Vtĺkajú nám to do hlavy odmala: s tým pravým sa do seba najskôr zamilujeme, potom spoločne prekonáme nejaké to malé trápenie, vezmeme sa, zaobstaráme si rodinu a strávime spolu krásny život, dokiaľ nás smrť nerozdelí. Romanticky zahmlený opar si, prosím, doplňte sami. A teraz k tej realite. Dobré vzťahy sú predovšetkým drina. Prvý náraz na skutočnosť čaká každého hneď s prvým vzťahom: ten okamih precitnutia, kedy pochopíme, že všetko nepôjde hladko, väčšinou vzťah aj zabije. A zatiaľ čo u tých prvých ešte veríme na totálny súzvuk, cestou časom ilúzie slabnú a nároky povoľujú.
Prijať do svojho života partnera alebo ak chcete lásku, je prianím každého bez ohľadu na to, či je práve v období spokojného či nespokojného single stavu. Človek je, až na výnimky, párový tvor a aj pri nedostatku vhodných partnerov túžime po živote vo dvojici, či sme schopní si to otvorene priznať, alebo nie. Lenže po pár emocionálnych úrazoch môžeme tiež dospieť k celkom novému pocitu: strachu z intimity. Pokiaľ vás totiž niekto raz zraní, po druhýkrát si ho len ťažko budete púšťať pod kožu. Nieto potom trebárs po piaty raz. Láska a vzťah sú pre nás tým najdôležitejším. Presne preto nás predstava, že o ne prídeme, môže až paralyzovať.
Víťazstvo skúsenosti
V knihe Víťazstvo skúsenosti prináša americký psychoanalytik George E. Vaillant dobrú správu. Vďaka tomu, že sa ľudský vek už desiatky rokov predlžuje, nie je potrebné rezignovať prakticky nikdy. Naše životy sa nekončia štyridsiatkou, päťdesiatkou ani šesťdesiatkou a šanca na to, že dokážeme objaviť ten pravý vzťah alebo aspoň zlepšiť svoju schopnosť vo vzťahoch fungovať, sa tak logicky zvyšuje.
Patologická obava súčasnej strednej generácie, ktorá zhusta žije sama, plynie z osobnej skúsenosti. Do štyridsiatich rokov sme mohli partnerov celkom pohodlne striedať a myslieť si, že iba hľadáme toho pravého. Lenže súčasne s legendárnou krízou stredného veku prichádza ešte jedno precitnutie: chyba vo vzťahoch je zrejme v nás samotných.
Pokiaľ budete počúvať len svoju racionálnu časť, nikdy nebudete mať vzťah.
Často sme sa ešte nenaučili prijímať druhého takého, aký je a naše vzťahy krachujú hlavne na tom, že sa chceme vracať do onoho rozprávkového detského modelu. Nepopieram, že sa vám môže prihodiť, že vám z neba spadne priamo pod nos princ aj s bielym koňom, a spolu zostanete na veky vekov. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že stretnete (nakoniec, možno) niekoho, kto sa k vám s vysokou mierou tolerancie „len“ hodí – a vy, pokiaľ nebudete chcieť zostať sami, ho budete musieť prijať aj s tými charakterovými vlastnosťami, ktoré vám nebudú úplne po chuti a ktoré, navyše, pri onom princovi s koňom chýbali. A pozor, toto prijatie holých faktov vôbec nesúvisí s vašou schopnosťou milovať. Tú totiž vážne máte. Je potrebné sa naučiť niečo trochu iné – milovať toho, s kým ste sa možno trochu racionálne rozhodli žiť.
Ako sa chodí v kruhu
Pokiaľ je prípad nevyžiadanej samoty stredného veku aj tým vaším, zrejme sa v nasledujúcich bodoch spoznáte. Čo drží štyridsiatnikov v ich samote, hoci netúžia po ničom inom ako po náruči blízkeho človeka?
- Myslíte si, že ste už tak dlho sami, že sa nebudete púšťať do žiadnych polovičatých vzťahov, ale počkáte si na toho princa.
Realita: Polovičaté sú vaše vzťahy preto, že ich vediete na pol plynu. Je vylúčené, aby sa vzťah, ktorý je „len dobrý“, a v ktorom v dôsledku toho nemáte ani na začiatku tie povestné motýle v bruchu, dokázal prerodiť do naozaj silného. Každý ďalší deň, kedy budete čakať na to, až sa ten „pravejší“ priblíži aspoň do vašej štvrte, budete zase len sami. To nie je príliš motivujúce a nie je to ani tréning tolerancie. Tú získate len sociálnymi kontaktami – nie čakaním.
- Vaši priatelia sa bez výnimky stretávajú s problémami vo vzťahoch. Viete to, fungujete ako ich vŕba. Keď sa pozriete na všetkých tých ľudí so starosťami, znovu si potvrdzujete, že vy to takto nechcete.
Realita: V tomto prípade nie je najdôležitejšia informácia, že ľudia riešia problémy, ale že majú vzťah. Možno nie je ideálny, každopádne im stojí za to ho udržiavať. A trebárs aj konzultovať s priateľmi, ako ste vy. Verte či nie, pokiaľ sú ľudia vo vzťahoch nešťastní, potom z nich odchádzajú a nesnažia sa ich zlepšiť.
- Vo vašom živote sú možno naozaj dôležití ľudia, ale vy nie ste ochotní im venovať viac času, pretože ste príliš zaneprázdnení.
Realita: Pravdepodobne nie sú títo ľudia takí dôležití, ako si myslíte. V opačnom prípade by ste sa vzdali toho menej dôležitého v prospech času stráveného s nimi.
- Príliš ste si zvykli na to, že ste pánom svojho času a ani si neviete predstaviť, že by ste sa oň museli s niekým deliť.
Realita: Ako naozaj vyzerá váš deň? Vstanete, idete do práce, pracujete, prídete domov, navečeriate sa pri televízii a idete spať? A nie je to skôr tak, že pre kohokoľvek druhého by bolo problematické zdieľať s vami čas?
Päťdesiatpäť sa tiež dá
Psychoanalytik George E. Vaillant v spomínanej knihe hovorí o štúdii, ktorá prebieha paralelne od roku 1938. Psychológovia sledovali skupinu dvoch stoviek ľudí a hranicu päťdesiatpäť rokov určili ako hranicu fyzickej aj psychickej staroby. Oproti tomu stavia Vaillant súčasne spoločnosť, v ktorej päťdesiatpäťročné ženy bežne vychovávajú svoje pubertálne deti a rovnako starí muži dokonca rodiny zakladajú. Neznie to pozitívne? Vážne chcete so štyridsiatkou na krku zaspávať na gauči, navyše sami?
Úprimne sa zamyslite nad tým, či to, že nemáte vzťah, nesúvisí skutočne s onou narušenou intimitou. Možno za sebou máte vážne trochu veľa zranení srdca, aby ste ešte mali chuť niečo skúšať, a váš pokoj, hoci dosť osamelý, pre vás môže byť znesiteľnejší ako riziko toho, že zase dostanete po nose. Až budete mať túto úprimnú chvíľku za sebou, skúste si pripomenúť Raya Bradburyho. Slávny americký spisovateľ je autorom čarovnej vety: „Pokiaľ budete počúvať len svoju racionálnu časť, nikdy nebudete mať ľúbostný vzťah. Musíte skočiť z útesu dolu hlavou a cestou si dovoliť nechať rásť krídla.“
Srdcové puzzle
Inak povedané, pokiaľ nechcete zostať sami, je potrebné ísť láske naproti. Odmyslieť si zo slova „kompromis“ ten negatívny nádych a preformovať ho do pocitu, ktorý vás robí silnejšími: ste schopní kompromisu kvôli vzťahu. Nie je to báječné? Ale hlavne by ste si mali prestať myslieť, že existuje vaša ideálna polovička. Neexistuje. Sú len dvaja ľudia, ktorí sa prácou na sebe samých tými ideálnymi polovičkami ešte len môžu stať.
foto: unsplash.com
