Vidia sa ako tuční

Na začiatku a najmä z diaľky to vyzerá ako módny výstrelok pubertiakov, z ktorého vyrastú ako z piercingu v pupku, alebo jednoducho zasiahnu rodičia a zo svojho potomka to prinajhoršom vytlčú. Je to však choroba, dokonca smrteľná, voči ktorej sú jedni aj druhí bezmocní. Prečo sa však podľa odborníčok na poruchy príjmu potravy, riaditeľky občianskeho združenia Anabell PhDr. Ing. Jany Sladkej a psychologičky Mgr. Zuzany Adamčíkovej vôbec objaví?

Poruchy príjmu potravy ako ochore­nie duše sa stále považuje za jedno z tých, ktoré vyvolávajú vonkajšie okolnosti, v ktorých sa predovšet­kým v detstve a počas dospievania ocitneme. Dnes už však výskumy hovoria, že s predispozíciou na ne sa môžeme rovno narodiť. Je to naozaj tak?

Sladká: Na medzinárodnom výskume v tejto oblasti sa podieľalo v Česku pražské Centrum pre poruchy príjmu potravy 1. lekárskej fakulty a Všeobecnej fakultnej nemocnice v rámci rozsiahleho medzinárodného projektu u pacientok z celého sveta a vedci naozaj prvýkrát potvrdili presné umiestnenie génu, ktorý má podiel na zvýšenom riziku rozvoja anorexie. Nachádza sa na dvanástom chromozóme a v minulosti ho vedci označili za sídlo genómu zodpovedné­ho za diabetes 1. typu a autoimunitné ochorenia.

Znamená to, že keď sa narodím s touto predispozíciou, už poruchám s prijímaním potravy neuniknem?

Sladká: Nie. Gén sám osebe ich totiž nespúšťa. Ochorenie zrejme vzniká spolupôsobením rizikových genetických faktorov a rizikového prostredia. Ako to trefne pomenovala špičková česká odborníčka v tejto oblasti profesorka Hana Papežová: „Genetika je nabitá pištoľ, ale my mô­žeme prostredím ovplyvniť, či vystrelí alebo nie.“

Adamčíková: Poruchy príjmu po­travy sú ochorenia, na ktorých rozvoji sa vždy podieľa viacero faktorov. Od držania diét, posmeškov týkajúcich sa vzhľadu, osobnostných čŕt cez stravovacie vzorce v rodine a záťažové udalosti, ktoré zažijeme, až po sociál­ne siete a médiá. Ak predstavujú pre človeka väčšiu záťaž, ako vie aktuálne zvládnuť, môže sa manipulácia s jed­lom stať spôsobom, ako ju zvláda.

Čo tým však chce docieliť?

Adamčíková: To, čo chce každý z nás – mať zo seba dobrý pocit, cítiť sa sebavedomo, hodnotne, aby nás tak vnímali i druhí ľudia, mať pocit, že sme to zvládli, mať pocit kontroly, byť šťastný. Na začiatku chudnutia sa ľu­dia totiž naozaj často cítia spokojnejší sami so sebou a dostávajú aj mnoho pozitívnych reakcií od okolia.

Potiaľto je to pochopiteľné. Lenže keď už sa z chudnutia stane choroba, pre­čo tých istých ľudí, ktorým verili, keď im dávali komplimenty, už neposlú­chajú, keď dvíhajú varovný prst, že to preháňajú a vyzerajú strašne?

Adamčíková: Pretože od manipu­lácie s jedlom u nich vzniká závislosť, keď v mozgu dochádza k podobným biochemických a štrukturálnym zmenám ako pri závislosti od drog. Pre mentálnu anorexiu je tiež typické narušené vnímanie vlastného tela. To znamená, že hoci človek dostáva od druhých informáciu o tom, ako podľa nich vyzerá, sám sa taký nevidí. Bez ohľadu na telesnú hmotnosť sa vidí ako tučný. Toto všetko vedie k bludné­mu kruhu neustálej snahy schudnúť.

Sladká: Všeobecne sa pri dušev­ných poruchách ľudia pýtajú, prečo postihnutý nevníma realitu tak ako ostatní. To je práve prejav tej choroby Ak má niekto chorý žlčník, považuje sa za normálne, že jednoducho niečo jesť nemôže alebo mu niečo nerobí dobre. Pri anorexii je to jedlo ako také, ktoré odmieta preto, že ho sýti podstata jeho choroby.

Aj vo chvíli, keď si už sám uvedomu­je, že to nestačí a ďalšie schudnuté kilo by ho mohlo stáť život? Paradox­ne totiž aj v situácii, keď sa už snažia pribrať a zachrániť sa, sa mnohí nepo­chopiteľne tešia, keď znova schudnú. Ako je to možné?

Adamčíková: My v tom vidíme paradox, rozpor v kauzalite. V sku­točnosti v tom však žiadna kauzalita nie je. To, že chce človek s mentálnou anorexiou napriek život ohrozujúcej podváhe žiť, neznamená, že prestane byť závislý od manipulácie s jedlom, že po nej prestane bažiť. Alebo že neprežíva pocit uspokojenia, keď sa mu manipulácia podarí a schudne. Pri manipulácii s jedlom dochádza totiž v mozgu k vyššej produkcii niektorých látok. Ide o neurotransmitery, ktoré spôsobujú pocit radosti.

Tú však akoby nakoniec neboli schopní prežívať ani z pochvál okolia, ktoré ich na začiatku ešte tešili. Postupne si totiž aj vetu – „Dobre vy­zeráš!“ prekladajú ako – „Si tlstá/-ý.“ Prečo?

Sladká: Veľmi záleží na tom, ako je tá veta vyslovená. Ak človeku s poruchou príjmu potravy niekto povie, že vyzerá dobre, v čase hlbokej choroby alebo na hranici vyliečenia sa, je väčšinou spokojný. Ak však rovnaká veta padne v zmysle: vyzeráš dobre, konečne nie si taká vychudnu­tá, pristane ti, keď si teraz pribrala, je to pre krehkú psychiku liečeného anorektika ako blikanie výstražného znamenia. Strach z toho, že by mohol nekontrolovateľne priberať, je totiž obrovský a trvá roky, než takéto vety dokáže zvládnuť a prijať bez toho, aby ho vydesili.

Adamčíková: Človek s mentálnou anorexiou má narušené vnímanie vlastného tela. To spôsobuje, že na každú zmienku o jeho vzhľade reaguje rovnako. Bez ohľadu na to, či ide o kritiku alebo o kompliment. Jeho záver je jasný, nevyvrátiteľný a vždy rovnaký. Je tučný. Ide však o chorobné a ovládajúce presvedčenie, ktoré môže mať až hĺbku bludu. Preto je najlepšie vzhľad človeka s poruchou príjmu potravy nikdy nekomentovať.

Je z toho vôbec cesta späť?

Sladká: Som presvedčená, že áno. Odborné pramene uvádzajú päťdesiat až šesťdesiat percent vyliečených a okolo tridsať percent tých, u ktorých porucha prejde do chronického stavu, keď sa jej ataky opakovane vracajú. Do desať percent je tých, ktorým sa vyliečiť nepodarí a ktorí v dôsledku tejto choroby umierajú na zlyhanie organizmu či po samovražedných pokusoch, keď už je nenávisť k vlast­nému telu taká neznesiteľná, že to ukončia. Treba však povedať, že tieto štatistiky nie sú presné, mnoho ľudí s poruchami príjmu potravy sa totiž nelieči alebo sa lieči len na kompli­kácie vyvolané primárnou poruchou. V každom prípade je cesta k vylieče­niu vždy dlhá a dláždená hľadaním seba samých a bojom so strachom z jedla. Väčšinou ide o roky.

Adamčíková: Poruchy príjmu po­travy považujeme ako všetky iné zá­vislosti naozaj za liečiteľné ochorenia. Nie však vyliečiteľné. To znamená, že človek môže úspešne absolvovať liečbu a abstinovať od manipulácie s jedlom. Pokojne i do konca života. Ale závislým zostáva po celý život.

PORUCHY PRÍJMU POTRAVY V ČÍSLACH

• Problémy so stravovacími návyk­mi sa začínajú najčastejšie počas dospievania, a to 10-krát častej­šie u dievčat ako u chlapcov.
• Približne u 20 až 30 % žien, ktoré držia nejakú redukčnú diétu, sa časom rozvinie úplná alebo čiastočná forma poruchy príjmu potravy.
• S diagnózou mentálna anorexia, bulímia a ďalšie formy porúch príjmu potravy bolo na Slovensku v roku 2017 vyšetrených 1 875 osôb, z toho 717 vo veku do 14 rokov a 541 vo veku 15 až 19 rokov.
• Úmrtnosť na túto poruchu môže byť až 10 percent, najviac zo všetkých psychických porúch.

Foto: Shutterstock