VERONIKA ŽILKOVÁ: Život nie je to, čo chceš, ale to, čo vydržíš

Pred rokom dostala od manžela mail, v ktorom jej oznámil, že už ju nemiluje a jeho prípadný ďalší vzťah je len dôsledkom toho. A že sa ospravedlňuje. Po osemnástich rokoch od chvíle, keď jej sľúbil, že pri nej bude stáť v dobrom aj v zlom… Bola úprimná. Bol to šok a bolelo to. A potom, keď už mala pocit, že ukladá nohy znovu na ako-tak pevnú zem a vianočné svetielka jej pripomínali svetlo na konci tunela, odišla pár hodín pred koncom minulého roka jej deväťdesiatosemročná mama. Neviem, či si opakovala, že nesmie padnúť a musí za každú cenu zostať stáť, ale stojí. Nesťažuje sa a usmieva sa, dokonca sa smeje, občas aj poriadne nahlas… „Posledných desať rokov som sa totiž neustále kontrolovala, aby som neprekročila protokol a až teraz si uvedomujem, že som to nebola ja. Zamkla som v sebe všetko kreatívne a premenila sa na paničku v kostýme,“ hovorí otvorene o rokoch po boku českého herca a politika Martina Stropnického. Dnes je to však opäť ona, herečka, mama a najsilnejšia žena, ktorú poznám. Veronika Žilková.

Je mi úprimne ľúto vašej maminky, hoci sa dožila neuveriteľne krásneho veku. Viem, že pritom jej tvrdili, že ak vás donosí a porodí, pravdepodobne pri tom zomrie.

Podľa lekárov vraj nepripadalo do úvahy, že by sme obidve prežili. Rodičia si ale nevedeli predstaviť nič iné, len že sa narodím. Maminka riskovala, ale zvládli sme to obe. Určite neboli jediní, ktorí boli postavení pred takéto rozhodnutie, ale pre mňa to znamenalo, že kedykoľvek som sa pozrela na otca, videla som v ňom tú statočnosť, s ktorou sa postavil za svoje hodnoty a názory. Tak ako aj predtým, keď pred neho ako pred známeho hudobníka, ktorý cestoval po celom svete, ŠTB položila papiere, aby, ak chce ďalej koncertovať, podpísal spoluprácu. A on nepodpísal. Hoci to znamenalo, že napriek tomu, že bol v tých časoch najlepším flautistom, musel okamžite skončiť a nikde ho už nechceli za­mestnať. Chvíľu síce učil na konzervatóriu, potom na ľudovej škole umenia, ale odvšadiaľ ho kvôli kádrovému posudku nakoniec vyhodili. A videla som statočnosť maminky, ktorá vedela, že musia stáť jeden za druhým. Otec stál za svojím a mama za ním. Nesťažovala sa a živila z platu účtovníčky na Barrandove celú rodinu.

Bola to z otcovej strany vec viery?

Skôr by som povedala, že veľmi silne cítil vlaste­nectvo, zmysel pre pravdu a povinnosť.

V každom prípade ste vyrastali v katolíckej ro­dine. Vo svojej životopisnej knihe Deľte dvoma, ktorá vyšla nedávno, však spomínate, že ste po­čas krátkeho vzťahu s oscarovým režisérom Jiřím Menzlom nečakane otehotneli a rozhodli ste sa pre interrupciu, ktorú ste nazvali svojím rozvo­dom s Bohom. Už ste totiž nedokázali prežívať ten pokoj, že sa o vás Boh stará. Tam niekde sa narodila tá silná žena, ktorou ste dnes? Tá, ktorá si jednoducho musela poradiť sama, čokoľvek sa stalo, ktorá musela nájsť silu vstať, keď ju život zrazil k zemi…?

Vystihli ste to presne. Uvedomila som si totiž, že odpovede, ktoré som si priniesla do života z domu, neboli na všetky situácie. V tejto som jednoducho zostala sama. Už som nemala poruke ani rodičov­skú radu, a nevošla som sa ani do kolónok Desato­ra. Zrazu som musela vykročiť do neznáma, zaris­kovať a prijať za to zodpovednosť.

Do náruče iného vás vtedy však dohnala nevera manžela, ktorý vás, ako ste ďalej spomínali vo vašej knihe, podviedol s kamarátkou. Keď ste sa potom vydali druhýkrát, váš syn Cyril prišiel na svet s herniou bránice a bojoval o život. Mám pocit, že ste boli na seba príliš tvrdá, a to v situá­ciách, v ktorých bol na vás život oveľa tvrdší ako na iných. Väčšina by mala skôr pocit nespravod­livosti…

Ja som to tak necítila. Keď som pred pár rokmi učila na konzervatóriu s Honzom Potměšilom, čes­kým hercom, ktorý po autonehode počas revolúcie v roku 1989 zostal na vozíčku, hovoril mi: Vieš, ja som sa nepýtal – prečo práve ja?, ale – a prečo by som to nemal byť ja? A presne tak to je. Preto je aj mojím životným heslom, že život nie je to, čo chceš, ale to, čo vydržíš.

„Neviem, čo je šťastie. Ani ho nehľadám. Snažím sa vo všetkom, čo prežívam, nachádzať skôr radosť.“

Vydržali ste už vtedy veľa, napriek tomu ste sa rozhodli naložiť si ešte viac. Keď Cyril zvládol krátko po narodení operáciu a dostal sa z najhor­šieho, sľúbili ste, že ak sa ďalší syn narodí zdravý, z vďačnosti si zoberiete k svojim trom deťom ešte jedno z detského domova. Prečo?

Možno to je kľúč k môjmu životu. Zrejme som po otcovi zdedila jeho empatiu. On totiž nikdy nene­chal nikoho len tak odísť, keď videl, že mu môže pomôcť. Keď bol niekto v núdzi, mohol sa akokoľ­vek ponáhľať, neexistovalo, aby sa pri ňom neza­stavil. Mal v sebe neuveriteľnú schopnosť vidieť v každom núdznom Boha. A to sa stalo aj mojou súčasťou. Nedokážem byť ľahostajná. Normálni ľudia možno takéto sľuby nedávajú… A keď aj, tak si z domova nedovezú namiesto jedného dieťaťa rovno dve. Šla som tam po vytipované roztomilé dievčatko, ale keď som ju videla, prebehlo mi hla­vou – ona je taká milá, tú bude chcieť každý. V tej chvíli sme prechádzali chodbou a pani riaditeľka mi hovorí: Bohužiaľ, súrodencov – a pozrela sa na chlapca a dievča, ktorých tam mali –, nechce nikto. Okamžite mi bolo jasné, s kým odídem domov.

Päť detí popri profesii, ktorá nemá pracovnú dobu, to chce viac ako empatiu. Kde ste brali silu?

Keď máte takú veľkú rodinu, tak si skrátka nemô­žete povedať – ja už nevládzem. Nemôžete deťom odkázať – potrebujem od vás pauzu. Nehovoriac o tom, že vtedy som hrala asi najviac v živote. Môj druhý manžel nezarábal, takže som musela živiť rodinu. V noci som písala scenáre Tele tele, cez deň nakrúcala niekoľko seriálov a večer utekala do divadla. Bola som navyše vo veku medzi tridsiat­kou a štyridsiatkou, keď je pre herečky najviac rolí. Občas som cítila, že už by som potrebovala aspoň pár dní voľna, ale to u nás v podstate nejestvovalo. Aj keď sa mi podarilo poslať všetky deti do tábora, stalo sa niečo maminke, a keď nie jej, tak náš pes vbehol pod auto. Vždy si moje voľno skrátka vybral niekto iný…

A to ste mi rozprávali, že ste po tom, čo ste nie­koľko prázdnin za sebou strávili na Slovensku v domove pre postihnuté deti, o ktoré sa starali uršulínky, zvažovali, že vstúpite do rehole a bude z vás bezdetná misionárka…

Myslím, že pri mojom osobnom nasadení by som toho mala presne toľko, aj keby zo mňa bola rá­dová sestra. Keď som učila na konzervatóriu, čo bolo dokopy asi pätnásť rokov, sponzorovala som všetkých svojich sociálne slabších žiakov, niektorí u nás dokonca bývali, alebo som im aspoň zháňala roly. Keď som dostala ponuku, súhlasila som, ale s tým, že musia obsadiť aj tamto turecké dievča, ktoré vyrástlo v detskom domove a nemá penia­ze. Nie som schopná sedieť len tak so založenými rukami. A potom sa rúcam, že som prepracovaná. Teda rúcam… Ja sa zrútim a o desať minút už idem umývať riad (smiech) …

A teraz mi dovoľte otázku – prečo za toto všetko príde potom od života facka, akú ste dostali vy pred rokom od svojho manžela – nevera a mail, že vás už nemiluje.

Prosto to tak je, že starší muži odchádzajú za mlad­šími ženami. To bol nerovný boj, ktorý by som už ani nerozoberala.

„Ťažko môžem v šesťdesiatjeden rokoch súperiť s tridsaťročnou ženou. Každá bežíme iné preteky.“

Nemusíme rozoberať jeho, ale vás. Vy ste sa ani na chvíľu nepozreli niekde k nebu a nepýtali sa – prečo ja?

Znovu vám odpoviem tým Honzovým – a prečo by som to nemala byť ja? Možno to tak malo byť. Na sociálnej sieti mi začalo písať množstvo žien, ktoré mali podobný osud a hovorili mi – sme tak rady, že v tom nie sme samy. Možno sa mi to malo stať preto, aby som niekomu pomohla tým, že vidí, že nie je v ťažkej situácii jediný.

Samozrejme, ale aj tak mi to nedá. Vy ste sa doma vzdali v podstate všetkého a stáli vedľa manžela, ktorý robil najprv politickú a potom diplomatic­kú kariéru ako český veľvyslanec v Izraeli, kde ste ho sprevádzali. Vrátili ste sa na začiatku pan­démie, aby ste sa postarali o svoju, ale aj o jeho deväťdesiatročnú mamu. A za to prišla nevera?

Takto to vidia ženy… Neviem, ako sa na to pozeral on. Viem len, že ťažko môžem v šesťdesiatjeden ro­koch súperiť s tridsaťročnou ženou. Každá bežíme iné preteky. Poznám mnoho mužov v okolí, ktorí urobili to isté. Bývalých hercov a zabezpečených politikov. Keby bol môj muž šesťdesiatsedemročný bývalý poštár na dôchodku, pochybujem, že by sa na neho nejaká tridsaťročná dievčina nalepila.

Moc je skrátka afrodiziakum.

V tomto prípade je to podľa mňa skôr túžba po ne­jakom lepšom spoločenskom postavení. Veľmi im tú lásku neverím.

Neviem, koľko žien na vašom mieste by to ustálo.

Ale ja mám viac rolí. Nie som len manželka, som matka, donedávna dcéra, sestra, babička… Keď vám jedna rola nevyjde, nemôžete odísť aj z tých ostatných a opustiť ľudí, ktorí vám nič neurobili. Naopak, stáli pri vás. Nehovorím, že to bolo ľahké. To ani náhodou.

Ľahším vám to totiž nerobili ani médiá a vyťaho­vali len to, čo ich predávalo.

Oni totiž potrebujú titulok dňa, ich nezaujíma, čo niečomu predchádza a ako sa niečo vyvíja. To som zažila už pri mojom druhom rozvode, ktorému predchádzalo osemnásť rokov boja s manželovým alkoholizmom. Oni v jednej chvíli len zverejnili – odišla od manžela. Neriešili tie roky predtým, keď sa zas a znova pýtate – Vydržím to? Nevydržím? Rozídeme sa? Alebo to ešte skúsime? Pôjde na lie­čenie?

Náročné je, že človek pred tým neujde. Raz ste slávna, tak musíte uniesť aj toto.

Nič však nie je čiernobiele. Keby som nemala za chrbtom tlak verejnej mienky, asi by som bola zo všetkého zrútená oveľa dlhšie. Možno by som dokonca mnohokrát ani znova nenašla silu. To, že som sa musela zakaždým namaľovať, obliecť a vyjsť do toho VIP sveta, kde musíte hrať rolu, že ste v poriadku, aj keď nie ste, mi nakoniec možno, paradoxne, pomohlo.

„Keď máte takú veľkú rodinu, tak si skrátka nemôžete povedať – ja už nevládzem. Nemôžete deťom odkázať – potrebujem od vás pauzu.“

Vidím, že máte v sebe schopnosť vidieť pohár vždy skôr poloplný ako poloprázdny. Darilo sa vám to vždy, alebo boli chvíle, keď ste to, že nie ste anonymný človek, miliónkrát nenávideli?

Samozrejme. Keď to ubližovalo mojim deťom. Naj­mä najmladšej dcéry mi bolo strašne ľúto. Zvlášť keď otec bol ministrom obrany a žili sme od rána do večera s ochrankou. Viete si predstaviť, že de­saťročné dievča nemôže ísť do parku hádzať lop­tu s kamarátkami bez toho, aby za ňou stáli dvaja ozbrojení vojaci? Tá to odniesla strašne… A ako če­rešničku na torte sme ju nakoniec zo všetkého, čo tu mala, vytrhli a zobrali do Izraela, hoci pretekár­sky tancovala a úspešne. So skupinou boli dokonca majstrami republiky. Aby však rodina bola pokope, musela sa prispôsobiť. A za „odmenu“ sa jej potom tá rodina rozpadla. Ak je nejaká obeť toho, že sa narodila známym rodičom, tak ona.

Tí starší to mali jednoduchšie?

Prinajmenšom sa s tým už vyrovnali. Navyše, všetci mali meno po svojich otcoch, ani jeden sa nevolal ani Žilka, ani Žilková. Aj keď v škole sa to, samozrejme, vedelo, že sú od tej slávnej maminky. Takže zažívali, že učitelia im nepovedali ako každé­mu inému, že neposlúchajú, ale – Ty si myslíš, že keď si z tej slávnej rodiny, tak že môžeš hnevať? To bola daň za moju popularitu. Keby som toto vedela, radšej by som slávna nikdy nebola. Nie kvôli sebe. Mňa sláva baví. Klamala by som, keby som pove­dala, že by som bola radšej herečka, ktorú nikto nepozná. Ale keby som vedela, čo to urobí s mo-jimi deťmi a aj s mojimi vzťahmi, tak ju nechcem. Máloktorý partner dokáže byť totiž pyšný na to, že je jeho žena známa. Ak je z rovnakého odboru, väč­šinou príde žiarlivosť. A keď nie, môj druhý manžel bol napríklad stavebník, väčšinou sa mu ťažko po­čúva, keď sa mu chlapi smejú – hej, tvoja žena sa tam zosmiešňovala, alebo bola s tamtým v posteli a s hentým sa pred kamerou bozkávala. Musí byť silná osobnosť, aby to vydržal.

Máte dnes takého vedľa seba? Po sklamaní totiž dnes už nie ste sama a opäť sa máte o koho oprieť po tom, čo ste našli spriaznenú dušu v hudobní­kovi Josefovi Holomáčovi.

Vedel, do čoho ide. Navyše, sám si tým prešiel. Zažil slávu, takže mu tá moja neprekáža. Aj keď to znamená, že sa zrazu ocitol na stránkach bulváru. Ako mi totiž prezradil novinár, s ktorým sme na­písali spolu knihu, moje meno predáva. Vraj si to nikto nevie vysvetliť, ale pri iks celebritách môžu písať aj o tom, že ich prešiel vlak a nikoho to neza­ujíma a o mne povedia, že sa mi nepodarila torta a všetci to kupujú. Ale radšej nech píšu o nás, ako o mojich deťoch. To mi ubližuje.

Rozumiem. Mimochodom, je obdivuhodné, že ste po takom sklamaní znovu našli odvahu dôve­rovať mužom.

Neviem, či som ju našla. Skôr mám pocit, že to je nejaký prírodný zákon prežitia. Nikoho som totiž nehľadala a ani som nikoho nechcela stretnúť. Možno preto sa to stalo. A akoby som začala odzno­va a zabudla na to, čo bolo.

Ste opäť šťastná?

Neviem, čo je šťastie. Ani ho nehľadám. Snažím sa vo všetkom, čo prežívam, nachádzať skôr radosť. Šťastie je totiž niečo, od čoho čakáme, že bude trvalé a navždy, kým radosť môžete hľadať stále odznova. Je to totiž niečo, čo príde, keď prežijete problémy, zvládnete starosti a prekonáte prekážky. Vtedy ju cí­tite najviac. Pred rokmi som hrala v rozprávke, kto­rá sa volala Vták Žiaľ. Bola o princeznej, ktorá bola stále šťastná, šťastná a šťastná, ale stále akoby chce­la spoznať niečo iné. Vtedy stretla ženu, ktorá pre­dávala tohto vtáka a ona ho veľmi chcela, napriek tomu, že ju starena presviedčala, že keď si ho zobe­rie, stratí svoje šťastie. Aj tak ho chcela mať a naozaj sa jej stali strašné veci. Samozrejme, ako každá roz­právka to malo šťastný koniec a vtedy k nej ten vták priletel a hovorí – Až teraz prežívaš skutočné šťastie, lebo bez žiaľu skutočnú radosť nespoznáš.