka. „Moja kolegyňa Petra je na zabitie. Stále do všetkého strká nos a pchá sa do vecí, o ktoré ju nikto nežiadal. Len čo sa objaví nejaký problém, jej ruka už je vo vzduchu a s vervou sa hlási ako dobrovoľník. Mohla by som to aj tamto, čo keby som ti pomohla. Vôbec ju nezaujíma, že ju o to nikto neprosil,“ rozpráva.
Práca je pre nich ako droga, takmer nikdy sa nezastavia. Ochotne sa zhostia každej úlohy a obetujú jej často aj veľkú časť svojho súkromia. Nie je asi potrebné dodávať, že na úkor rodiny a partnera.
Keď v práci nastanú problémy, sú to práve ľudia so spasiteľským syndrómom, ktorí opúšťajú potápajúcu sa loď zamestnávateľa ako poslední. Zatiaľ čo iní zamestnanci neprosperujúcej firmy už dávno odišli, záchrancovia majú pocit, že sa musia obetovať a podržať svojho nadriadeného do posledného okamihu. „Niekto predsa šéfovi musel pomôcť, nemohla som ho v tom len tak nechať,“ tvrdí štyridsaťosemročná Ladislava, bývalá asistentka riaditeľa siete kuchynských štúdií. „Firma pomaly krachovala, ale ja som verila, že sa nakoniec nejako vzchopí. Alebo som to tak aspoň šéfovi tvrdila a tajne v to dúfala. Bol to výborný človek a celá tá situácia ho doslova ničila. Nevedela som si predstaviť, že by som po tom, čo už skoro všetci dali výpoveď, odišla aj ja a nechala som ho v tom samého. Čo by si počal? V tých papieroch by sa asi utopil, veď som to päť rokov robila zaňho, to by bola už posledná kvapka, čo by ho definitívne zrazila na kolená. Potreboval moju pomoc, bola som tá posledná, kto mu zostal, kto mu veril,“ spomína. „Nakoniec to dopadlo tak, že som tam robila niekoľko mesiacov zadarmo. Firma šla ku dnu a môj plat za šesť mesiacov som už nikdy nevidela. Asi nemusím dodávať, ako na to všetko reagoval môj manžel.“
Odmena za spasiteľstvo
Hoci sa zdá, že sa spasitelia obetujú a ponúkajú svoju pomoc nezištne, nie je to celkom tak. Ich zisk je menej očividný, avšak existenčne o to dôležitejší. „Okrem toho, že prejavy vďačnosti prinášajú svojmu predstaviteľovi uspokojenie jeho existenciálnej potreby, dávajú mu možnosť, aby svoje ego priživoval vlastnou ušľachtilosťou. Rola dobrodinca je niečo ako odmena. Všetkým nám predsa robí dobre, keď máme dôvod cítiť sa ako láskavý, dobrotivý a nesebecký jedinec,“ vysvetľuje Christel Petitcollin. Títo spasitelia však často nepremýšľajú nad dlhodobými dôsledkami svojich činov, ale len nad krátkodobou odmenou, ktorú dostanú vo forme poďakovania alebo vďaky. Chcú pomáhať a nezaujíma ich, či ich pomoc nakoniec neprinesie viac škody než úžitku. „Z hľadiska takejto logiky záchrany, kde ide predovšetkým o obraz vlastnej šľachetnosti, môže liek spôsobiť ešte horšie zlo. Záchranca si na spôsob tyrana udržuje ilúziu moci, pretože si myslí, že sa mu podarilo nájsť riešenie problémov druhých. Jeho prospešná aktivita mu okrem toho umožňuje mať čisté svedomie a považovať sa za solídnejšieho a múdrejšieho než tie úbohé obete.“
Zachraňovať druhých je tiež výborný spôsob, ako utiecť pred vlastnými problémami. „Ja by som sa do takého problému nikdy nedostal,“ často si myslí záchranca a má v podstate pravdu. Že sa však dostal do mnohých problémov iných, už nevidí. Nemá totiž čas, problémy druhých ho zamestnávajú natoľko, že sa k tým svojim ani nedostane. Zamestná svoju myseľ zachraňovaním, a tým svoje svedomie určite umlčí.
Ďalšou hnacou silou, ktorá udržuje motor nezdravého dobrodenia, býva strach z osamotenia. Neustálym pomáhaním ľuďom naokolo si títo záchrancovia zabezpečujú svoje miesto v živote. Potrebujú sa cítiť potrební a dôležití, pretože sa boja, že by ich inak druhí opustili a oni zostali sami, bez povšimnutia ostatných. Príbehy závislosti od partnera, ktorá viedla k tomu, že nedokázal svojho partnera nikdy opustiť ani navzdory hádkam alebo dokonca domácemu násiliu, asi nie sú pre nikoho novinkou.
Nie je pomoc ako pomoc
Na záver by bolo dobré pripomenúť, že nie každá pomoc je zákonite zlá. Netrpieť syndrómom spasiteľa nerovná sa stať sa sebcom a individualistom. Len je dôležité premýšľať, kedy je naše snaženie užitočné a kedy už vedie k obťažovaniu druhých, prípadne vypestovaniu ich neschopnosti. Mať na pamäti ďalekosiahle dôsledky, aby sme s vaničkou nevyliali aj dieťa. Za všetko hovoria prípady, keď ekonomická humanitárna pomoc tretiemu svetu zničila miestne podniky. Určite však na druhých nezabúdajte, pretože – ako napísal pred mnohými rokmi Johann Wolfgang von Goethe – kto nerobí nič pre druhých, nerobí nič pre seba.
Zásady zdravej pomoci
Ako môžeme niekomu pomáhať a pritom sa nedostať do rolí záchrancu a obete? Vzťah založený na zdravej pomoci zahrnuje päť kľúčových bodov:
- Nerobte, čo od vás nikto nechcel. Žiadosť o pomoc musí byť jasne vyjadrená, a preto nerobte nič, o čo vás druhí nepoprosili. Vyhnete sa tak mnohým nedorozumeniam.
- Buďte konkrétny. Ponuka pomoci by mala byť časovo i obsahovo ohraničená. Musí byť jasné, s čím pomôžete a na ako dlho. Tak predídete tomu, aby si dotyčný zvykol, že jeho situáciu trvalo riešite za neho.
- Požadujte odplatu. Zdravá pomoc zahrnuje nejakú protihodnotu. Ja pre teba urobím to a ty za to urobíš toto. Hlavná myšlienka nie je zištnosť, ale zachovanie dôstojnosti človeka, ktorému pomáhame. Tiež tým zabránime, aby sa cítil byť nám dlžný a predídeme tak vzniku závislosti od našej osoby.
- Vyjdite v ústrety len na pol cesty. Ak nosíte niekoho, kto môže chodiť, zbytočne sa vyčerpávate a, navyše, máte na svedomí to, že mu ochabne svalstvo a stane sa pohodlným lenivcom. Zvykne si pasívne čakať, až ho niekto zase vytiahne z mizérie, a prestane vyvíjať vlastnú snahu. Preto je dôležité overiť si, že ten, komu pomáhame, sa na svojej záchrane podieľa a aktívne spolupracuje.
- Veďte k nezávislosti. Ak si dotyčný zvykne na vašu pomoc, je dosť možné, že prestane vyvíjať vlastné úsilie. Cieľom zdravej pomoci je byť človeku oporou v čase akútnej krízy, pomôcť mu postaviť sa na nohy a zvládať ďalej situáciu sám. Podobne, ako opisuje známe príslovie: „Keď dáte hladnému rybu, nasýtite ho na celý deň. Keď ho naučíte loviť ryby, nasýtite ho na celý život.“
Ako sa „ubrániť“ záchrancovi
Máte pocit, že vás niekto zahlcuje pomocou, o ktorú nestojíte? Stáva sa vám, že ste zachraňovaní proti svojej vôli? Možno je načase naučiť sa brániť proti nevyžiadanej pomoci.
- Odmietnite ponúkanú pomoc. Ak ste o pomoc nepožiadali a nemáte o ňu záujem, nebojte sa toto dobrodenie zdvorilo odmietnuť. Asertívne poďakujte, môžete vysvetliť, že svoju situáciu zvládnete sami.
- Nechajte spasiteľa cítiť sa užitočným. Ak chcete dotyčnému predsa len poskytnúť trochu priestoru, nechajte ho pomôcť vám v druhoradých veciach. Dávajte mu druhoradé, nezáživné a málo vďačné úlohy. Môže sa tak cítiť užitočný a prím stále budete hrať vy. Tiež je tu veľká šanca, že ho jeho chuť pliesť sa vám do života čoskoro opustí.
- Nenechajte so sebou narábať ako s dieťaťom. Majte sa na pozore, ak vás niekto častuje osloveniami vhodnými skôr pre materskú školu. Slová ako „dievčatko moje“, „zlatíčko“ alebo „Monička“ vás pasujú do detskej roly a zaváňajú menejcennosťou a nekompetentnosťou.
- Zneškodnite návnadu. Poznámky smerujúce k znižovaniu vašich schopností a automaticky ponúkanej pomoci môžete tiež v tichosti prejsť, okomentovať ignorujúcou frázou alebo, naopak, ešte viac zveličiť. Ak na výzvu typu „myslím, že nemáš šancu to stihnúť, ukáž, ja ti s tým pomôžem“ zareagujete odpoveďou „to je tvoj názor“ alebo zveličeným „hm, to vážne nestihnem, už teraz je neskoro – nastane katastrofa, prídem o prácu a moja rodina umrie od hladu, to aby som sa na to radšej hneď vykašľala“, máte postarané o zneškodnenie návnady.
- Pomenujte, čo sa deje. Ak máte čas a chuť, môžete záchrancovi vysvetliť, o čo tu podľa vás ide a čo sa vám na situácii nepáči. „Vieš čo, stále robíš veci za mňa a ja si potom pripadám, že sama nič nezvládnem.“
Môj život so… syndrómom spasiteľa
Päťdesiatdvaročná Soňa pracuje ako zdravotná sestra v domove dôchodcov. Pre druhých sa môže pretrhnúť a je si vedomá, že jej snaženie prekračuje bežné medze.
Prečo si myslíte, že trpíte syndrómom spasiteľa?
Asi by som tak usudzovala hlavne z reakcií okolia. Skoro každý deň počujem, aby som viac myslela na seba, nech si odpočiniem alebo že som niečia záchrana. Druhí sú pre mňa na prvom mieste, robím, čo je v mojich silách. V práci i doma. Beriem zmeny za kolegyne, čo majú ešte malé deti a chcú tráviť viac času s rodinou, robím nákupy niekoľkým starším paniam u nás v dome. Je toho určite viac, ale teraz mi to nenapadá, beriem pomoc druhým ako samozrejmosť. Rada pomôžem, kde sa dá.
Stretli ste sa niekedy s negatívnou reakciou na ponúkanú pomoc?
Áno, viem, že moja snaha môže asi niekedy niekoho obťažovať. Nechápem, čo na tom môže niekomu prekážať, ja sa predsa nikomu nevnucujem, len ponúkam. Mala som kvôli tomu veľa sporov so synom a skončilo sa to tým, že sa u nich doma nemôžem ničoho ani dotknúť. Nevesta sa sťažovala, že sa jej pletiem do domácnosti a do výchovy detí, ale ja som to nijako zle nemyslela. Mala som pocit, že má toho veľa a že rady a pomoc skúsenej matky troch detí ocení. Teraz som už staršia a vidím tú situáciu trochu inak, viac ju chápem, vtedy som to však niesla dosť zle. Chcela som jej pomôcť, nič viac, a ona to nevedela prijať. Čo sa týka iných ľudí, väčšinou sú mi, naopak, vďační. Samozrejme, že sa občas nájde niekto, kto pre svoju samoľúbosť nedokáže zniesť, že by mu staršia pani mohla byť ešte užitočná, ale takým sa obvykle snažím vyhýbať.
A ako to všetko zvládate?
Niekedy ťažko. Viem, že sa dosť zanedbávam a čím ďalej, tým častejšie sa cítim totálne vyčerpaná. Večerná bolesť hlavy je pre mňa už skoro každodennou záležitosťou a tiež mám rozhodené trávenie. Manžel mi hovorí, nech s tým niečo robím, nech si dám trochu pohov a odpočívam, že už na to mám roky, a možno má tak trochu pravdu. Ja to však nedokážem. Keby som len tak odpočívala, pripadala by som si nepotrebná, ale zvyšok života tak rozhodne nechcem stráviť. Nikomu však nič nevyčítam, viem, že si za to môžem sama.
foto:shutterstock.com
