Jesť musíme, aby sme žili, a chceme, pretože nám to robí dobre. Výživnú hodnotu potravín alebo recept na výborný pokrm je možné zistiť jednoducho. Ťažšie je už rozpoznať, ako jedlo súvisí s naším správaním a rozhodovaním.
V roku 1905 vypukla na ruskej lodi Potemkin vzbura. Spustili ju červy v boršči. Námorníci polievku odmietli aj po tom, čo ju lodný lekár označil za jedlú. Dôstojníci sa vyhrážali popravami, a tak väčšinu z nich rozčúlení námorníci pozabíjali. Ako veľmi ponížene sa museli námorníci cítiť, keď pre nich dovtedajšie hodnoty stratili význam… Čo všetko pre nich predstavovalo pokazené mäso? A správa, že je to pre nich dosť dobré? Keby išlo len o jedlo, stačilo polievku raz nezjesť – tak, ako to pamätníci poznajú zo známych socialistických školských jedální. Problém teda iste nebol v červoch, ale v emóciách, ktoré jedlo dokáže vzbudiť.
Najväčšia láska
„Zo všetkých lások je… najúprimnejšia tá k jedlu,“ povedal spisovateľ G. B. Shaw. Emócie, ktoré sú s jedlom spojené, nenájdeme však na žiadnom jedálnom lístku. Asi preto je také ťažké dodržiavať diéty, pretože vidina zdravia či krásnej postavy by mohla byť dostatočne silnou motiváciou… Odborné odporúčania sú založené na hodnotách vitamínov, obsahoch tukov, cukrov či kalórií. Lenže strava nie je to isté čo jedlo. To znamená oveľa viac – chuť, príjemné prostredie, dobrú spoločnosť. Jednoducho – pôžitok. Doktor Volker Pudel, najznámejší nemecký odborník na výživu, poukazuje na to, že v rebríčku pôžitkov stojí jedlo za dovolenkou, časom stráveným s rodinou a láskou/sexom na štvrtom mieste, u ľudí nad 33 rokov dokonca na mieste treťom – pred láskou a sexom! Výskumy u nás sa zatiaľ zameriavajú na jedlo skôr len z hľadiska jeho zloženia alebo ekonomickej dostupnosti.
Jedlo a sex
Redukovať jedlo na jeho biologickú podstatu znamená obchádzať podstatnú časť jeho významu. Ako dôkaz, že rozumové argumenty majú pri jedle veľmi malý význam, uvádza doktor Pudel prekvapivo rýchly návrat Nemcov k hovädziemu mäsu – ani choroba šialených kráv sa na jeho spotrebe dlhodobo neprejavila. Z prepojenia emócií a stravovania vychádza odborník tiež vo svojich návodoch na chudnutie – pri návaloch žravosti odporúča náhradné pôžitky – napríklad návštevu kina, alebo rovno rande. Jedlo aktivizuje rovnaké časti mozgu ako hudba, niektoré drogy či sex. Anthelme Brillat – Savarin, francúzsky zakladateľ filozofie o jedle a autor knihy Fyziológia chuti, sa teda asi veľmi nemýlil, keď povedal, že žena, ktorá rada je, má rada aj sex. Psychoterapeutka Petra Pokorná pracovala s klientkou, u ktorej toto vzájomné pôsobenie bolo jednoznačné: „Po rozvode som už nechcela partnera za každú cenu, a tak som mala aj obdobie, keď som bola sama. A vždy som pribrala. Teraz už viem, že čím menej mám sexu, tím viac jem.“ Petra Pokorná vysvetľuje, že „uspokojenie jedlom je v ľudskom živote vývinovo staršie. Preto sa človek pri frustrácii sexom vracia na hlbšiu úroveň, a tam sa uteší.“ Existuje však aj iná súvislosť – ten, kto považuje pôžitky všeobecne za niečo hriešne, bude mať pravdepodobne problém užiť si ako jedlo, tak i sex. Nemusí to však vždy platiť, dopĺňa psychoterapeutka: „Môžeme si predstaviť ovplyvnenie rodinným prostredím – to radosť z jedla podporuje, sexualitu však potláča.“
Zakázané ovocie najviac chutí
Lenže jedlo je dokonca viac, ako len pôžitok. Náš prístup k nemu sa vytvára od raného detstva práve vplyvom rodiny a výchovy. Tá formuje naše preferencie k jednotlivým pokrmom aj celkový vzťah k jedlu. Sladká chuť sa síce odmalička všeobecne preferuje, napriek tomu však štúdia doktorky Ingrid Keifer z viedenskej univerzity ukázala, že výchova môže jej obľubu posilniť. Keď sa deťom po určitom období ponúkali limonády s rozdielnym obsahom cukru, viac ako polovica detí, ktorým rodičia sladkosti zakazovali, siahla po najsladšej limonáde. Tú najmenej sladkú si nevzalo žiadne. Oproti tomu deti, ktoré predtým v sladkom neobmedzovali, nepohrdli ani menej sladkou limonádou – rozhodla sa pre ňu pätina detí, kým pre tú najsladšiu tretina. Poznatok, že absolútne zákazy len posilňujú vznik neurotických návykov, však nie je pre psychológov ničím novým. Rovnako je známy dôsledok zneužívania potravín ako odmeny (keď budeš dobrý, dostaneš cukrík) alebo trestu (dnes si nezaslúžiš nič sladké).
Prečo jeme?
„Kŕmenie je prvou a najdôležitejšou potrebou dieťaťa. To ako je uspokojovaná, sa do dieťaťa hlboko ukladá – o to viac, že deti nemyslia a nerozlišujú v kategóriách, v akých sme zvyknutí premýšľať my dospelí,“ vysvetľuje Petra Pokorná. „Jedlo, rozkoš z plného bruška a milujúca mamička splývajú v jeden slastný pocit, a preto vzťah s matkou, potreba bezpečia a jedlo budú navždy prepletené. „Jedlo môže tíšiť smútok, krátiť dlhú chvíľu, upokojovať pri strese, sprevádzať dobrú náladu či zvýrazňovať slávnostné chvíle. Vie však robiť dobre a zle zároveň. Obľúbená tešiteľka čokoláda svojím zložením naozaj pozitívne ovplyvňuje náladu. Keď nás však po jej „zošrotovaní“ prepadnú výčitky svedomia, dôsledkom môže byť taká frustrácia, že nás z nej dostane napríklad len ďalšia čokoláda.
A prečo nie?
Kto a aké aspekty s jedlom spája je také individuálne, že ich vypátranie môže vyniesť na povrch zaujímavé poznatky o fungovaní rodiny. „U nás doma bolo sladké na prídel. Rozhodovala o ňom mama – a to nielen pre nás deti, ale aj pre otca. Ten bol taký poslušný, že mu nikdy ani nenapadlo, aby si niečo sladké sám kúpil. Keď som bola väčšia, bolo mi trápne, ako sa môj otec, ktorého by som bola potrebovala vidieť ako chlapa, hlavu rodiny, chodil mamy pýtať, či si ešte môže vziať cukrík alebo kúsok torty. Alebo keď mu vynadala, že už toho mal dosť, keď vylizoval tanier a spokojne si mrmlal „mne to chutí“. Pre mňa samotnú bolo potom jedlo vo vzťahoch dlho v podstate rozhodujúce. Ak chlap vyjedol tanier do poslednej omrvinky, hneď som bola presvedčená, že je to ťuťmák, malý chlapček, čo počúva svoju maminku. Naopak, kto ma pozval na dobrú večeru, bol v mojich očiach boh, ktorý si zaslúži odmenu. Verila som, že taký chlap je veľkorysý, samostatný, schopný postarať sa o mňa,“ opisuje svoje problémy Števka, ktorá skončila na terapii po tom, čo jej boh začal pozývať na večeru svoju sekretárku.
Moc jedla
„Ja som vlastne vnímala jedlo ako dôkaz priazne alebo stresu. Došlo mi to, keď mi môj trinásťročný syn povedal, že vždy keď ma naštve, prestanem variť. A to som si, samozrejme, myslela, že to robím inak ako mama – sladkosti deťom predsa nezakazujem! Jednoducho som chcela, aby videli, ako veľmi som pre ne dôležitá. To je sila – cez deti som si vlastne overovala, či vôbec niečo znamenám! A potom som si uvedomila, že pred nimi tiež nerada maškrtím. Akosi som mala spojené, že to mamy nerobia – svoju som videla prvý raz s čokoládou, keď mala šesťdesiat, a dosť ma to zaskočilo. Vždy sa len totiž sťažovala, že otec môže jesť všetko a nepriberie, kým ona…“ rozmýšľa Števka nad možnosťou, či celé to obmedzovanie sladkostí nebol, okrem iného, aj mamin spôsob, ako si udržať akú-takú stabilnú hmotnosť. Petra Pokorná pripúšťa, že v takom prípade „ide o tzv. externalizáciu konfliktu – keď matka dozerá, aby ostatní nejedli sladké, nemusí sa už trápiť svojou obrovskou chuťou na sladké. Števka kus matkinej viny prevzala – nádej na rozhrešenie jej možno dávajú tí muži, ktorí ju dobre kŕmia.“
Stojím vôbec za niečo?
„Jasné, že človek veľmi opakuje to, v čom vyrástol. Lenže toto sa už týkalo len mňa. Keď som napríklad mala pocit, že som urobila niečo zlé, prestala som jesť, a tak mi z hladu bolo ešte horšie. Alebo som najprv sladké kupovala len deťom, a potom ich prosila, či by mi trošku nedali,“ dodáva Števka s tým, že teraz v nej každý nevedomý hlad vyvoláva otázku, za čo sa trestá, a sladkosti už nakupuje aj pre seba. Terapia odkryla jej presvedčenie, že taká hrozná ženská si od seba nič dobré nezaslúži. Svoju hodnotu bola schopná merať len prostredníctvom jedla, ktoré jej dávajú iní. Či už chlapi dobrou večerou („uletené je, že oni sami ma často vôbec nezaujímali“), alebo deti, ktoré si sladké dokonca museli odtŕhať od pusy. Existuje vari väčší dôkaz lásky!? Nevyhnutnosť takýchto dôkazov naznačuje nedostatočný pocit vlastnej hodnoty. Kto sa považuje za nedôležitého, nemá motiváciu a často ani odvahu starať sa o seba. Tridsaťosemročný právnik Juraj to zažil na vlastný žalúdok: „Vždy som bol zvyknutý, že sa mi o jedlo starala žena. Najskôr mama, potom manželka. Keď som bol niekde na služobnej ceste, kúpil som si desať deka vlašského šalátu a jeden rožok a mal som pocit, že som sa odviazal. Vydávať peniaze za jedlo mi pripadalo čudné – ako keby som ich vyhadzoval z okna. Potom sa však žena so mnou rozviedla a prvý raz v živote mi nikto jedlo nedával. Niečo som, samozrejme, jesť musel, ale z nákupu som sa väčšinou vrátil len s chlebom a vajíčkami. Dopriať si niečo lepšie som jednoducho nevedel, preto som sa vždy tešil aspoň na služobné obedy. Neskôr som si našiel priateľku (teda skôr ona mňa) a ja som sa len pozeral, ako si užíva – po obede zákusok, večer vínko, cez víkend kaviareň s kamarátkami… Začal som to skúšať tiež. Bol to síce zakaždým boj sám so sebou, nakoniec som však pochopil, že peniaze minuté za niečo, čo mi robí dobre, predsa nie sú vyhodené. Prečo by som nemal právo urobiť si radosť?“
Symbol prestíže
Okrem čisto osobných existujú aj spoločenské funkcie jedla. Každá kultúra má svoje stravovacie zvyklosti, ktoré majú rôzny symbolický význam. Kto za minulého režimu jedol pražskú šunku, mal pocit, že je niečo viac. Dnes to človek niekam dotiahol, keď sa môže pochváliť, že vie, kde majú najlepšie ustrice. Aj kaviár je synonymom blahobytu. Keď si ho ešte dáme v nejakej „in“ reštaurácii, potom to nielen znamená, že na to máme, ale že sa stýkame s tými správnymi ľuďmi. Ak s nimi však chceme držať krok, musíme vyvinúť určité úsilie. Napríklad poznať dobré ročníky vína, vedieť sa porozprávať o jeho farbe, po ochutnaní ho so znaleckým mlčaním prevaľovať na jazyku. Doba socializmu bola v tomto ohľade omnoho pohodlnejšia: pojmom bolo už samotné označenie vína „francúzske“. Na svoje hviezdne časy dnes nostalgicky spomína hociktorý vekslák štýlom: „Na diske som položil na bar dvojlitrovku od koly (áno – od koly, nie s kolou!) a bol som king.“
S jedlom rastie chuť
Identifikovať sa s okolím je možné jednoducho akceptovaním jeho zvyklostí – v Taliansku asi vzbudím menej pozornosti, keď si dám pizzu, ako keby som sa domáhala bryndzových halušiek. Ale aj doma slúži jedlo (a pitie) ako znak príslušnosti k určitej skupine – všetci poznáme neodbytné „daj si s nami pol deci, netrhaj partiu“. Ľudia okolo nás ovplyvňujú aj množstvo skonzumovaného jedla: v prítomnosti ďalšej osoby toho zjeme o tretinu viac, s dvoma ľuďmi dokonca o polovicu, a tak ďalej… So siedmimi spoločníkmi potom skonzumujeme takmer dvakrát toľko, ako opisuje výsledky pokusov doktorka Keifer.
Individualita verzus poslušnosť
Záleží na našej osobnosti, či sa jedlom chceme voči okoliu vydeľovať alebo, naopak, začleňovať doňho. To, že jej formovanie môže byť dôležité aj z politického hľadiska, možno vyvodiť z výskumu dvoch indiánskych kmeňov, ktorý pripomína Petra Pokorná: „Kmeň známych bojovníkov kŕmil svojich potomkov, kedykoľvek chceli jesť a z detí tam rástli sebavedomé osobnosti. Oproti tomu deti pastierov a zberačov museli čakať dovtedy, kým matka skončí svoju prácu na poli. Celý tento kmeň sa vyznačoval skromnosťou a ochotou podrobiť sa. Nie je asi náhoda, že v čase rozkvetu totalitných režimov sa v povojnovej Európe razila teória kŕmenia dieťaťa v pravidelných intervaloch, kým individualistická Amerika už vtedy považovala za správne kŕmiť dieťa vtedy, keď si to samo vyžaduje.“
Predovšetkým si neubližovať
Už nezmeníme to, ako nás dojčili. Pre koho však jedlo znamená problém, väčšiu šancu má vyriešiť ho pochopením mechanizmu, ktorý s ním spája, ako skúšaním rôznych diét. Každé nedodržanie jedálneho lístka si totiž neistý človek často vyloží ako ďalší dôkaz svojej neschopnosti, a tým ešte viac podkopáva svoje sebavedomie. Otázka, prečo by sa mal vlastne snažiť, keď aj tak za veľa nestojí, nič nerieši. Naznačuje však, aká podstatná a motivujúca je dôvera vo vlastnú hodnotu.
Podľa jedla poznáš človeka
Americkí sociálni psychológovia Róbert Schafer a Elisabeth A. Yetley pozorovali, ako niektorí ľudia prostredníctvom jedla vyjadrujú rôzne životné postoje. Podľa spoločenských znakov definovali nasledujúce skupiny:
Autoritári si čítajú o výžive, aby mohli druhých poučovať a ohromovať.
Nonkonformisti jedia tak, aby ukázali svoju originalitu a individualitu.
Vyznávači módy jedia, čo je práve populárne, a dávajú si radiť aj od reklamy.
Konzervatívci sú ich opakom a často aj kritikmi – svoje zvyklosti nemenia.
Kritici sledujú nové trendy, aby ich potom mohli kritizovať.
Hľadači zázrakov dúfajú, že zdravie a silu im trvalo zaručí správna strava.
Hľadači super zdravia podriaďujú stravu viere, že im zaručí dlhovekosť.
Hypochondri vnímajú stravu ako zdroj nebezpečenstva.
