Keď som pred rokmi na služobných cestách prebrázdila celé Slovensko, všímala som si množstvo hradov v ruinách a zámkov v dezolátnom stave. A predstavovala som si, ako asi vyzerali kedysi, ako tam ľudia žili a prečo im nedokážeme prinavrátiť pôvodnú podobu, keď inde je to samozrejmé. Našťastie prešlo pár rokov a mnohé dnes nespoznávam, historické skvosty, na ktoré som pozerala so smútkom, vstali z rumovísk…
Devín – SVEDOK SLÁVY AJ ZÁHUBY
Podľa písomných dokladov je naším najstarším hradom Devín, hrdo sa vypínajúci nad sútokom Dunaja a Moravy. Bol svedkom slávy aj záhuby Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru našich predkov, a tiež dôležitou súčasťou systému hraničných pevností Uhorského kráľovstva. Jeho dejiny tromfnú pohnutou a bohatou históriou ostatné hradné sídla u nás. Devínske bralo so svojou strategickou polohou malo významnú úlohu už od praveku, v čase Keltov i Rimanov rovnako ako v stredoveku. Pod jeho strmými múrmi v čase Veľkej Moravy dochádzalo k bojovej konfrontácii medzi slovanskými a franskými vojskami, keď v roku 846 východofranský kráľ Ľudovít Nemec dosadil na veľkomoravský trón Rastislava a za to vyžadoval jeho poslušnosť. Vernosť však dostávala trhliny a už roku 850 Rastislav otvorene vystúpil proti franskej expanzii. Neskôr začal z opevneného Devína podnikať výboje po celej dĺžke dunajskej hranice. Ľudovít to, samozrejme, len tak nenechal a zorganizoval vojenskú výpravu. Šancu pokoriť Devín ale nemal,a tak sa stiahol, no zničil aspoň jeho zázemie. Rastislav však tiež nesedel s rukami v lone a podnikal protiútoky, napádal ustupujúce vojsko a vyplienil zase pohraničné kraje za Dunajom. Neskôr sa situácia zopakovala a Rastislav v snahe zbaviť sa závislosti od franskej ríše, vyhnal bavorských kňazov a v roku 863 povolal slovanských vierozvestcov, Konštantína a Metoda.
PAT VYRIEŠIL KOMPROMIS
O Ľudovítovej výprave z roku 864 hovoria letopisy, že prekročila Dunaj a mohutnú pevnosť zvanú Dowina aj s opevneným Rastislavom obkľúčila. Nastala patová situácia, keď Ľudovít nechcel hnať svojich vojakov proti opevnenej pevnosti a riskovať veľké straty. Nehodlal ani dlho táboriť pod devínskym bralom a byť vystavený hrozbe prepadov z vnútrozemia. Rastislav mal zase okrem dobre opevneného hradiska aj oporu celej krajiny. Vladári teda začali vyjednávať a dohodli sa. Rastislav sľúbil kráľovi vernosť a Ľudovít s vojskom odtiahol. O pevnosti hradu svedčí, že ešte v 13. storočí tu bola pohraničná kráľovská pevnosť. Až v roku 1809 Devín zničili napoleonské vojská. Hrad však od 30. rokov 20. storočia vydáva svoje poklady vďaka archeologickým výskumom. S úctou sa treba skloniť pred našimi predkami, za ktorých hovoria pôdorysy objavených stavieb, napríklad vzácna archeologická pamiatka z rímskeho obdobia, pripomínajúca antickú hrobku, ranokresťanská kaplnka zo 4. storočia či základy veľkomoravského kostola z polovice 9. storočia. Rozsiahly priestor dokázal pojať gotický (v prvej polovici 15. storočia) i renesančný palác zo 16. storočia. Na jeho múre je teraz pamätná tabuľa na pamiatku výletu slovenskej mládeže na Devín, ktorý zorganizoval v roku 1836 Ľudovít Štúr. Pri 55 metrov hlbokej hradnej studni je vyhliadková terasa, odkiaľ sa mnohí návštevníci túžobne pozerali na rakúsky vrch Braunsberg, ku ktorému sa desaťročia nemohli ani priblížiť. A naopak, emigranti sa smutne pozerali z rakúskej strany na Devín, ktorý je od roku 1961 národnou kultúrnou pamiatkou, ako na jediný kúsok domova, ku ktorému sa mohli ešte vrátiť aspoň pohľadom.
Brekov – AKO SA TO ROBÍ?
S formovaním uhorskej šľachty a s tým, ako rástla jej moc, rástol aj počet hradov u nás. Ich masovú výstavbu však vyvolal až vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1242, ktorému odolali len hrady s hrubými kamennými múrmi. Kráľ Belo IV. sa obával ich návratu, a tak daroval šľachte vhodné pozemky. Avšak niečo za niečo – musela sľúbiť financovanie výstavby kamenných hradov. Dal vybudovať aj rozsiahle útočiská v ťažko dostupných polohách pre obyvateľstvo v prípade náhleho útoku nepriateľských vojsk a staršie hrady nechal prestavať na kamenné. Už v tých časoch vznikol systém premyslenej signalizácie. Na východnom Slovensku sa tak štvorica hradov Brekov, Jasenov, Čičava a Vinné mohla dohovárať, či sa neblížia Tatári. A práve jeden zo strážnych hradov, Brekov, národná kultúrna pamiatka, patrí k tým, kam sa vďaka obnove a nadšencom vrátil život. Neopakovateľným zážitkom je nielen nádherný kruhový výhľad doďaleka, ale aj návšteva hradu, na ktorom od roku 2009 prebieha rekonštrukcia. Občianske Združenie na záchranu Brekovského hradu, inak člen záujmového združenia Zachráňme hrady, môže byť inšpiráciou, ako zachraňovať pamiatky.
TAJOMNÝ ČIERNY KÔŇ
Tento stredoveký hrad vyrástol v 13. storočí na uhorsko-poľskej ceste. O dvesto rokov zosilnili jeho opevnenia, aby v roku 1466 odolával bojom medzi vojskami poľského panovníka Kazimíra IV. a kráľa Mateja Korvína. Ten na hrade strávil celú zimu 1473 – 1474 a vraj si čas krátil aj popíjaním skvelého vína z brekovských viníc. Koštovala som – sedí to! Roku 1558 hrad dobyl a dal zbúrať kráľ Ferdinand Habsburský. Potom ho obnovili a opäť čelil ďalším vojnovým výpravám. Osudnými sa mu stali protihabsburské povstania na konci 17. storočia. Ostali len múry do výšky troch podlaží, zvyšok komína a okenné a drevené oblúky. Zachovala sa i vstupná brána, veža či oblúkovitá pivnica, kam som ako dieťa chodila hľadať poklady. Nenašla som žiadne, zato je pre mňa pokladom dnešná podoba hradu. Rovnako aj prírodná pamiatka Brekovská jaskyňa. Pod hradom je malé hradné múzeum, a ak chcete, môžete si pozrieť hradné pivnice, navštíviť júlové Drugethovské slávnosti, či si dať Silvestrovský výstup na hrad, alebo si počkať na čierneho koňa… O čom hovorím? Bolo to tak: jeden z hradných pánov, František Barkóci, bol krutý a chamtivý človek, neľútostný voči poddaným. Slúžil uňho Mišo Maťuka, ktorý si na jarmoku za ťažko ušetrené peniaze kúpil čierneho koníka – napoly mrcinu, ktorej sa mu uľútostilo. S láskou ho opatroval, až z neho vychoval tátoša, akému nebolo páru široko-ďaleko. Barkóci žiarlil, že sluha má krajšieho koňa ako on a obvinil ho, že koňa ukradol z panskej stajne. Mišo skončil na dereši a koňa mu vzali. V zlosti pána preklial, aby sa prepadol pod zem. V nasledujúcu noc postihlo Brekov zemetrasenie. Hrad bol vážne poškodený a pod jeho múrmi našiel smrť aj Barkóci. Odvtedy vídajú ľudia v okolí hradu potulovať sa čierneho koňa. Vraví sa, že je to sám Barkóci, ktorý nemá pokoja ani po smrti.
Vígľaš – DRAČÍ RÁD TU STVORIL DRACULU
Aj majestátny Vígľašský zámok na nevysokom plochom výbežku kopca Javorie, dávnu pýchu Podpoľania, som ešte v roku 2000 vídala z diaľky ako bezútešnú ruinu. Skalný ostroh nad riekou Slatina bol pritom obývaný už v ranom stredoveku ako slovanské hradisko. Neskôr tu vznikol kláštorný objekt, zrejme spravovaný templárskym rádom. Po jeho zániku sa majetok dostal do rúk pravdepodobne kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten založil v roku 1325 prvý svetský rytiersky rád v Európe – Rád rytierov sv. Juraja. Jeho syn Ľudovít I., zvaný Veľký (z Anjou), nielen neskôr pokračoval ako veľmajster v ráde, ale začal aj meniť pôvodný gotický hrad na Vígľaši na hradné sídlo. Dokončil ho uhorský kráľ, rímsko-nemecký cisár a neskôr i český kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý s manželkou Barbarou v roku 1408 založil Rád draka, kam prijímali svojich prívržencov, pričom zámok Vígľaš sa stal miestom stretnutí členov tohto rádu. Ich poslaním bol boj proti Turkom, ochrana kresťanstva a boj proti husitom. Žigmund členstvom v ráde odmeňoval lojálnych šľachticov, pričom Dračí rád patril vo svojej dobe k najvýznamnejším rádom a jeho rytieri sa tešili popularite. Prijatie do rádu bolo totiž vysokým vyznamenaním. Okrem Žigmunda a jeho manželky v ňom boli významné osobnosti ako poľský kráľ Vladislav II. Jagelovský, valašský vojvoda Vlad II., Albrecht Habsburský či Stibor zo Stiboríc, ktorému patril Beckovský hrad. Členovia rádu nosili insígnie stočeného draka na odeve – Vlad II. dostal podľa toho prezývku Dracul a jeho syn Vlad III., ako syn svojho otca, prezývku Draculea čiže dráčik. Tak sa stalo, že predlohou románu Brama Stokera Dracula bola práve historická postava Vlada III. Po smrti Žigmunda stratil Dračí rád na svojej vážnosti, no jeho symbol sa zachoval na erboch niekoľkých šľachtických rodov.
OSUD MENOM VÍGĽAŠ
Obľúbeným miestom pobytu bol zámok Vígľaš i za vlády kráľa Mateja Korvína, veď okolité kráľovské lesy poskytovali množstvo príležitostí na oddych i na poľovačky. V druhej polovici 16. storočia zohral zámok významnú úlohu v protitureckých bojoch. Vtedy k nemu pribudlo nové opevnenie so štyrmi nárožnými vežami, kde sa udržiavala stála vojenská posádka. Roku 1605 sa ho na krátky čas zmocnili povstalci Štefana Bočkaya, neskôr ho vlastnil rod Čákiovcov a od roku 1690 až do konca feudalizmu Esterházyovci. Tí zámok v 18. storočí prestavali na hradný kaštieľ a z pôvodného stavu sa zachovalo málo – gotická kaplnka a časť opevnenia zo 16. storočia. Zámok síce reštaurovali v druhej polovici 19. storočia, ale vo februári 1945 nemecké vojská využili Vígľaš na obranu, čo preň malo katastrofálne následky. Zámok bol zničený, vyhorel a čo ešte ostalo, to si rozobrali domáci z obce. A tak toto voľakedy nádherné sídlo chátralo až do roku 2007, keď ruiny odkúpil Daniel Rekitar, Ukrajinec žijúci v USA. Nasledovala rozsiahla rekonštrukcia presne podľa dobových záznamov a nákresov z budapeštianskych archívov. Pri tomto úžasnom zmŕtvychvstaní sa použil aj pôvodný materiál a zachované pozostatky boli vkomponované do novej stavby. V roku 2014 bol zámok slávnostne otvorený ako kongresový hotel The Grand Vígľaš a čaro tunajších historických priestorov je prístupné aj verejnosti. Páry si môžu povedať svoje áno v Gotickej kaplnke alebo v Rytierskej sále a zažiť tak rozprávkovú svadbu. Jedinečný apartmán Dracula v priľahlej Starostovej bašte hradného opevnenia je síce len pre odvážnych, ale na prvý pohľad sa ničím nelíši od luxusných zámockých apartmánov – až kým neotvoríte tajomnú skriňu! Čakajú vás točivé schody do podzemia, kostry, lebky a reťaze… No, ale kto sa bojí, nech nejde do lesa! Kto má však odvahu, nech len príde: v zámku zapísanom do zoznamu národných kultúrnych pamiatok zažije množstvo dobrodružstiev. Vďaka za záchranu zámku patrí rodine majiteľov, ktorá sa nebála zmeniť osud ruiny. Treba však dodať, že zámok zmenil aj ich osud. Tak sa doň zahľadeli, až ostali žiť na Slovensku.
Holíč – CHODILA SEM I MÁRIA TERÉZIA
Holíč je vstupnou bránou do Česka. Často som ním prechádzala a bolo mi ľúto, že tunajší zámok chátra, hoci ruiny ukazovali stopy jeho dávnej krásy. Netreba sa ani štverať do kopca, stačí iba zaparkovať na Zámockej ulici a prejsť pár metrov, aby ste si uvedomili, aký veľký rozmach zažívala naša krajina pred niekoľkými storočiami. Holíčsky zámok je toho názornou ukážkou. V jeho rodnom liste stojí, že pôvodne bol stredovekým dreveným vodným hradom. Vznikol v polovici 13. storočia a chránil takzvanú Českú cestu, ktorá spájala Uhorsko a Čechy. Práve pohraničná poloha spôsobila, že Holíč viackrát obsadili cudzie armády a nevyhol sa ani nájazdom Tatárov a česko-uhorským konfliktom. Keď bol v 14. storočí majiteľom Matúš Čák Trenčiansky, panstvo prešlo zmenami a aj zámok sa zmenil na jednopodlažný gotický palác. O jeho dnešnú podobu sa zaslúžil roku 1736 František Lotrinský, manžel Márie Terézie, a z tohto miesta si spravil letné cisárske sídlo. Holíč si zamiloval a chodil sem plus-mínus každé dva týždne. Cesta z Viedne sem mu trvala asi osem hodín. Konali sa tu poľovačky, k dispozícii bola bažantnica a v zámku sa hralo prvé divadlo vo francúzskom a nemeckom jazyku. Po smrti Františka už Mária Terézia chodila do Holíča menej často, no stále bol pre ňu aj pre jej deti, najmä pre Jozefa II., obľúbeným sídlom. Počas prvej Československej republiky bola v zámku meštianska škola a neskôr poľnohospodárske učilište. V roku 1945 časť zámku obsadili nemecké vojská, ktoré ustupovali pred Červenou armádou, čo pre zámok nebolo práve najlepšie. Aj tak sa však v roku 1970 stal národnou kultúrnou pamiatkou. Bohužiaľ, ale ani to ho na celé roky nezachránilo pred úpadkom.
MÁGIA HOLÍČSKEHO STONEHENGE
Dnes je to už inak, hoci časť interiéru ešte chátra, ale obdivovatelia monumentálnych stavieb si už len pri letmom pohľade môžu všimnúť úžasný exteriér. Zámocký areál v Holíči patrí k najvýznamnejším barokovým objektom v stredoeurópskom priestore. Od tridsiatych rokov 18. storočia sa začali veľmi intenzívne práce na parkovej úprave okolia zámku. Dodnes sú tieto priestory ohradené kamenným barokovým múrom a pozornosť upúta voňavá bylinková záhrada. A teraz sa môžete preniesť do čias minulých a predstaviť si život na zámku, ktorý tvoria tri krídla. V krásne zrekonštruovanej časti je múzeum i Čínska sála, ktorá je pokrytá tapetami s motívmi čínskej krajiny. Očarí aj úžasná baroková kaplnka, ktorej perfektnú akustiku mesto využíva na koncerty vážnej hudby, alebo slávnostné schodisko s technicky zaujímavou konštrukciou. Ak sa to návštevníkom máli, môžu si obzrieť jediný zachovaný veterný mlyn na Slovensku. A počuli ste už o slovenskom Stonehenge? U nás má meno holíčske megality (alebo menhiry). Sú to kamene uložené v lapidáriu vo dvore jednej z bývalých manufaktúrnych budov a pochádzajú z pravekého rondelu s priemerom 60 metrov. Rondely v strednej Európe sú datované do obdobia pred 5500 až 6500 rokov, čo je naozaj úctyhodný vek! Rondel tvorilo 25 kameňov, sústredených v dvoch kruhoch, pričom sa striedali nízke a široké „ženské“ kamene s vysokými a štíhlymi „mužskými“ kameňmi. V strede bol hlavný idol. Najväčší kameň má dĺžku 6,8 metra. Uloženie týchto kultových objektov v rámci rondelu a počet a umiestnenie kameňov v nich malo zrejme astronomický a najmä magický význam. Napokon, aj mágia vynoveného zámku v Holíči, jeho okolia i histórie, je silná a neopakovateľná.
Dedičstvo predkov konečne obnovujeme
Na Slovensku bolo postavených podľa historikov vo vrcholnom a neskorom stredoveku 180 hradov, sme teda doslova hradná veľmoc. Dodnes sa tu nachádza tento počet hradov a ich ruín. Najstaršie hrady boli pritom pokračovateľmi existencie veľkomoravských hradísk, najpočetnejšia skupina ale vznikla až po tatárskom vpáde v druhej polovici 13. a v priebehu 14. storočia. V 17. storočí poznačenom stavovskými povstaniami a vojnou s Turkami však pre ne nastali zlé časy. Väčšinu z nich zničili do takej miery, že sa z nich stali neobývateľné ruiny. Dnes tak máme na Slovensku len 17 zachovaných hradov. K tomu však treba pripočítať ešte 425 kaštieľov, ktoré sú dôkazom našej bohatej histórie. Našťastie od roku 2011 funguje štátom dotovaný program, ktorý umožňuje dlhodobo nezamestnaným pracovať na oprave hradov. Vďaka obciam a angažovaným dobrovoľníkom sa tak začali viaceré opustené stavby rekonštruovať. Väčšina z nich pritom hovorí, že sa nemôžu nečinne prizerať, ako sa historické poklady strácajú.
