MENU

Tomáš Slavata: AK BY SOM NEPREŠIEL ZLÝM, NEMOHOL BY SOM POMÁHAŤ

Mal asi päť, keď ho v noci zobudil krik z kuchyne. Vbehol tam a zbadal, že mama leží na zemi a z hlavy jej tečie krv. Nad ňou stál chlap s pollitrákom v ruke. Mama kričala, ten muž kričal a on tiež. Aby prestali. Chcel mamu brániť. Keď bývalému českému reprezentantovi v terénnom triatlone Tomášovi Slavatovi niekto spomenie slovo detstvo, dodnes cíti to, čo vtedy – bezmocnosť.

„Keď máte päť, šesť, sedem… a vašu mamu niekto udrie, cítite sa hrozne, že nemáte dosť síl ju brá­niť,“ začína rozprávanie Tomáš, ktorý si ale po­stupne čím ďalej, tým viac uvedomoval, že keď sa mama napila, bola agresívna a tých svojich chlapov provokovala a urážala. Bola nešťastná a zúfalá zo všetkých svojich nevydarených manželstiev a vzťa­hov. Strašne zúfalá. S každou ďalšou prehrou viac a viac. „Napriek tomu som dodnes presvedčený, že nás mala rada. Nikto však na ňu nebol v živote dob­rý, tak možno ani nevedela, ako sa to robí. Keď som dostal výprask, bral som to tak, že som si ho zaslú­žil. Keď totiž človek iné prostredie ako to, v ktorom vyrastá, nepozná, má pocit, že je to normálne a že tak je to všade,“ uvažuje nahlas zrelý muž. Ak teda po niečom túžil, tak byť silný, aby mamu dokázal viac ochrániť, keď sa opitá vrátila s niektorým zo svojich partnerov domov a ten ju začal tĺcť. „Išlo mi viac o ňu ako o seba. Tým, že som mal dve star­šie sestry, od mnohých vecí ma chránili. Aj keď úplne od všetkého sa to nedalo. Takže som potom dlho bojoval s množstvom desov v hlave, keď sa mi zdalo, akoby sa na mňa valil kameň a ja som ho nevládal udržať.“

KEĎ MAMA UBLIŽUJE

Vtedy Tomáš cíti až nenávisť a zlobu. Prečo im to robila? „Určite za mnohé mohlo aj to, aké to bolo u nich doma, keď jej ako šestnásťročnej zomrela mama a otec ju zavrhol hneď, ako otehotnela s naj­staršou sestrou, pričom na mňa sa už neprišiel ani pozrieť. Myslím, že sa nám o to viac snažila dať všetko, čo vedela, aj to, čo sama nikdy nedostala. Chcela nás dobre vychovať, ale nakoniec to nezvlá­dala. Ubližovala nám svojou vlastnou láskou,“ spo­mína. Zúfalou láskou. Pritom, keď bola v pohode, bola podľa jeho spomienok super. „Niečo dobré uvarila a šli sme na výlet. Ukazovala nám slobodný a zároveň drsný život, výlety s ňou tak boli jedným veľkým dobrodružstvom.“ Vtedy patrila len jemu. Plakala a sľubovala. Strašne veľa sľubovala, ale málokedy niečo splnila. Hoci o jej priazeň strašne bojoval. Lenže jeho súperom bol alkohol a nad tým sa nedá vyhrať.

„Keď som dostal výprask, bral som to tak, že som si ho zaslúžil. Keď totiž človek iné prostredie ako to, v ktorom vyrastá, nepozná, má pocit, že je to normálne, a že tak je to všade.“

VYZVAL NA SÚBOJ ELEKTRIČKU

„Mojím hrdinom bol princ Bajaja. Nehovoril, ale mal silu. Ja som tiež radšej nerozprával, aby sa mi nikto nesmial, že koktám. A tiež som mal silu. Pri­padal som si naozaj ako neohrozený rytier. A pred­stavoval som si svoju vlastnú rozprávku, svojich drakov, s ktorými som bojoval a hľadal vlastnú princeznú. V škole som vyhrával bitky, páky, pre­ťahovanie. Postupne si na mňa nikto netrúfol,“ usmeje sa. Bohužiaľ, v očiach učiteľov bol nepo­slušné a problematické dieťa. „Myslím si ale, že vedeli, že nie som zlý. V skutočnosti som si totiž len vynucoval pozornosť, chcel som, aby sa o mňa niekto zaujímal.“ Až mu raz cestou zo školy ušla pred nosom električka. Strašne sa naštval, doslo­va sa zaťal a rozhodol sa, že ju predbehne. „Pustil som sa do pretekov s električkou a aj vďaka pomoci semaforov som na nadchádzajúcej zastávke bol na­ozaj o pár sekúnd skôr. Otvorili sa dvere a keď som vbehol dovnútra, zrazu som počul potlesk. Jeden pán tie moje preteky sledoval a ocenil. Toto som potreboval – počuť pochvalu a uznanie a tak som potom vyzýval električky na súboj každý deň. Žiad­ny cestujúci mi už síce nezatlieskal, ale všimla si to telocvikárka v novej škole a prihlásila ma na atle­tické preteky,“ vracia sa do školských čias Tomáš, ktorý hneď na prvý pokus vyhral svoju prvú me­dailu. A potom ďalšie a ďalšie. Navyše práve vtedy mama domov priviedla Josefa. Jediného partnera, s ktorým to u nich doma ako-tak fungovalo. „Bol športovec a môj vzor. Samozrejme, keď s mamou nepili…“

GRAFIŤÁK

Vďaka tomu bol doslova zarytý abstinent a nefaj­čiar. O to viac ho však v puberte pohltilo grafiti. Bol to únik a zároveň nebezpečenstvo. „Potrebo­val som cítiť adrenalín a strach, ktorý akoby mi kompenzoval drogy, ktoré som z duše nenávidel a odmietal. Po nociach sme sa vozili na drezíne na stavbe metra, sprejovali vagóny, zlaňovali panelá­ky a občas skončili na policajnej stanici,“ spomí­na Tomáš. Ten istý Tomáš, ktorý víkend čo víkend chodil do detského domova za sestrinými deťmi. „Bol som štvrták, keď Monika porodila svoje prvé dieťa. Mala len šestnásť a podľa toho to aj dopad­lo. Rok síce bývala aj s bábätkom doma, ale potom sa s mamou pohádali a ona ju vyhodila. Chvíľu sa pretĺkala a otehotnela znova. A obaja chlapci skon­čili v ústavnej starostlivosti.“

VYTRVALÝ BLÁZON

V júni 1998 oslávil osemnástku s priateľkou, ka­marátmi a sestrinými chlapcami. Vtedy ich mal u seba už každý víkend a snažil sa im dať najavo, že na nich myslí, že sa o nich bojí a je tu pre nich. „Už dlho som premýšľal, čo ďalej a či by som ich z toho domova nemohol vyslobodiť úplne. Keď som ale prvýkrát šiel na sociálku, tá pani tam sa so mnou rozprávala ako s bláznom… Nakoniec ma najbliž­ší víkend za nimi už nepustili. A potom ani ďalšie tri mesiace.“ Rúcal sa mu svet. Ale keď sa z pocitu krivdy, ktorý ho prepadol, otriasol, začal o nich bojovať. Nemohol ich predsa sklamať. „Sklamal by som tým totiž aj seba, že som im nedokázal dať ro­dinu, ktorá nám všetkým tak chýbala,“ dodáva. Na­sledovali teda dva roky presviedčania kompetent­ných, že to zvládne a dnes vie, že to boli potrebné dva roky. „Musel som si získať dôveru úradov, ktoré našej rodine jednoducho už neverili – veď sa o nich nedokázala postarať ich matka, otec ani babička. U kohokoľvek chlapci ako celkom malí boli, vždy ich nakoniec vrátili štátu. Naozaj som nemohol vi­niť systém. Išlo predsa o deti.“

CHCEL SOM BYŤ OTEC – AJ VZOR

Nakoniec úrady svojou vytrvalosťou a prístupom presvedčil. „Mal som dvadsaťjeden rokov a stal som sa náhradným otcom dvoch školákov. Tie prvé roky boli krásne, bol som hrdý, že som chalanom vybojoval domov, ale nebudem klamať, že to bolo len úžasné. Naraz som bol za niekoho zodpovedný dvadsaťštyri hodín denne, musel som sa naučiť va­riť, starať sa o domácnosť, chodiť do práce. Prvý rok som strašne bojoval s časom, aby som ďalej stíhal aj kvalitne trénovať. Nechcel som, aby mali chalani pocit, že som im obetoval život, naopak, snažil som sa, aby videli, že ani s nimi som nepoľavil. Práve šport mi totiž dával silu to všetko zvládnuť. Chcel som byť nielen najlepší otec, ale chcel som byť aj vzor. Aby verili, že sa dá všetko, keď človek chce.“ Zdalo sa, že to funguje, starší zo synovcov si naozaj našiel svoju cestu. Mladší bol však vždy taká neria­dená strela. Bol húževnatý, kreatívny, silný, hype­raktívny. „Videl som v ňom sám seba. Lenže ja som v ôsmich rokoch všetku nadbytočnú energiu dal do športu. On sa vydal úplne iným smerom. Bohužiaľ, zlým. Dlho som ho ťahal zo všetkých problémov, platil jeho dlhy. Bol som plný výčitiek a pochybnos­tí, ale pochopil som, že som si tým musel prejsť, aby som si uvedomil, že je to jednoducho jeho rozhodnutie, ktoré musím rešpektovať. Dal som mu svoje maximum a ostatné je na ňom. Je dávno dospelý. Nikdy som však necítil sklamanie, komu som to dal domov. Len bezmocnosť v tom, že viem, ako veľmi sklamal sám seba,“ konštatuje Tomáš.

„Musel som si získať dôveru úradov, ktoré našej rodine jednoducho už neverili – veď sa o synovcov nedokázala postarať nielen ich matka, ale ani otec či babička. U kohokoľvek chlapci ako celkom malí boli, vždy ich nakoniec vrátili štátu.“

NIKDY SOM NEĽUTOVAL

Napriek tomu nikdy ani na chvíľu neoľutoval, že si chalanov zobral k sebe. „Vlastne ma zachráni­li, alebo sme sa možno zachránili navzájom tým, že sme si vytvorili rodinu. Strašne som chcel, aby chalani nežili tak ako ja,“ prezrádza dnes už zrelý muž. Tak ako vtedy boli pre neho najdôležitejší sy­novci, dnes, keď už vyleteli z hniezda, sú to ostatné deti z detských domovov, ktorým venuje maximum svojho času. „Možno je môj pohľad na život naiv­ný, ale moje činy sú skutočné. Predal som svoj byt, kúpil veľké auto s vlekom, aby som mal v čom pre­vážať bicykle a ďalšie vybavenie a krok za krokom som začal budovať Slavata Tour, triatlonové prete­ky po celom Česku a Slovensku pre deti rovnako z detských domovov a sociálne slabých rodín, ako aj z tých bežných. Snažím sa totiž, aby iné deti ne­museli ísť za svojimi snami takou okľukou ako ja.“ Najväčším hnacím motorom sú pre neho spomien­ky na jeho detskú bezmocnosť. „Dnes je tak moje detstvo pre mňa vlastne zdrojom sily. Som si totiž na sto percent istý, že ak by som neprešiel všetkým tým zlým, nikdy by som nerobil to, čo robím dnes. Ak by som mal totiž sám dobré zázemie, nikdy by som nemohol precítiť tú bezmocnosť iných detí.“

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.