Narodila som sa do rodiny generála Rudolfa Viesta, veliteľa povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania. Do rodiny, na ktorú bol dôvod byť hrdý. Ja som však prišla na svet v čase, keď ma komunistická štátostrana nútila sa za ňu hanbiť. Lebo mi otca, mamu, aj oboch starých rodičov zatvorila. A keď mamu potom neskôr zavolali do školy, lebo som čosi vyviedla, učiteľka jej nezabudla vykričať, že to isté čaká aj mňa… Basa.
Mála som dvadsaťdva mesiacov, keď ma v jeden deň prišiel k nám domov povarovať strýko. Nepoznala som ho, žil totiž v Prahe. Neplakala som, len som sa stále pozerala k dverám, kedy príde mama s ockom. A stará mama so starým ockom… Ale oni nechodili, hoci sľúbili, že sa budú ponáhľať! Strýko bol nervózny a stále telefonoval. Čas som nepoznala, len mi to pripadalo strašne dlho. Nakoniec sa vo dverách objavila akási staršia pani, o ktorej mi strýko tvrdil, že je to stará mama, ktorá pricestovala až z Bardejova. Nepamätala som si ju, navyše ja som starú mamu už mala, ale kamsi zmizla… Mlčky som sa pozerala, ako tá žena balila moje šatôčky, a vôbec, ale vôbec ničomu som nerozumela. Ani vtedy, ani potom, keď ma nasadila na vlak a nekonečne dlho sme cestovali tam, odkiaľ prišla. Bola milá a mala ma rada, tak som ju nakoniec začala volať mama, keďže tá moja sa niekde stratila… Po čase sa však v jej dome objavila iná neznáma žena. Chcela ma objať, ale ja som sa jej bála. Bola som presvedčená, že je to striga, a celou silou som ju od seba odtláčala. Nepoznala som ju a odmietala som starej mame uveriť, že je to moja mama. Tá, čo sa mi stratila. Keď som však potom videla, aká je neustále smutná, rozhodla som sa ju volať mamička. Nech má radosť. Postupne som bola hrdá, že mám dve mamy, hoci… Ostatné deti mali aj ocka. Raz v obchode som začula, ako si ženy v rade šepkajú, že ten môj je v base. A že aj mamička bola… Neviem, čo si mám o tom myslieť, veď na base sa hrá! Ako by sa do nej zmestil človek? A potom to na mňa vykrikovali aj deti v prvej triede. A učiteľka sa tým vyhrážala mamičke. Vraj tam skončím, tak ako celá rodina, aj ja… A potom som na hodine dejepisu v štvrtej triede stála pri tabuli a počúvala, že generál, vďaka ktorému sa SNP skončilo zle, má rovnaké meno ako ja. A mám sa zaňho hanbiť!
Celá rodina pomáhala
Neverila som im. Dôvodom bol osud každého jedného z mojich blízkych. Vlastne aj môj… Čím začať? Možno Revúcou, kde mala moja rodina korene. Tam sa narodil aj Rudolf, budúci generál Viest. Ivan bol najstarší a môj starý otec Dušan najmladší syn v rodine, do ktorej patrili aj dve sestry, Oľga a Anna. Po smrti ich otca v roku 1899 ostala vdova Johana sama s piatimi deťmi. Ivan vyštudoval v Budapešti techniku, a keď si tam našiel zamestnanie, rodina sa za ním v roku 1905 prisťahovala a on potom prispieval na štúdiá súrodencov. Len čo vznikla Československá republika, rodina sa vrátila na Slovensko a počas druhej svetovej vojny, dokonca už pred jej vypuknutím koncom roku 1938, jej príslušníci doslova s nasadením životov stáli proti nacizmu. Postupne sa k nim pripájali ďalší demokraticky zmýšľajúci ľudia, takže vznikla po celom Slovensku rozvetvená a pomocou rôznych spojok z vtedajšieho protektorátu aj s českým odbojom spolupracujúca odbojová skupina Flóra. Na jednom z prvých posedení členov skupiny sa diskutovalo o jej názve. Padli všelijaké mená, ale odrazu prišiel s nápadom Elo Šándor, spisovateľ a autor populárneho Sváka Ragana, aby sa skupina volala Flóra, podľa krstného mena jej zakladateľky Kvetoslavy, manželky Dušana Viesta a mojej starej mamy. Jej syn Dušan ml., môj otec, sa už ako študent gymnázia v Bratislave odhodlane zapojil do činnosti odbojovej skupiny, o ktorej sa dlhé roky za komunizmu mlčalo. Tretieho novembra 1942 ho zatkli a vypočúvali v Ústredni štátnej bezpečnosti. Príčina bola vtedy jednoduchá: môj otec spolu s ďalšími spolužiakmi zorganizoval pietnu spomienku na padlých československých legionárov. Študenti povstali v triede práve v deň vzniku Československa. Otca po mesiaci vo väzbe na príkaz ministerstva školstva vylúčili z gymnázia v maturitnom ročníku. V odboji však pokračoval ďalej. Sám získaval správy o zbrojnej výrobe v Považskej Bystrici, Dubnici nad Váhom i v Starej Turej. Tie sa potom rôznymi cestami dostávali do Londýna ku generálovi Viestovi, vtedy už členovi československej vlády.
„Na hodine dejepisu v štvrtej triede stála pri tabuli a počúvala, že generál, vďaka ktorému sa SNP skončilo zle, má rovnaké meno ako ja. A mám sa zaňho hanbiť!“
Svadobná cesta poznačená smrťou
Otcovým spolužiakom na gymnáziu bol Ladislav – alebo Láďo, ako ho volali – Vysušil, brat mojej mamy. Ani ich mama Valéria, vdova po plukovníkovi Československej armády, ktorý sa pod ťarchou politických okolností 28. septembra 1938 zastrelil, sa totiž neváhala zapojiť v roku 1942 do ilegálnej odbojovej činnosti vo Flóre. Dokonca vo svojom bratislavskom byte ukrývala budúceho náčelníka štábu partizánskej skupiny Čapajev Ľudovíta Kukorelliho, keď naňho Ústredňa štátnej bezpečnosti vydala zatykač. A keďže chlapci sa často navštevovali, zakrátko medzi Dušanom a mamou preskočila iskra a ešte počas vojny 30. apríla 1944 si povedali áno. Podľa toho vyzerala aj ich svadobná cesta. Išli na Kysuce, do oblasti Makov-Bumbálka. Nádherný kraj, na jar celý rozkvitnutý a voňavý… Na jednej strane hraníc Slovenský štát, na druhej Protektorát Čechy a Morava. Odtiaľ mali čerství mladomanželia previesť niekoľko ľudí na našu stranu, lebo v protektoráte boli v ohrození. Poznávacím znamením bola margaréta v chlopni kabáta. Horská lúka, po ktorej kráčali, mala byť celkom bezpečná. Môj otec však odrazu v diaľke spozoroval pohyb, záblesky zbraní v rukách nemeckých vojakov. Čo teraz?! Videli lúku obsypanú kvetmi, a tak ich s úsmevom začali viazať do kytice, sem-tam sa pobozkajúc. Nemci ich síce legitimovali, ale obaja plynulou nemčinou vysvetlili, že sú na krátkej svadobnej ceste, bývajú v neďalekej chate a pred odchodom si ešte išli natrhať kvety… Pustili ich, ale potom im srdce kdesi v hrdle ani nedovolilo rozprávať. Pochopili, že mali obrovské šťastie. Na rozdiel od tých, o ktorých sa mali postarať… Nemci ich zastrelili. Vojnu a fašistickú totalitu napriek odvážnemu odboju prežili obe moje rodiny, väzenie sa pre rodinu Viestovcov chystalo paradoxne až v oslobodenej, no, bohužiaľ, nie slobodnej republike.
„Otca si vo väzbe nechali do 2. júla. O mojom narodení – tejto pre neho takej úžasnej chvíli – sa tak dozvedel od lepšie informovaných spoluväzňov morzeovkou vyklopkávanou na väzenské rúry.“
V mene republiky
30.mája 1948 sa stará mama Kvetoslava, starý otec Dušan, strýko Borivoj, môj otec Dušan a mama Miroslava rozhodli emigrovať. Bolo to v deň volieb. Aj s ďalšími ich priateľmi, ktorí sa nemohli zmieriť s neslobodou po februári 1948, chceli odísť z Československa, kam patrili srdcom, nie však názormi! Útek nevyšiel, a to sa k hraniciam ani na dohľad nepriblížili. Naopak, tým, čo sa dali sfanatizovať novým režimom, vyšiel zámer ponížiť ich a odsúdiť za nepodarený útek. Môj otec Dušan Viest ml. spomínal na strašné časy, ktoré prežil vo vyšetrovniach ŠtB, vo väzniciach a v pracovných táboroch v knihe V mene republiky, ktorá vyšla nedávno vďaka Ústavu pamäti národa. Nikto z rodiny, ktorej sa spomienky môjho otca týkajú, už nežije. Len ja, vtedy ešte nenarodené dieťa v lone matky Miroslavy. Postupne som sa dozvedala, že ešte pred pôrodom som sa čudnou hrou osudu ocitla vo väzbe v bratislavskom Justičnom paláci. Nakoniec som sa narodila 28. júna po tom, ako moju mamu, a teda aj mňa, 5. júna 1948 prepustili z väzby, aby ma mohla ísť porodiť do Bardejova, kde vtedy žila jej mama, moja babička Valéria Vysušilová. Otca si vo väzbe nechali do 2. júla. O mojom narodení – tejto pre neho takej úžasnej chvíli – sa tak dozvedel od lepšie informovaných spoluväzňov morzeovkou vyklopkávanou na väzenské rúry. Bol šťastný. Splnil sa mu sen o dcére, aj keď nie o živote, ktorý pre mňa plánoval. 27. apríla 1950 si totiž členovia rodiny Viestovcov vypočuli rozsudky Štátneho súdu v Bratislave, ktoré nikto neočakával. Môj otec Dušan Viest dostal štyri roky, jeho otec tri, jeho mama dva roky a ťažko chorý brat Borivoj rok. Rovno zo súdu ich odvážali do žalárov.
Rok medzi vrahyňami a zlodejkami
Mamu odsúdili na rok odňatia slobody v Ilave, vo väznici, kde ich bolo spočiatku v jednej cele aj dvadsať – politických väzenkýň, vrahýň aj zlodejok. Neskôr prišiel rozkaz oddeliť politické od ostatných „normálnych“, možno aby nešírili nevhodné či zakázané názory. Aj keď táto väznica pre ženy nebola v porovnaní s mužskou až taká krutá, predsa len mala obrovský vplyv na duše žien odsúdených za akože politické zločiny. Vychádzali odtiaľ zlomené, bez vôle, ustráchané. Súdim tak podľa toho, aká mama sa mi vrátila. Bez mihnutia oka, bez výčitiek sa skrátka trhali rodiny, okrádali ich o slušné bývanie a posielali žiť do polorozpadnutých chatrčí, deťom stavali sirotince, matky a otcov posielali do väzníc a do pracovných lágrov. „Dostal som číslo 8781 a upozornenie, že všetko ostatné aj s menom ostalo zavesené na klinci vrát väznice,“ spomínal otec, ktorý prežil celkovo desať presunov medzi väznicami a trestaneckými tábormi nútenej práce na Slovensku, v Čechách i na Morave, pričom zažil aj otrockú väzenskú prácu v uránových baniach. Najbrutálnejšie však bolo mučenie na Krajskom veliteľstve ŠtB v Bratislave, ktoré zažíval nielen on, ale aj moja stará mama Kvetoslava. Keby som tak dostala šancu spýtať sa jej, kde na to brala silu. Ako mohla vydržať po rokoch odvážneho odboja proti nacizmu to, ako sa k nej zachovala krajina, za ktorú bojovala. „V decembri 1950 ma dopravili z väznice z Ilavy do Bratislavy na ŠtB, kde ma vypočúvali spočiatku za odbojovú činnosť, potom ma nútili priznať sa k hrdelnému činu fackami a bitím. Keď som sa k nepravde nechcela priznať, pristúpili k inkvizičným metódam, pričom sa striedali traja. Vyrazili mi predné zuby, bili ma po chodidlách a rukách, kopali po celom tele, ťahali po dlážke za vlasy. Pritom mi zlomili nosnú chrupavku, takže jednou stranou nosa ani dnes neviem dýchať, utrpela som otras mozgu a poranenie močového mechúra. Keď som stratila vedomie, polievali ma vodou a pokračovali v mučení,“ píše sa v jej neskoršej žiadosti o rehabilitáciu.
„Keď som sa k nepravde nechcela priznať, pristúpili k inkvizičným metódam, pričom sa striedali traja. Vyrazili mi predné zuby, bili ma po chodidlách a rukách, kopali po celom tele, ťahali po dlážke za vlasy.“
Otrhaný hrdina SNP
Keď sa otec vrátil z väzenia, rodičia sa rozviedli. Bolo to vlastne ultimátum maminej mamy, keďže ho vinila za náš pokazený život. Prvýkrát som tak otca stretla až v roku 1963, keď som mala pätnásť. Cestovala som za ním do Šamorína, kde žil s druhou ženou Evou a so synom Dušanom, ktorý mal vtedy asi sedem rokov. To, kam som vstúpila, ma však šokovalo. Šedivé betónové prevlhnuté priestory bývalej práčovne nemohli slúžiť na život, a predsa v nich bývali dve rodiny: jedna mojej starej mamy Kvety a starého otca Dušana, druhá môjho otca, jeho manželky a malého syna. Zopár kusov starého nábytku a nekonečný chlad zo stien a dlážky – toto mám, okrem iného, v pamäti z toho leta. Muselo prísť až 20. výročie SNP, na ktoré do vtedy najlepšieho bratislavského hotela Carlton pozval môjho starého otca vtedajší predseda Slovenskej národnej rady, aby mu odovzdal vyznamenanie ako účastníkovi SNP. Všetci boli slávnostne vyobliekaní, len môj starý otec vyčnieval – jednak bol dosť vysoký, jednak sa odlišoval predovšetkým tým, že nohavice od požičaného, obnoseného obleku sa mu končili nad členkami a rukávy na saku mal rozstrapkané, nehovoriac o košeli, na ktorej čas takisto nechal svoje stopy. Jeho chudobný a zanedbaný výzor si Michal Chudík všimol a poveril svojho tajomníka Leopolda Podstupku, aby zistil, čo je vo veci. Ten vycestoval do Šamorína, kde sa ocitol v tej istej starej betónovej práčovni. Zhrozený opísal situáciu predsedovi SNR, ktorý potom rodine Viestovcov poslal päťtisíc korún zo svojho fondu a požiadal vtedajšieho povereníka spravodlivosti JUDr. Petra Colotku, aby rodine nejakým spôsobom pomohol. Po dlhom čakaní dostali aspoň slušné bývanie, hoci vila nad hradom, ktorú im v roku 1950 zhabali, to nebola. A nebola to ani náplasť na roky trvajúce utrpenie. Pocit krivdy sa totiž nedá len tak vymazať…
Dana Viestová, Foto: archív D. V.
