„Být stále mlád, to bych si přál, být stále mlád, vzepřít se jednou provždy kalendáři, jen mladost, nikdy stáří,“ spieva český slávik Karel Gott. Určite však nehovorí len za seba. Honba za večnou mladosťou je syndróm dnešnej doby a niektorým z nás dá naozaj zabrať.
Dita je štyridsaťosemročná poisťovacia agentka, ale jej vek by ste odhadli len ťažko. Vyzerá sotva na tridsať. „Stále počúvam, ako sa mám, že vyzerám tak mlado, ale väčšina ľudí už nevidí, že nejde o dar z nebies, ale o roky driny a odriekania. Pravidelne sa o seba starám už od dvadsiatych narodenín. To som si prvý raz uvedomila, že staroba sa nezadržateľne blíži,“ spomína. Prejavy starnutia pre ňu predstavujú neprijateľnú hrozbu, a preto trávi každý deň viac než dve hodiny v kúpeľni. „Súčasťou mojich každodenných návykov sú: pravidelný peeling alebo maska, očná gymnastika, masáž tváre, drhnutie celého tela drsnou špongiou, sprchy studenou a teplou vodou, maska na vlasy, naparovanie tváre, používanie denného, nočného, očného a korekčného krému, a to nehovorím o hodinách niekoľkokrát do týždňa strávených v posilňovni alebo na spinningu. Jednoducho chcem vyzerať ako pekná mladá kočka a nie ako vyžitá žena, ktorej ťahá na päťdesiatku,“ prezrádza Dita.
So svojím prianím rozhodne nie je ojedinelou výnimkou. Vyzerať mlado a atraktívne si želá väčšina žien a ich túžba vôbec nemusí byť na škodu. Podnecuje ich k starostlivosti o telo, vedie ich k tomu, aby premýšľali nad tým, ako sa stravujú, a hocikedy ich donúti i k prospešnému pohybu alebo aspoň zdravotným prechádzkam. Navyše sa potom cítia sebavedomejšie a zostávajú príťažlivé i pre svojich manželov a partnerov, čo prospieva ich vzťahu aj milostnému životu.
Nič sa však nemá preháňať, a to platí i pre boj proti zubu času. Niektoré ženy, a v poslednom čase i muži, sú mladistvým imidžom úplne posadnutí a fakt, že ich telo starne, ich natoľko desí, že sa pravidelne vrhajú do nezmyselného kolotoča šialených omladzovacích procedúr a podliehajú silnému stresu a panike. Podobne, ako už spomínaná Dita. Okrem každodenných dvoch hodín v kúpeľni a hodiny a pol v posilňovni ju jej obavy stoja tiež veľa peňazí a duševné zdravie: „Nedokážem povedať, koľko som už do seba za tie roky investovala, ale každý mesiac len za kozmetické prípravky určite miniem viac ako stošesťdesiat eur. Plus navyše pravidelná návšteva kozmetiky, lymfodrenáže, masáží, a tu a tam nejaký laser alebo botulotoxín. Najhoršie na tom je, že i napriek tomu všetkému ma občas prepadne myšlienka, že starnem a že sa o pár rokov premením v zoschnutú starenku. Nedokážem si s tým poradiť a vždy ma to na niekoľko dní úplne odrovná. Vážne premýšľam o tom, že by som začala chodiť niekam na terapiu,“ zveruje sa.
Ako sa voľakedy starlo
Starnutie je prirodzený proces a nikto z nás nemá šancu uniknúť mu živý. Je však pravda, že s postupom histórie sa starne inak a najmä dlhšie. Len za posledné storočie vzrástla priemerná dĺžka života zo štyridsiatich na viac ako sedemdesiatpäť rokov. A to nehovorme o tom, že v dobe starovekého Ríma ľudia umierali v priemere ako dvadsaťdvaroční. Nečudo, že vtedajších ľudí nedesili vrásky, zubné protézy ani znížená pohyblivosť v starobe, pretože sa týchto nepríjemností väčšinou ani nedožili. V dnešnej dobe pri troche šťastia a zdravých návykoch čakajú človeka desiatky rokov prežitých v starnúcom tele. Niektoré fyziologické funkcie už začínajú upadať pred dvadsiatym rokom a mnohé krátko po ňom. Máme teda omnoho dlhší čas na premýšľanie o blížiacej sa smrti.
Ani tak však nemôžeme povedať, že by sme posadnutosť večnou mladosťou nenašli i v príbehoch našej histórie. Napríklad mezopotámsky hrdina Gilgameš konal svoje heroické činy len preto, aby získal nesmrteľnosť. Grécke báje o Tithonovi zase rozprávajú, že jeho žena Éos z lásky vyprosila preňho u Dia nesmrteľnosť. Zabudla mu však vyprosiť aj večnú sviežosť, takže sa jej pred očami scvrkával, až sa premenil na cikádu. Rimania verili, že ich omladí prehltnuté zlato, biblickí králi sa z podobných dôvodov obklopovali mladými pannami.
Mágia mladosti dnes
Dnešný boj proti prejavom starnutia však vyzerá inak. Už nevsadíme na krv mladých panien ako v prípade Čachtickej pani, ale údajne na vede založené a výskumom overené postupy a preparáty. Antioxidanty, wellness, hormóny, DHEA, AHA kyseliny, melatonín, botulotoxín, to sú relikvie protistarnúcej mágie dneška. Nehovoriac o tom, že dnešní mágovia sa vôbec nemajú zle. Už pochopili, že z ľudského strachu môžu nemálo vyťažiť. Za takzvané anti-aging prípravky a postupy minuli len Američania za rok viac ako šesť miliárd dolárov. A pritom, navzdory sľubom distribútorov, aj tak starobu spoľahlivo neoddialili. „V súčasnosti neexistuje diéta, vitamínové, hormonálne doplnky ani doplnky minerálov, správanie alebo životospráva, o ktorej by bolo dokázané, že spomaľujú ľudské starnutie,“ upozorňuje profesor Steven N. Austad, špecialista vo výskume starnutia z univerzity v Idaho. „Niektoré bežne ponúkané prostriedky proti starnutiu sú zdraviu prospešné, ale nemusia mať na starnutie žiadny vplyv. Iné ani zdraviu neprospievajú a ďalšie môžu byť škodlivé. Ale pretože už kadečo vieme o deštrukčných a životu nebezpečných procesoch, je pravdepodobné, že existujú niektoré nádejné metódy pôsobiace proti starnutiu a že v neďalekej budúcnosti sa uplatnia,“ dodáva optimisticky.
Syndróm večnej mladosti sa neprejavuje iba navonok skupovaním omladzujúcich preparátov a vyhľadávaním procedúr, ktoré sľubujú pripraviť vás o nadobudnuté roky. Je to proces, ktorý sa odohráva najmä v nás vnútri, v našej hlave. Vedomie, že mám hodnotu, iba ak vyzerám mlado a vitálne, tak ako márne pokusy uniknúť smrti tým, že sa zamaskuje skutočný biologický vek, potom ovplyvňujú aj celkový prístup k životu. Takíto jedinci sa nielenže urputne snažia mlado vyzerať, ale žijú aj spôsobom života, ktorý zodpovedá skôr ľuďom na prahu dvadsiatich rokov. Žiadne vzťahy, žiadne deti, žiadne záväzky. Veľa cestovania, adrenalínové športy, divoké večierky a mnoho ľudí okolo seba. Najmä nie nudu a stereotyp. Ich život sa odohráva v divokom tempe, často práve zo strachu, že ak by na chvíľku spomalili a zastavili sa, mohli by si všimnúť, ako im uteká. Aj preto váhajú usadiť sa, prebrať zodpovednosť a viesť „bežný konvenčný život“. „Mám pocit, že keď raz niekomu poviem áno a porodím svoje prvé dieťa, môj život prejde do etapy stredného veku. Potom ma už čaká len stereotypná starostlivosť o rodinu a domácnosť, ktorá sa končí odchodom detí z domova, dôchodkom a smrťou. Preto sa snažím oddialiť tento okamih, ako sa len dá. Dokým žijem ako mladá, mladá si aj pripadám, ale až začnem klebetiť s matkami na pieskovisku, všetko sa zmení,“ rozpráva tridsaťpäťročná prekladateľka Markéta.
Prečo nechceme starnúť
Zdá sa, že počet ľudí, ktorí sa zúfalo snažia uniknúť zákonitostiam prírody, rok čo rok rastie. Čo stojí za ich zúfalými pokusmi zvrátiť biologické pravidlo alebo tento fakt aspoň vytesniť z vedomia?
Svoju rolu nepochybne hrá aj našou spoločnosťou široko prijímaná predstava, že mladosť je hodnotná a žiaduca, zatiaľ čo staroba je niečo nežiaduce, nepríjemné, čo sa jednoducho musí nejako „doklepať“. Zamestnávatelia dávajú prednosť mladým uchádzačom o prácu, všade okolo nás sa to priam hemží informáciami o tom, ako vyzerať mlado a ako na sebe zapracovať, v reklamách sa stretávame väčšinou so sviežimi a atraktívnymi hercami, ktorí majú predstavovať našu bežnú realitu. Vonkajším tlakom sme priamo nútení snažiť sa vyzerať vždy aspoň o trochu lepšie, než vyzeráme teraz.
Niektorí ľudia si tieto vzorce myslenia dokonca priniesli už z primárnej rodiny, kde im ich rodičia počas dospievania snaživo vštepovali do hlavy. „Moja matka bola posadnutá svojím vzhľadom, a tak i nám deťom dávala svoje ‚cenné‘ rady,“ rozpráva tridsaťročná poštová úradníčka Lenka. „Neopaľuj sa, skoro ti zostarne pokožka, nerob grimasy, budeš mať vrásky, nejedz tú čokoládu, budeš mať celulitídu, obleč si niečo iné, toto ťa robí staršou. Podobné poučky som počúvala denne, a tak si asi dokážete predstaviť, ako som sa cítila, keď som pred niekoľkými rokmi objavila v zrkadle prvé vrásky. Ako by mi práve skončil život. Až dlhodobá psychoterapia mi pomohla prekonať túto falošnú predstavu. A vďaka tomu dnes, hoci rozhodne nevyzerám na dvadsať, žijem šťastným a plným životom.“
Niekedy má panika z pribúdajúcich vrások oveľa hlbšie korene. Môže sa za ňu schovávať napríklad strach zo smrti, ktorá raz nepochybne príde a ktorá sa ozýva práve cez ochabujúce telo. Každý z nás sa s otázkou vlastnej smrti skôr či neskôr stretne a bude nútený sa s ňou nejakým spôsobom vyrovnať. Prijať tento fakt je ťažšie pre osoby, ktorým v živote chýba zmysel. Pokiaľ necítia naplnenie a pocit zmysluplnosti vlastnej existencie, nečudo, že sa pokúšajú skrývať sa pred blížiacimi rokmi a aspoň na pár rokov spomaliť nezvratný osud. Keď nemám dobrý pocit z dobre odvedenej práce, snažím sa získať nejaký čas navyše. V prípade, že som však spokojný sám so sebou a so spôsobom života, ktorý žijem, nemusím sa zúfalo brániť prirodzenému toku času a udalostí.
Syndróm večnej mladosti môže mať aj iné zdroje. Ak bola dotyčná osoba nútená predčasne prijať zodpovednosť a správať sa príliš skoro ako dospelá, napríklad pretože jej zomrel niekto z rodičov alebo jej v detstve nebola poskytnutá potrebná starostlivosť, je dosť možné, že dospelosti sa bude brániť pre túžbu konečne si odžiť chýbajúce detstvo.
V týchto, rovnako ako aj v predchádzajúcich prípadoch, potom môže vhodne pomôcť dlhodobá psychoterapia. Kozmetické preparáty a zázračné omladzujúce procedúry majú totiž svoje limity. Aj napriek ich úzkostne intenzívnemu používaniu sa i ľudia, ktorí trpia syndrómom večnej mladosti, budú nútení postaviť otázke starnutia a vlastnej smrti. Beh času sa totiž nedá zastaviť, ide len o to, ako spokojne a plnohodnotne prežijeme čas, ktorý nám zostáva.
Slávni starí
To, že byť starým rozhodne nerovná sa byť menejcenným, potvrdzujú i výkony niektorých velikánov našich dejín:
Sofokles – napísal tragédiu Oidipus na Kolone ako 90-ročný.
Michelangelo Buonarroti – pracoval na slávnej Piete ešte pár dní pred svojou smrťou vo veku 89 rokov.
Tizian – tvoril svoje nesmrteľné diela ešte po deväťdesiatke.
Johann Wolfgang Goethe – svoje vrcholné dielo, drámu Faust, píše ako 83-ročný.
Ivan Petrovič Pavlov – v posledných rokoch svojho života vytvoril práce, ktoré pomohli vzniknúť učeniu o nervinizme. Plne pracovne aktívny bol až do svojej smrti v 86. rokoch.
George Bernard Shaw – bol literárne činný až do svojej smrti – mal 97 rokov.
Winston Churchill – sa vrátil do britskej vlády v 76. rokoch a ako 80-ročný dokončil svoje dielo História anglicky hovoriacich národov. Zahraničnú politiku Veľkej Británie ovplyvňoval ešte ako deväťdesiatročný.
Pablo Ruiz Picasso – ešte v 90 rokoch tvoril osobité obrazy.
Josef Švejcar – český pediater sa venoval otázkam komplexnej starostlivosti o deti takmer až do svojej smrti, krátko pred dosiahnutím veku sto rokov.
ŽIVOT SO… SYNDRÓMOM MLADOSTI
Daniela pracuje ako sekretárka v medzinárodnej právnickej firme. „Denne prichádzam do styku s desiatkami ľudí. Nikto sa mi nemôže čudovať, že sa stoj čo stoj snažím udržať si mladú vizáž,“ hovorí. Svoj vek nechce prezradiť. „Dôležité je predsa to, na koľko vyzerám a nie, koľko mám v občianke,“ usmieva sa.
Hovoríte, že pre vás je mladistvý vzhľad nadmieru dôležitý. Prečo?
No, to je predsa jasné. Najali si ma, aby som reprezentovala našu firmu, a každý klient sa radšej bude pozerať na mladú príťažlivú slečnu, ako na postaršiu pani v rokoch. Myslím si, že ten, kto vyzerá mlado, má kamkoľvek otvorené dvere. Keď ste starší, musíte už niečo dokázať, aby si vás vôbec všimli a brali vás vážne. Navyše, nechcem žiť ako moje usadlé spolužiačky, ktoré sa správajú, ako by mali o desať rokov viac než ja. Ja si stále pripadám ako študentka, a to sa mi páči, tak prečo svoj život meniť.
Čím sa teda líši váš život od života vašich rovesníčok, napríklad spolužiačok, o ktorých ste hovorili?
Ony niečo budujú. Domov, rodinu, zázemie deťom, pevné puto s manželom. Ja som nezávislá a viac si užívam život. Idem kam chcem, kedy chcem a s kým chcem, nemusím sa nikomu spovedať, pretože bývam sama. Keď mám chuť, môžem si kedykoľvek užiť s nejakým chlapom, nie je v tom žiadny problém. Žijem sama, takže voľný čas trávim po svojom. Väčšinou niekam zájdeme s kamarátmi alebo si chodím zacvičiť. Dôležité je tiež to, ako vyzerám. Ony sú už zostarnuté, vyzerajú ako štyridsiatničky. Mňa si ľudia mýlia so študentkou. Chodím pravidelne na kozmetiku a už dvakrát som podstúpila rejuvenáciu pleti. Každý mesiac si nechávam robiť chemický peeling. Pomaly si už šetrím aj na operáciu viečok, predsa len už nie sú také pevné ako pred rokmi. Nechcem, aby sa čas na mne podpísal, keď sa tomu dá zabrániť. Či chce niekto vyzerať na svoj vek, prosím, je to jeho vec, ale mne vrásky ani povädnutá pleť rozhodne vôbec pekné nepripadajú.
Ste so svojím životom spokojná?
Ako sa to vezme. Samozrejme, nemenila by som, sama som si to vybrala, ale nehovorím, že tak chcem žiť až do smrti. Možno sa raz usadím a začnem sa správať úmerne svojmu veku, ale teraz ma to ešte neláka. Vyhovuje mi, že nemusím robiť žiadne závažné rozhodnutia alebo niesť zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Som sama svojím pánom a pripadám si stále ako nezávislá mladica. I keď pripúšťam, že občas, keď mám napríklad cez víkend voľno a som práve doma, je mi trochu smutno. Prepadne ma úzkosť z toho, že mi čas uteká pod rukami a ja ho nijako poriadne nevyužívam. To však asi niekedy zažíva každý.
