Pocit, že nežijete spolu, ale vedľa seba, váš môže stretnúť v akejkoľvek fáze vzťahu. Len to možno bude mať zakaždým inú príčinu.
Súčasnosť si vyžaduje individuality. Silné, slobodomyseľné osobnosti, ktoré sa na nič a nikoho príliš neviažu. Tak to funguje predovšetkým v práci. Ale my sme začali prenášať takéto atribúty aj do osobnej roviny. Nevyhľadávajú nič, čo zaváňa zväzovaním alebo ďalšou dávkou zodpovednosti. Vzťahy, ktoré teraz vznikajú, majú, naopak, takmer neodmysliteľnú podmienku – jeden nebude obmedzovať druhého a nechá ho voľne dýchať. Problém ale je, že potom už možno ani nie je namieste označenie „partnerský vzťah“. Jeho podstatou je totiž zdieľanie, nie obiehanie sa, ktoré bez trošky tej vzájomnosti nenapraví papier z radnice ani deti…
Sloboda nadovšetko?
Možno je to dané tým, ako boli vzťahy vnímané celé stáročia pred nami. Od prvopočiatku ľudského spoločenstva vyžadovali zväzky od nás žien, aby sme sa samy seba vzdali a počúvali partnera, ktorý mal právo až „absolútnej“ moci. A keď sme už konečne získali slobodu modernej doby, vzali sme to po miernom odľahčení niekoľkých predchádzajúcich generácií „od podlahy“ a posúvame to do opačného extrému. Chceme byť svoje, aj keď si niekoho nájdeme, a preventívne si držíme odstup.
„Nové ženské roly, emancipáciu – mnohí muži to vítajú. Svojím spôsobom sa im totiž uľavilo. Už na nich neleží celá ťarcha živiteľskej povinnosti alebo nutnosť o všetkom rozhodovať. Ale obe strany si to ‚svoje‘ chcú ponechať aj po vstupe do vzťahu. A obávajú sa, že to nebude možné. Aj preto nám klesá počet nových sobášov. Ľudia si ich spájajú so stratou niečoho, čo je im drahé, a neuvedomujú si, že vzťah bude taký, aký si ho urobia. A že spolužitie so sebou nutne nenesie negatíva, že im môže veľa dať. Trebárs možnosť sa na niekoho spoľahnúť v povestnom dobrom i zlom, ako to ešte donedávna bývalo vo vzťahoch, „hovorí Nikola Šraibová, trénerka a zakladateľka inštitúcie Životný sprievodca.
Overené, teda funkčné
Ešte pred pár desiatkami rokov, keď ste udržiavali dlhodobý vzťah alebo vstúpili do manželstva, automaticky to pre oboch znamenalo, že chápu, že tu budú jeden pre druhého. Rozhodnutie vziať sa malo obrovskú váhu, nie nádych bláznivého dobrodružstva, ktoré sa dá kedykoľvek stopnúť. Smerom do minulosti, do vzťahov našich matiek, babičiek i prababičiek (akokoľvek sa nám dnes aj ich manželstvo môže zdať až príliš plné obetí), sa viac ctili morálne hodnoty, ľudia spolu hovorili, boli si oporou, zaujímali sa o starosti toho druhého, menej sa žilo „na vlastné triko“. Veď si vezmite len rodinné účty: existoval jeden. Spoločný.
Dnes? Máme každý svoj a v lepšom prípade popri tom aj spoločný. Hypotéku si berie len jeden z nás a vo vzťahoch s deťmi sa veľakrát stretnete s tým, ako si partneri rozdelili úlohy tak dokonale, že ON svoje deti vída sotva cez víkendy, pretože má okrem práce predsa aj svoje záujmy. Tak to nebývalo. Rodina bola veľa spolu, dávala zázemie najmladším alebo najpotrebnejším. Tento funkčný model preverilo niekoľko generácií.
Napriek tomu to pre nás evidentne nie je inšpiratívne. Nemáme čas zaoberať sa svojimi vzťahmi do tej miery, aby boli hlboké a plné zdieľania. Alebo sme na to pohodlní a chceme z nich ťažiť len pozitíva? Máme dosť svojich starostí, prečo sa zaoberať ešte tými, ktoré majú druhí? A čo by bolo s našou osobnou slobodou?
Ja, ty… a mingles
Dôležité je pripomenúť, že sloboda pre každého znamená niečo iné. Niekomu stačí, že si môže po práci hodiť nohy na stôl, iný sa cíti dobre len vtedy, keď vie, že sa nemusí vedľa toho druhého prebúdzať každý deň. „Aj preto sa dnes zrejme darí novému trendu, tzv. mingles, ktorí síce hovoria, že spolu chodia, ale žiť spolu nechcú. Každý má svoj byt, navštevujú sa, určité veci spolu zdieľajú, ale potom si idú každý po svojom,“opisuje Nikola Šraibová s tým, že takýto spôsob „spolužitia „možno mnohým vyhovuje, ale chýbajú základné atribúty vzťahu. „Byť spolu, len keď sa nám chce? A keď nemusíme nič riešiť? Z hľadiska vzťahovej histórie to bude krátkodobo životaschopný model,“ dodáva.
Signál krízy
S odcudzovaním sa a osamostatňovaním sa však stretnete aj vo vzťahoch, ktoré sú tu už nejaký ten piatok. Hlavne také, v ktorých už vychovali deti a zrazu zostali doma len rodičia. Predtým ich v spoločnom zväzku naďalej držala práca na spoločnom majetku a prirodzený chod viacgeneračnej rodiny. Dnes sa s odchodom detí vedľa seba často ocitnú dvaja ľudia, ktorí si nemajú čo povedať a z ktorých minimálne jeden začína mať zajačie úmysly, ale pre nedostatok guráže ich nerealizuje a prežíva vedľa toho, s kým už byť nechce. Sám.
„V takom – povedzme tragikomickom – vzťahu žije dnes, bohužiaľ, tiež veľa ľudí a len málokto z nich si vyhodnotí, aké to bude mať skutočné dôsledky v budúcnosti a že pocit samoty bude stále intenzívnejší,“ konštatuje trénerka a pokračuje: „Ak príde do donedávna funkčného vzťahu pocit osamotenia, je to signál jeho krízy a v tej chvíli je nutné vyhodnotiť, prečo sa tak stalo, či mi stojí za to zmeniť to, a ak nie, urobiť ten riskantný krok, odísť a začať znovu. Aj za cenu toho, že nájsť nový vzťah chvíľu potrvá a ja budem nejaký čas naozaj sama.“ Všetko je totiž lepšie ako apatické prežívanie spojené s vedomím, že keby sa mi niečo stalo, ten druhý tu pre mňa bude v lepšom prípade so zaťatými zubami a očami otrávene obrátenými stĺpkom. V horšom prípade vôbec.
Čo bude ďalej?
Otázkou je, samozrejme, kam sa vzťahy budú uberať v budúcnosti. Zvlášť keď prihliadneme k faktu, že deti, ktoré vzišli z takýchto nie veľmi vzájomných vzťahov… budú raz vo svojich vzťahoch pravdepodobne čerpať práve z takých vzorov, ktoré videli doma. Tak to funguje. A čo si z toho odnesú? Skúsenosť, že dávame stále viac prednosť virtualite a moderným technológiám pred tým, aby sme boli spolu. Že nám záleží viac na osobnom prospechu ako na tom, aby s nami bolo tým druhým fajn, aby sme vytvárali spoločné hodnoty. Že nám je ľúto času na to, aby sme napravili, čo sa na chvíľu zamotá, že nehľadáme spoločné ciele, že sa bojíme, aby sme náhodou neurobili ústretovejšie gesto ako ten druhý, podozrievame sa, hľadáme výhovorky, namiesto toho, aby sme pomohli…
Ale akokoľvek je to možno v ľudskom spoločenstve dnes už takmer normálne, v rámci vzťahu a rodiny, tam by to predsa malo byť inak! Pozrite sa preto práve na ten svoj vzťah a rodinu, a ak cítite, že niečo nie je v poriadku, že len prežívate, trpíte jeden druhého a nie je vám spolu dobre (a pokojne sa na to spýtajte hoci aj svojich detí – sú skvelým zrkadlom toho, čo sa doma deje), urobte s tým niečo! Kým môžete a kým i z krízy môžete vyťažiť niečo dobré. Pre seba i svojich blízkych.
Nemáme čas zaoberať sa vzťahmi tak, aby boli hlboké a plné zdieľania.
Čo si vyžaduje skutočné spolužitie?
- Obojstrannú ochotu otvoriť sa láske a pocitom.
- Nutnosť vložiť do neho dôveru.
- Nebáť sa spoločných záväzkov.
- Ochotu zvažovať veci v kontexte vzťahu.
- Prijať fakt, že kríza sa nesmie obchádzať, ale riešiť.
- Vzdať sa kúsku svojho osobného komfortu a prijímať kompromisy.
- Uvedomiť si, že len ak raz vy pomôžete partnerovi, a to možno aj za cenu nejakej menšej osobnej obete, len tak to urobí s najväčšou pravdepodobnosťou nabudúce on pre vás.
foto: Unsplash.com, pixabay.com
