Má po päťdesiatych narodeninách, dve vnúčatá a dnes už aj splnený obrovský sen. Podarilo sa jej totiž dostať na súťažné pódiá v kategórii bikini fitness, kde dokonca tromfla aj oveľa mladšie ročníky. Slovensko tak vďaka Alici Bielopotockej získalo unikát. Navyše je dôkazom toho, že nikdy nie je neskoro začať žiť naplno.
„Nemám čas! To je výhovorka, ktorú počujem často, ale ja som ju nikdy nepoužila,“ hovorí Alica s úsmevom. Táto výnimočná žena v sebe spája odvahu, energiu a túžbu po výzvach. Vo veku, keď mnohé ženy riešia, ako spomaliť životné tempo, ona, naopak, pridala. A to riadne a navyše odvážne. „Nikdy som nemala problém makať na sebe. Odmalička som sa venovala krasokorčuľovaniu, potom basketbalu, aerobiku a fitnes bol vždy mojou vášňou. Ale priznám sa, bikini fitness bol obrovskou výzvou,“ prezrádza sympatická žena, ktorá sa pred pár týždňami vrátila z Viedne, kde na súťaži, ktorú organizovala rakúska federácia Austrian Bodybuilding and Physique Sport, skončila v kategórii bikini 40+ na neuveriteľnom treťom mieste a v kategórii nad 165 cm bola dokonca druhá. A to súťažila s oveľa mladšími ženami. „Pre kategóriu 50+ neboli totiž súťažiace,“ smeje sa.
NAUČILA SA VERIŤ V DOBRO
Za Aliciným úspechom stojí nielen tvrdá práca, ale aj život plný skúšok, s ktorými si musela poradiť. V dvadsiatich sa stala mamou a tri roky nato si na vlastnej koži vyskúšala, čo znamená stať sa samoživiteľkou. Po rozvode totiž zostala na syna Martina sama. „To, že sa mi rozpadlo manželstvo, som vnímala ako osobné zlyhanie. Stále mi v hlave blikalo, že som niečo pokazila,“ spomína Alica na obdobie, ktoré ju poznačilo, no zároveň vyzbrojilo nesmiernou odolnosťou, ktorú vzápätí potrebovala ako nikdy. Mala totiž len dvadsaťšesť, keď stratila aj otca, najdôležitejšieho muža v živote. Vtedy sa rozhodla po ňom prevziať priestor na podnikanie a otvorila si športový bar, ktorý niesol jeho meno. „Podnikanie bolo vtedy pre mňa terapiou, ale aj veľkou školou života. Niekedy to totiž bolo doslova na hranici síl, fyzických aj psychických. O vypäté situácie totiž nebola núdza.
„Vyše dvadsaťpäť rokov sa venujem fitnesu, no nikdy som to nerobila súťažne. A zrazu to spontánne prišlo. Jednoducho som potrebovala nový cieľ.“
NEBOLO TO O EGU
Navyše bola mladá mama na seba strašne prísna – okrem podniku a výchovy syna si dokončovala ešte aj vysokú školu. „Na jedného človeka to bolo priveľa,“ uvedomovala si. Preto len čo držala v ruke diplom, predala bar a rozhodla sa odísť do Anglicka. Naučiť sa jazyk a zarobiť pre syna. Keď ho nechávala u mamy, malo to byť len na rok. Nakoniec sa však už domov nevrátila. „Dodnes mám pre to výčitky, ale viem, že už to nezmením,“ priznáva Alica. Po roku ju zaskočila mamina rakovina, presťahovala sa teda bližšie, ale stále ich delilo viac ako päťsto kilometrov. Na deväť rokov totiž zakotvila v Prahe, kde sa presadila v módnom biznise. Ako oblastná manažérka mala na starosti známe módne značky v Česku, na Slovensku aj v Chorvátsku. „Moje rozhodnutia neboli vždy ideálne, ale učili ma bojovať,“ hovorí a priznáva, že nie raz mala pocit, že to bez syna emocionálne nezvládne. „Musela som však zostať v rozbehnutom vlaku, aby sme mali na živobytie. Podpora od štátu pre samoživiteľku totiž nebola žiadna a o peniazoch od exmanžela som mohla len snívať. Tak ako aj o lepšie platenej práci v Prievidzi,“ vysvetľuje Alica s tým, že to, že dávala prednosť kariére, nebolo len o jej egu, ale aj o zodpovednosti za rodinu.
KONEČNE SO SYNOM
V štyridsiatke toho však mala definitívne dosť. Už nechcela mať zbalený celý život v jednom kufri a žiť v troch republikách. „Rozhodla som sa vrátiť domov a definitívne sa usadiť,“ prezrádza Alica. Prácu si našla v známom športovom centre neďaleko Bratislavy, kde skĺbila manažérske skúsenosti so svojou vášňou k športu ako eventová a športová manažérka. Zároveň rozbehla vlastné podnikateľské aktivity so synom, ktorý medzitým dospel a stal sa z neho úspešný športovec a tréner. Konečne boli spolu. „Po rokoch odlúčenia dnes máme k sebe veľmi blízko. Za to som nesmierne vďačná a vážim si každú chvíľu s ním a s jeho rodinou.“
POTREBOVALA NAKOPNÚŤ
Po päťdesiatke však potrebovala ďalšiu výzvu. „Vyše dvadsaťpäť rokov sa venujem fitnesu, no nikdy som to nerobila súťažne. A zrazu to spontánne prišlo. Jednoducho som potrebovala nový cieľ,“ usmeje sa. Pritom veľmi rýchlo zistila, že súťaže sú úplne iná káva ako cvičenie. Tvrdé tréningy, diéta, vlastne celá alchýmia stravovania a stres zo súťaženia – to všetko bolo pre ňu nové. To, že to zvládla, pripisuje podpore známeho trénera Petra Turteva, ktorý má tridsaťročné profesionálne skúsenosti zo Slovenska aj zo sveta. A, samozrejme, vlastnej disciplíne, keď cvičila aj napriek bolestiam chrbta. Práve príprava na súťaž ju nakoniec znova postavila na nohy a trápenie zmizlo. S úsmevom dodáva, že by takú prípravu na súťaž naordinovala každej žene po tridsaťpäťke. Aj keď nesľubuje žiadnu prechádzku ružovou záhradou. „Nakoniec bolo pre mňa náročnejšie zmeniť stravu ako cvičiť, ale vedela som, že ak chcem výsledky, musím ísť naplno. Žiadne polovičné riešenia. Musíte si to jednoducho nastaviť v hlave – buď to chcete, alebo sa hrajte na piesku. Ja som si vybrala to prvé,“ dodáva spokojne. Až v deň súťaže si uvedomila, že súťaží s oveľa mladšími ženami. „Priznávam, že som mala pochybnosti. Videla som ich mladé telá a plné svaly. Ale potom som si povedala – sakra, už som tu, dám to!“ A mala pravdu. Dala to, akoby vek bol naozaj len číslo. „Nikto mi neverí, že mám dve vnúčatá a že som už babka,“ žmurkne hrdá babička štvorročného Samka a dvojročnej Elly. „A to sa naozaj dobre počúva.“
Foto: Archív, Unsplash
