Patríte k obetavým ženám – matkám, ktoré si myslia, že bez ich pomoci by sa celá rodina zrútila a už sa nikdy nezdvihla? Bojíte sa oponovať manželovi, svojej kamarátke, svojmu šéfovi a miesto toho, aby ste konečne povedali „nie“, stále len ustupujete? Skončite s tým a prestaňte byť poslušnou bábkou!
Ale pozor, neznamená to, že máte presadzovať svoj názor za každú cenu a bez ohľadu na druhých, alebo dokonca ísť cez mŕtvoly. Ak sa však naučíte základné pravidlá asertivity, potom sa možno budete vedieť brániť situáciám, ktoré vám vôbec nie sú príjemné a dokonca vás ničia. A verte tomu, že asertívne techniky sa dajú osvojiť. Stačí chcieť…
Asertivita ako prístup k životu
Moja kamarátka Eva veľmi dobre vie, aké ťažké je učiť sa byť asertívna. Vždy, keď sa pokúsi oponovať svojej svokre, začne mať zimomriavky a radšej, ako by jej naozaj povedala „nie, toto robiť nebudem“, sa stiahne do seba a vyhovie jej. „Je to predsa len stará pani, nebudem sa s ňou hádať, a už vôbec nemám záujem vyvolávať konflikt. A tak radšej urobím to, čo chce,“ vysvetľuje Eva s miernou sebavýčitkou v očiach. Veľmi by si želala zmeniť svoje správanie, ale nejde jej to. Teoreticky vie síce takmer všetko, ale keď to príde, realita je iná. Ďalšia kamarátka Zdena zase neustále ustupuje svojmu manželovi. Keď ho požiada, aby vyniesol kôš, a on ho ani po piatej prosbe nevynesie, rezignuje a urobí to sama. Opäť. Rovnaké je to v ich domácnosti so všetkým – miesto toho, aby mu povedala, že si vážne nepraje, aby budúci víkend išli na návštevu k babičke, kde si musí zakaždým vypočuť nekonečné litánie na tému, aká je neschopná, ako nevie variť a ako vôbec nič doma nezvláda, vždy ustúpi a aj napriek nechuti ide s manželom tam, kam si praje on. A pritom by stačilo pochopiť pár trikov a asertívnych postupov, aby sa veci zmenili. Asertívne správanie pritom neznamená vedieť odolávať obchodnému zástupcovi alebo neodbytnej predavačke, ktorí sa vám snažia vnútiť výrobok, o ktorý nemáte ani najmenší záujem. Asertivita sa niekedy mylne chápe ako návod, ktorý človek prijme alebo neprijme – a podľa toho potom koná alebo nekoná asertívne. Lenže to, samozrejme, neplatí pre každého. Ako hovorí PhDr. Tomáš Novák vo svojej knihe Asertivní žena, asertivita je súhrn zásad komunikácie a súčasne je to tiež prístup k životu. Rozhodne to nie je žiadny filozofický smer alebo návod, ako sa máte správať celých dvadsaťštyri hodín. Podľa nej máte vždy plné právo sa rozhodnúť, či budete s konkrétnou osobou v danej chvíli komunikovať asertívne alebo nie – je to len na vás. Záleží totiž hlavne na tom, či chcete „zvíťaziť“ v danej chvíli, alebo vám ide o dlhodobejší výsledok. Ako vysvetľuje psychologička Tereza Beníšková, asertivita znamená zdravé presadenie samého seba. „To znamená, že keď človek uplatňuje svoje práva, ale nevymáha ich agresívne, neubližuje pritom druhým. Asertívny človek nie je pasívny, nedovolí, aby sa mu dialo príkorie, a ozve sa, keď sa mu niečo nepáči. Asertivita by mala byť variantom k agresivite a pasivite,“ hovorí.
Ako sa stať asertívnou ženou
Vychádzate každému v ústrety už dopredu bez toho, aby ste premýšľali o tom, či je to správne? Ustupujete manželovi, deťom, svokre, matke, priateľom, jednoducho všetkým len preto, že si myslíte, že je lepšie ustúpiť? Nenechajte si všetko vnútiť a naučte sa byť asertívnou ženou v tom najlepšom slova zmysle. Asertivita ponúka špeciálny prístup k životu, vedie k umeniu využívať vlastné možnosti a k obmedzeniu dôsledkov rôznych manipulácií z okolia. „Pokúšala som sa o to asi tisíckrát, ale márne. Buď som pasívne mlčala alebo som, naopak, kričala a bola agresívna a vo vypätej situácii som len kritizovala. Neviem, či sa to vôbec niekedy naučím, ale už ma nebaví tancovať tak, ako ostatní pískajú. Môj názor nikoho nezaujíma, bohužiaľ, už ani deti nie. Niekde som asi urobila chybu,“ hovorí tridsaťpäťročná Sylvia zo stredného Slovenska. Ako hovorí psychológ a autor mnohých kníh o asertivite Tomáš Novák, týmto ubehaným, prepracovaným, neurotickým ženám, na ktoré sa kladú vysoké nároky, by odporučil trikrát denne vymenovať všetky asertívne práva. Preto, aby im zostalo aspoň nejaké sebavedomie. Vraj je to dobré aj ako prevencia. Prečo sú to predovšetkým ženy, ktoré majú často problém vziať si to, čo im právom prináleží, prečo majú problém poprosiť o pomoc, podporu, pochvalu? Prečo sa boja presadiť si, na čo sa chcú pozerať doma v televízii a kam chcú ísť na dovolenku, alebo kde chcú stráviť víkend… Kde sa berie ten strach, ktorý ich núti ustupovať a vyhovieť druhým, aj keď majú sto chutí buchnúť dverami a konečne si presadiť svoj názor? Podľa psychologičky Terezy Beníškovej je to asi preto, že žena bola odpradávna „strážkyňa rodinného krbu“. „Dodnes mnoho mužov chápe rolu ženy ako ženu v domácnosti, milenku, gazdinú a matku. Žena je tá, ktorá drží rodinu spolu, preto akákoľvek jej „vzbura“ alebo snaha o väčšie osamostatnenie sa, o priestor pre seba, je pre rodinu väčším nebezpečenstvom, ako podobná snaha muža. Ženy to podvedome vycítia a majú už dopredu strach, ako to dopadne.“
Od teórie k praxi
„Prečo to mám byť stále len ja, kto ustupuje? A prečo ho mám chápať stále len ja, a on sa vôbec nesnaží?“ sťažovala sa mi kamarátka Monika na jednom našom dámskom stretnutí, ktoré sme avizovali ako úvod do teórie asertivity. Bolo nás tam asi päť a každá z nás mala nejaký problém, ktorý by sa určite s troškou šikovnosti a asertívneho prístupu dal zvládnuť oveľa jednoduchšie. To je tá teória… Ale ako ju preniesť do praxe? A čo si budeme hovoriť, nielen ženy majú podobné starosti – aj muži majú často veľký problém pochopiť svoje ženy. Asertivita má mnoho podôb – môžete byť asertívni v prípade mamičky manipulátorky, ale môžete aj tvrdo presadzovať názor v práci, alebo sa snažiť empaticky vcítiť do duše svojich detí a manžela. Vy sama rozhodujete o tom, ako sa zachováte. Ak si však kladiete otázku, ako sa stať asertívnou manželkou, matkou aj kolegyňou, potom by ste mali mať na pamäti, že je dobré postupovať malými krôčikmi. Samozrejme, ideálne je, keď sa asertivitu začnete učiť už ako dieťa. Podľa PhDr. Michaely Peterkovej to ide totiž samo. Je úplne bežné, že dvojročné dieťa bez strachu alebo obáv z trestu stojí pevne za svojím a dôrazne vám opakuje svoje „nie a nie“. Bohužiaľ, postupom času sa táto detská vlastnosť stráca a potom nezostáva nič iné, ako sa všetko znova naučiť. Pomaly, ale dôsledne. „Ako sa hovorí, Rím tiež nebol postavený za sedem dní, a keď chce človek zmeniť všetko naraz, často sa stane, že je to skôr zmena k horšiemu a že to neustojí. Najmä vtedy, keď jeho sebadôvera nestojí na pevných základoch. Najlepšie je najskôr si poriadne premyslieť, ako by mal vyzerať ideálny stav. Aké by bolo napríklad rozdelenie povinností v domácnosti, čo všetko by mal robiť manžel a čo deti. Alebo v práci – ako sa už nedať využívať kolegyňami, ako byť za svoju prácu dobre zaplatená a pochválená,“ vysvetľuje prvé kroky k asertivite psychologička Tereza Beníšková.
Stanovte si cieľ
Bez cieľa by ste nikam nedošli – takže ten si rozhodne určite. Ale pozor, neurčujte nereálny cieľ, ale taký, ktorý sa dá splniť. „Napríklad v rodine to, že chcete mať jeden večer v týždni voľný, aby ste mohli napríklad chodiť cvičiť, s kamarátkami na kávu, na nejaký kurz a podobne. V práci môžete mať zvládnuteľný cieľ napríklad nepreberať automaticky prácu za kolegyne,“ radí Mgr. Beníšková. Potom si predstavte, ako to bude vyzerať, až ho dosiahnete. „Predstavujte si, že chodíte pravidelne raz za týždeň cvičiť alebo keď vás vaša kolegyňa požiada, či by ste nedokončili jej prácu, že bez výčitiek odmietnete. Až sa vám predstava splneného cieľa bude vyvolávať v mysli, skúste prísť na to, akými rôznymi spôsobmi by sa dal dosiahnuť. Premyslite si všetky možné varianty, ktoré môžu nastať, a skúste si ku každému prichystať zodpovedajúcu reakciu,“ radí ďalej psychologička. Potom už pripravené správanie môžete použiť v praxi. Nepočítajte ale s tým, že sa vždy všetko vydarí a že z vás automaticky bude kráľovná asertivity. Pozor, robte len to, čo funguje, nerobte niečo, čo nefunguje, teda neprináša efekt a situáciu by to skomplikovalo. Nesmiete trpieť pocitom viny, keď odmietnete kolegyňu a na pohárik vína s ňou po práci nepôjdete, a nemusíte ani odôvodňovať, prečo nechcete ísť. „Žiadny učený z neba nespadol. Čím častejšie to budete skúšať, tým lepšie to pôjde. Keď sa vám podarí dosiahnuť vytýčený cieľ (aj keby to bola len drobnosť), pochváľte sa, užite si pocit, že ste to dokázali. A nájdite si nový cieľ, o ktorý budete usilovať,“ hovorí psychologička.
Žiaduce správanie si skúšajte v situáciách, na ktorých vám príliš nezáleží – tak si to môžete natrénovať (napríklad vynášanie odpadkového koša) a potom vám pôjde lepšie použiť to tam, kde si to naozaj želáte. „Trvalo mi päť rokov, kým som sa naučila povedať svojej svokre, že si neprajem, aby vždy pri každej návšteve pred všetkými hovorila, že ona varí tú polievku lepšie ako ja, že ona vie lepšie upiecť jablkový závin. Podarilo sa mi to však vďaka kurzu asertivity, do ktorého ma prihlásila moja kamarátka a dnes so svokrou vychádzame v medziach slušnosti a normálu,“ rozpráva tridsaťpäťročná Klára zo Žiliny. Psychologička Beníšková podobné kurzy nezatracuje, ba naopak – podporuje ich. Podľa nej môžete kontaktovať aj psychológa, ktorý by vás mal naučiť základy asertivity a dodať vám potrebnú sebadôveru na to, aby ste ďalej pokračovali úspešne sama. A ako ísť na konflikty a kritiku v rodine? Tam sa dá použiť technika sebaotvorenia. To je výrok typu: „Keď robíš v situácii X činnosť Y, cítim sa Z.“ Napríklad: „Keď sa po jedle špáraš vidličkou v zuboch, cítim sa znechutená.“ Prípadne doplniť technikou požiadania o láskavosť: „Mohol by si, prosím, túto činnosť robiť v súkromí v kúpeľni? Je to pre mňa dôležité.“ „V práci sa používa technika sebaotvorenia len obmedzene. Skôr tam, kde máme s kolegami dobrý vzťah, kde k nim máme dôveru. Kde by nám mohli v niečom vyhovieť preto, že nám to prekáža. Tam, kde nemáme strach, že informácie o našich pocitoch zneužijú,“ dodáva Mgr. Beníšková. A záver? Asertívni môžete byť, ale tiež nemusíte – ak nechcete, tak preto, že jednoducho nechcete. Nie preto, že to nedokážete.
Desať základných asertívnych práv
- Máte právo sama posudzovať vlastné správanie a city a byť za ne zodpovedná.
- Máte právo neponúkať nikomu výhovorky, ktoré ospravedlňujú vaše správanie.
- Máte právo posúdiť, či vôbec a nakoľko ste zodpovedná za riešenie problémov iných ľudí.
- Máte právo zmeniť názor.
- Máte právo povedať, že neviete.
- Máte právo byť nezávislá na dobrej vôli ostatných.
- Máte právo robiť chyby a byť za ne zodpovedná.
- Máte právo robiť nelogické rozhodnutia.
- Máte právo povedať, že niečomu nerozumiete.
- Máte právo povedať: „Je mi to jedno.“
