Vizážistka Ivety Bartošovej: Vždy ku mne bola láskavá

Na chvíľu sa jej život preťal so životom speváčky, ktorá sa vtedy dostala na vrchol a doslova sa dotýkala hviezd. Kým Iveta Bartošová odvtedy už len padala na dno, jej dvorná vizážistka a niekdajšia modelka Magdaléna Molnárová sa, naopak, odmalička z toho dna dvíhala hore. Dosiahla, čo sa malému dievčatku z rodiny, kde vládol alkohol a násilie, ani nesnívalo. A nedala sa, ani keď o všetko, čo mala, prišla…

Vyrastali ste v rodine, kde bol problém s alkoholom aj fyzickým násilím. Hoci to podľa vašich slov ne­bolo úplne na dennom poriadku, bolo to boľavou súčasťou vášho detstva. Čo bolo najhoršie?

Ako dieťa ma trápilo najmä fyzické násilie a krik zo strany otca, ale rovnako aj mamkina závislosť od al­koholu. Nestavala som sa síce na stranu ani jedného, hoci fyzické násilie som asi vnímala horšie, ale trá­pilo ma oboje. Otcovo správanie vo mne vyvolávalo strach a za mamku som sa hanbila.

Spomínali ste, že ste sa navyše cítili otcom ponižo­vaná a mama sa vás nezastala.

U otca išlo skôr o to, že sa o naše citové potreby ani bežnú prevádzku domácnosti vôbec nezaujímal. Rie­šil hlavne prácu. O mame by sa síce dalo povedať, že bola, čo sa týka starostlivosti o nás, dobrá, spätne sme si však so sestrou uvedomili, že jej chýbala láska­vosť. Nevedela sa za seba vedieť postaviť a zdravým spôsobom si pýtať to, čo potrebovala. To sa prejavilo aj vo vzťahu k nám. Manipulovala nami. Pamätám si situáciu, keď som si priala zimné korčule, a ona mi sľúbila, že mi ich kúpi, ale musím jej najskôr ísť do obchodu po fľašu vína.

Ako sa s týmto dieťa vyrovnáva?

Cítila som strašný hnev, že mama pije, ale aj smútok, že sa k sebe naši nesprávajú pekne.

Doma sa to však nekončilo, kvôli rodičom sa na vás dívali cez prsty aj spolužiaci, kamaráti, susedia… Boli ste skrátka iná. V čom ste si to uvedomovali najviac?

Na rozdiel od ostatných detí sme nikdy nechodili na výlety ani dovolenky. Nevedela som, čo je to ísť do kina alebo do divadla. Naše pomery boli veľmi skromné, a to rovnako na materiálnej, ako aj na ci­tovej úrovni. Mojím spojencom a útechou sa tak stali knihy, hlavne rozprávky. Tam som nachádzala spravodlivosť a múdrosť, ktorú som svojím detským rozumom prirodzene vnímala. Na prvý pohľad mož­no škriatkovia, víly, anjeli, vodníci, čerti, jednorožce pôsobia naivne, opak je však pravda. Rozvíjali moju fantáziu, predstavivosť a schopnosť abstraktného myslenia. Zoznamovali ma s problematikou vzťahov, s otázkami dobra a zla…

Aj tak ste však museli rýchlo dospieť. Kedy ste si uvedomili, že vás to poznamenalo aj vo vašich vlast­ných vzťahoch?

Do istej miery som si to uvedomovala už počas man­želstva. Ale až keď som potom, čo sa mi po tridsia­tich rokoch rozpadlo, začala študovať etikoterapiu a prešla doslova osvietením, respektíve sebauve­domením, začala som v sebe rozkľúčovávať a pre­programovávať staré vzorce myslenia a uvedomila som si, ako celý systém prepojenia tela a mysle funguje. Odmalička som totiž bola zvyknutá bojo­vať hlavne za druhých. Ako najstaršia z troch sestier som prijímala všetku zodpovednosť na svoje plecia. Za súrodencov i rodičov.

Napriek tomu ste skonštatovali, že ste za spojenie s nimi vďačná. Trochu ste ma tým prekvapili – kedy ste si uvedomili, čo v rodičoch máte, a na základe čoho?

Pochopila som, že tu nie sme, aby sme súdili, ale aby sme sa učili milovať. Každá bolestivá lekcia je v pod­state príležitosť premýšľať, prečo sa to deje, a skúsiť milovať ešte viac. Keď sa mi niečo nepáči, tak to jasne poviem, ale v úlohe obete byť nechcem. V tejto ener­gii žila mamka a jej koniec nebol pekný. Jej pľúca boli naplnené vodou. Doslova sa utopila v sebaľútosti. Umierala totiž zatrpknutá. Nikdy otcovi neodpustila. Nikdy si ani nepriznala vlastný problém, teda že je alkoholička. Problém videla len v otcovi. On sa, nao­pak, zmenil. A uvedomila som si, že hoci sa predtým správal, ako sa správal, jeho lásku som paradoxne cí­tila vždy. Plne sa však prejavila až pred jeho smrťou.

Rozmýšľam, čo by ste im povedali dnes, keby znovu stáli pred vami…

Ja sa s nimi v duchu rozprávam stále. A cítim k nim bezpodmienečnú lásku. Som vďačná životu, že mi ju umožnil precítiť. Každá nespracovaná bolesť nás to­tiž zabíja zvnútra. V tomto som sa poučila nielen z ich chýb, ale aj vlastných. A hovorím si, že práve láska bez podmienok by mal byť hlavný vyučovací pred­met v školách. Je to niečo, čo nám vo vzťahoch dnes chýba, pritom sme s ňou prišli na tento svet.

Pomerne skoro, ako osemnásťročná, ste sa vydali. Brali ste to ako možnosť úniku od tohto všetkého, od rodiny, ktorá nefungovala?

Vôbec nie. Takto som určite nepremýšľala. Manžela som milovala. Neplánovane som otehotnela a potom sa to nejako všetko „dialo samo“. Bez toho, aby som si uvedomila, že sme dve zranené duše, ktoré sa k sebe pritiahli, aby si vedľa seba uvedomili a zahojili svoje traumy z detstva.

Pôvodne ste sa vyučili za predavačku, plánovali ste si na obchodnej akadémii urobiť maturitu a potom pedagogické minimum. V tomto vám však trochu skrížilo plány narodenie prvorodenej Lucky a štyri roky nato syna Martina. Napriek tomu ste odštar­tovali kariéru, o akej sa vám ani nesnívalo… Ako sa z osemnásťročnej mamy na materskej stala jedna z najobsadzovanejších reklamných herečiek 90. rokov?

Prišla som k tomu doslova ako slepé kura k zrnu. V jeden deň som sa dohodla s manželom, že sa stret­neme v centre Prahy, bez toho, aby som tušila, že ho pozvali na kasting na reklamu. Keď ma tam zbadala kastingová riaditeľka, okamžite ma začala presvied­čať, aby som to skúsila tiež. Najskôr som to absolútne odmietala, ale nakoniec som sa aj na popud manžela dala natočiť a ono to vyšlo. Hneď som dostala prvú „minirolu“. A už sa to rozbehlo. Na nakrúcaní si ma totiž všimol fotograf, ktorý ma pre zmenu pozval na konkurz do modelingovej agentúry, kam ma prijali tiež. Nasledovalo fotenie v Taliansku a potom rekla­ma na kávu Dowe Egberts s Markom Vašutom…

Zmenilo vám to život?

Rozhodne. Začala som na sebe intenzívne pracovať, učila sa angličtinu a konečne si o niečo viac verila, pretože sa mi naozaj darilo. Točila som jednu rekla­mu za druhou. Za najväčší úspech som však aj tak po­važovala to, že mám zdravé deti, muža, ktorého som milovala, krásny vzťah so sestrou a že robím, čo ma napĺňa. Nehovoriac o tom, že som bola vďačná, že sa máme dobre a konečne nám nič nechýba.

Obdivuhodné bolo, že ste nedovolili, aby vám to, čo ste prežívali v detstve, úplne udupalo sebadôveru.

No udupaná bola. Moje sebavedomie bolo veľmi hlboko pod bodom mrazu. Spomínam si, ako som sama so sebou viedla pred jedným kastingom vnú­torný dialóg a presviedčala sa, nech sa sústredím len na to, čo odo mňa režisér chce, a nie na to, ako príšerne to asi robím či ako príšerne vyzerám. To po­máhalo. Navyše ma tá práca bavila, takže som mala motiváciu. A čím viac som točila, tým som bola skú­senejšia a pokojnejšia.

Vďakabohu.

Zároveň som si však uvedomovala, ako dnešný vzde­lávací systém funguje presne opačne – snaží sa nám totiž celý čas ukázať, čo nevieme, nachytať nás na hruškách. Namiesto toho, aby nás učitelia sprevádza­li na ceste sebapoznávania svojich jedinečných talen­tov. Aj preto som cítila v škole obrovskú frustráciu. Pripadala som si ako nedostatočná a zlá, pretože som nezapadala do predstavy o tom, ako sa inteligencia prejavuje. Od viacerých učiteľov som cítila neprijatie až do špiku kostí.

Potom ste sa spred kamier stiahli a rozhodli sa, naopak, pracovať za nimi ako vizážistka, pričom jednou z vašich prvých klientok bola spevácka diva Iveta Bartošová.

Zoznámili sme sa na jednom z fotení v čase, keď sa začala stretávať s Jirkom Pomejem. Líčila som ju dokonca aj na ich svadbu. Mala som ju naozaj veľ­mi rada. Vždy ku mne bola láskavá, navyše milovala moje líčenie, takže to bola veľmi príjemná spoluprá­ca. Hovorili sme spolu veľmi otvorene o všetkom možnom.

Nezažívali ste pri nej niečo ako déjà vu? Tak ako vaša maminka, aj Iveta bola totiž zranená žena, kto­rá hľadala únik v alkohole…

Ja som ju hlavne rešpektovala so všetkým, čo k nej patrilo. Navyše som s ňou v súvislosti s alkoholom žiadne vyložene zlé skúsenosti nemala. Z dnešné­ho pohľadu vidím paralelu najmä v tom, že obe, tak mamka, ako aj Iveta, zomreli nenaplnené.

Ako ste reagovali, keď tá správa o Ivetinej samo­vražde prišla?

Hlboko ma to zasiahlo. Nielen jej smrť ako taká, ale hlavne spôsob, akým zomrela. Bol to šok. Keď to hlá­sili v rádiu, práve som bola na ceste na fotenie. Mu­sela som hneď zastaviť a pozrieť sa na správu, ktorú sme si zhodou okolností týždeň predtým vymenili, hoci roky predtým sme neboli v kontakte.

Naopak, Kateřina Brožová, ktorá bola vašou ďalšou celebritnou klientkou, bola podľa vás vaším pres­ným opakom. Nekomplikovalo vám to spoluprácu?

Vôbec. Veľmi rada na ňu spomínam. Boli sme totiž schopné si povedať veci na rovinu, čo je pre akýkoľ­vek vzťah zásadné. A hlavne obe sme mohli zostať autentické. Každá sme totiž mali úplne iný štart do života, iné zázemie a možnosti. Predovšetkým sme mali iný vzor v mamách. Maminka Kateřiny bola na rozdiel od mojej silná žena.

Celé roky to vyzeralo, že čoho ste sa dotkli, to sa vám podarilo. Rozumiem preto, že rozpad manžel­stva, ktorý zrazu prišiel po tridsiatich rokoch, bol pre vás šok. Brali ste to ako porážku, zradu alebo logické vyústenie všetkého, čo ste mali za sebou? A čo bolo najťažšie prijať – stratu partnera, rodiny alebo sna o tom, že to zvládnete lepšie ako vaši?

Z každého niečo. Rozhodne som to vtedy brala ako porážku, pretože rodina bola pre mňa to najdôleži­tejšie. Nepochybujem však, že sme náš vzťah zvládli lepšie ako naši, aj keď je fakt, že manželstvo nám ne­vyšlo tak, ako som si predstavovala.

Spomínali ste, že ste sa v tom čase zrútili, ale záro­veň našli silu, o ktorej ste ani netušili.

Práve v tom čase som spoznala duchovnú učiteľku. Vďaka nej som prestala stavať svojho bývalého muža na piedestál a uvedomila si, že život funguje úplne inak, než ako nás učia v škole. To najťažšie pre mňa však nebolo to, že sme šli s manželom od seba, ale to, ako sa po tridsiatich spoločných rokoch náhle správal a ako sa k celej situácii postavila moja dcéra. Úplne ma zavrhla a to bol začiatok pádu na dno. Vyplnila sa totiž moja nočná mora, že nebudem mať možnosť ví­dať ani vnúčatá. O čo viac som sa snažila, o to to bolo horšie. Nevidela som ich vyrastať a nemôžem to vrá­tiť. Musela som to prijať a pustiť. Nemám však rada, keď nerozumiem niečomu, na čom mi naozaj záleží. A na rodine, deťoch a vnukoch mi záleží veľmi.

Čo ste teda robili?

Začala som študovať etikoterapiu a pracovať inten­zívne na svojom sebarozvoji. Uvedomila som si, že každá trauma je retraumatizáciou pôvodnej traumy. Až keď sa mi rozpadlo úplne všetko, čo bolo pre mňa dôležité – nielen manželstvo a vzťah s dcérou, ale aj práca –, pre svoje názory som bola vyhodená zo všet­kých projektov, na ktorých som robila, a prišla som aj o priateľov, tak som sa paradoxne začala konečne hlboko milovať za to, že som nezačala iných nenávi­dieť. Aj napriek vonkajším okolnostiam som koneč­ne verila v seba. Cítila som múdrosť života a vedela, že všetko, čo sa mi deje, je pre moje dobro. Že to má svoj význam. Vyliečila som sa z ťažkých depresií a zo samovražedných myšlienok. Z môjho dnešného po­hľadu bol rozvod to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Okrem iného som sa oslobodila zo závislosti od uzna­nia a rešpektu ľudí, ktorí vidia triesku v oku druhého, ale nevidia trám v tom svojom. Byť k sebe láskavá, keď je z pohľadu okolia všetko vo vašom živote úplne nanič, je vlastne zázrak. Vždy som totiž bola najtvrd­šia k sebe. Nechcela som zlyhať. A ten vnútorný kritik mi dával pekne zabrať.

FOTO: TASR/MARTIN BAUMANN, TASR/ŠTEFAN PUŠKÁŠ A ARCHÍV M. M.