Ženy sa často sťažujú, že muži prestali byť galantní. Že galantní byť nevedia. Niektorí dokonca ani nechcú. Kam sa vraj podeli elegáni z éry čiernobieleho filmu, ktorí vedeli, že keď do miestnosti vojde dáma, majú sa postaviť? Na galantnosť a na jej korene sme sa pozreli podrobnejšie.
Z dnešného pohľadu je „galantný“ v podstate to isté, čo „zdvorilý“ a „znalý etikety“. Skúsili sme sa spýtať niekoľkých žien i mužov, aký musí byť človek, aby sa o ňom dalo povedať, že je galantný. Odpovede boli dosť podobné: „Galantnosť je zdvorilosť.“ „Galantný muž sa k ženám správa úctivo, pozorne, vie, čo si k nim môže dovoliť a čo si dovoliť nesmie.“ „Galantné správanie? Asi také, ktoré sa vyznačuje znalosťou pravidiel spoločenského správania.“ „Galantný rovná sa všímavý. Galantný muž si všimne, keď žene niečo spadne na zem, a podá jej to. Nenechá ju nikdy čakať a je dochvíľny, púšťa ju do dverí ako prvý, vie, ako sa chodí zo schodov a do schodov.“ „Galantný muž nie je hrubý, vtieravý, podliezavý a vie ženu pochváliť.“ Aj elegancia bola občas spomenutá: „Galantný muž musí byť elegantný, upravený a príjemný…“ Pôvodne však galantnosť spočívala v niečom celkom inom, ako vo formálnej zdvorilosti. Podstatou galantnosti kedysi bola hravosť, nespútanosť, frivolnosť a zmyselnosť.
Podmienka: láska
Domovom galantnosti je Francúzsko. Tu sa galantnosť zrodila, rozvinula a tu sa jej aj najviac darilo. Z Francúzska sa síce dostala i do ostatných krajín, ale nikde nemala galantnosť takú podobu a nikde sa nepestovala s takou náruživosťou a zároveň ľahkosťou, ako v krajine svojho pôvodu. Kamkoľvek prišla, narážala na inú kultúru, iné tradície, zvyky a inú náturu. Okolité krajiny, do ktorých sa dostala s veľkým oneskorením, si z nej vzali to, čomu rozumeli a čo im vyhovovalo – následkom bolo, že význam galantnosti sa začal meniť, rovnako ako galantnosť sama. Dôkazy o premenách galantnosti sa dajú nájsť v dobovej literatúre – v románoch, poézii, autobiografických dielach i filozofických rozpravách. Claude Habib, súčasná francúzska historička, spisovateľka, esejistka a profesorka na Sorbonne Nouvelle v Paríži, ktorá galantnosť a všetky jej aspekty niekoľko rokov dôkladne skúmala, zhrnula svoje výskumy v knihe „Francúzska galantnosť“. Tvrdí: „Muž sa galantným nerodí, ale stáva sa ním. Láska je nutnou podmienkou tejto zmeny, lebo žena môže muža scivilizovať len vtedy, keď ju bude milovať.“ Vo francúzskom chápaní nejde však o takzvanú lásku za hrob, o výlučný cit medzi dvoma ľuďmi, ale o lásku k žene ako takej. Chýba jej pátos, dramatická vášeň, ale nechýba jej flirt a erotický náboj.
„Galant homme“
Galantnosť sa začala rozvíjať v sedemnástom storočí na počiatku vlády kráľa Ľudovíta XIV., ktorý zasadol na trón v roku 1638. V dobách kráľa Slnka, ako ho prezývali, nastali vhodné podmienky na to, aby sa začalo meniť spoločenské ovzdušie a „galant homme“, alebo zvodca, milenec či ctiteľ bol na svete. Dnes si niekedy pletieme galantných mužov so stredovekými rytiermi a trubadúrmi spievajúcimi piesne pod oknami, Claude Habib však upozorňuje, že v dobách „predgalantných“ sa správanie mužov voči ženám a žien voči mužom pomerne výrazne odlišovalo od galantnosti. Muž galantný vystriedal takzvaného čestného rytiera, ktorý si zakladal na svojich rytierskych cnostiach a jeho úlohou bolo zušľachťovať rytierske cnosti. Čestní rytieri sa síce tiež dvorili ženám, písali im básne, skladali pre ne piesne, ospevovali ich, ale v ich konaní bolo oveľa viac vážnosti. Čestní rytieri pre svoje ideály nasadzovali životy, merali svoje sily v súbojoch a nezdráhali sa dámu svojho srdca uniesť, keď to nešlo inak. Galantní muži nemali v úmysle umierať, ale oslňovať a baviť sa v spoločnosti opačného pohlavia. K tomu bolo potrebné, aby sa opačné pohlavie zabávalo s nimi. Claude Habib vysvetľuje: „Muži prešli od únosu k okúzľovaniu. Príslušníci druhu cicavcov sa rozhodli správať ako operenci a oddávať sa pompéznosti. Nafukujú sa a chcú oslniť. A akokoľvek sa to môže zdať márnivé, celé toto správanie je správaním odovzdanosti. Vo chvíli, kedy žena prestáva byť cenou skutočného súboja, ale stáva sa sudkyňou symbolického súperenia, sa moc zvrátila. Rozhodnutie je na strane ženy.“
Vláda nežnosti
Práve v tejto zmene vo vzťahu k ženám spočíva najväčší prínos galantnosti. Únos ženy vyzerá síce efektívnejšie ako laškovný, skrytými erotickými narážkami nabitý rozhovor, ktorý moderná spoločnosť niekedy považuje za nevhodné a sexistické správanie. Faktom však je, že pre čestného rytiera žena nebola rovnocennou partnerkou. Naopak. Bola iba ženou, na názor ktorej sa nikto nepýtal, a pokiaľ áno, príliš ho nebral do úvahy. „Súboje o ženy si nevymysleli ženy,“ uvádza historička. „Vymysleli si ich muži a žena bola nútená podriadiť sa výsledku. S príchodom galantnosti sa ihneď zlepšilo postavenie žien. Zámerom galantnosti bolo nastolenie vlády nežnosti.“ Galantnosť priniesla čosi dovtedy nevídané. Umožnila ženám, aby sa nielen zúčastňovali spoločenského diania, ale predovšetkým aby sa mohli začať slobodnejšie prejavovať. Galantnosť so sebou síce priniesla uvoľnenie mravov a omnoho neviazanejšiu morálku, ako bolo zvykom v minulosti, ale – ako zdôrazňuje Claude Habib – uvoľnenie mravov je súčasťou slobody, pretože predpokladá určitý stupeň ženskej emancipácie. Iba obojstranná sloboda umožňuje galantnú konverzáciu. Čestní rytieri a radikálne feministky by síce oponovali, že muž, ktorý so ženou konverzuje na šteklivé témy, nemá k nej patričnú úctu, ale francúzska galantnosť dáva ženám omnoho viac priestoru, aký mali dovtedy. Vo svete, ktorý vzýval galantnosť, boli ženy slobodnejšie a muži im túto slobodu ochotne a s radosťou umožňovali. „Súčasťou galantnosti je i zložka mužskej statočnosti, ktorá nemá strach prejaviť sa,“ presvedčená je Claude Habib. „Galantný muž sa jednoducho nevystavuje ťažkým úderom mužov, ale ženskej ľubovôli. Je to iný druh nebezpečenstva. Galantný muž nevymáha od ženy povolenie, ktoré príliš zväzuje svojou záväznosťou, ale pri každej príležitosti usiluje o zábavu ženy. Či sa s ním ženy cítia dobre a či sa bavia, to je všetko, čoho si trúfajú domáhať sa. Má nadanie pre detaily, zmysel pre maličkosti a je príjemný. Nie je to nevyhnutne vrodený dar, ale i umenie, ktoré sa pestuje.“
Cesta do Európy
Rovnakého názoru bol i francúzsky spisovateľ Stendhal. „Najvyššie šťastie, aké môže poskytnúť láska, je prvý stisk ruky milovanej ženy,“ píše vo svojej esejistickej knihe „O láske“. „Oproti tomu šťastie v galantnej láske je oveľa skutočnejšie a tiež oveľa častejšie sa stáva príležitosťou k rozmarným hrám.“ Na takých hrách nebolo nič sexistické – pokiaľ obaja protagonisti súhlasili a pristúpili na pravidlá, nikto nikoho neponižoval. Šteklivé narážky ženu nezrážali, naopak jej umožnili vystúpiť z ulity formálnej cnosti, aby sa mohla zúčastniť týchto galantných hier. V priebehu osemnásteho storočia sa francúzska galantnosť vydala na cestu do Európy, vrátane našich končín, iné kultúrne prostredia a iné tradície však z nej prijímali iba niektoré prvky. Francúzska frivolnosť a neviazaná hravosť sa v ťažkopádnejšom habsburskom prostredí s prísnejšou a meštiackou morálkou nemala šancu uchytiť vo svojej pôvodnej podobe, rovnako tak jej neprialo prostredie v Taliansku či Španielsku, kde panovali oveľa silnejšie rodové väzby. Neviazanosť sa považovala za ich porušenie a bola hanbou pre celú rodinu, čo sa nezlučovalo s francúzskou galantnosťou sedemnásteho storočia. Stendhal tiež spomína, že v Taliansku a Španielsku stáli proti hravej galantnosti príliš veľké vášne, prchkosť a sklony k majetníctvu. A tak sa galantnosť začala meniť a v priebehu storočí došlo k zmenám aj v samotnom Francúzsku.
Od hry k etikete
Galantnosť prestala byť laškovnou hrou medzi mužom a ženou a začala sa rozvetvovať do rôznych smerov a naberala nové významy. Spisovateľ Marcel Proust, žijúci na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, už vo svojom najslávnejšom diele „Hľadanie strateného času“ slovom galantnosť neoznačoval obojstranne príjemnú konverzáciu medzi mužom a ženou, ale spôsob neúprimného lichotenia na účet žien. Už nešlo o lichotenie myslené so všetkou vážnosťou ani o lichotenie s erotickým podtextom, ktorým muž vyjadroval, že má o ženu, s ktorou laškuje, záujem, že sa mu páči a že ho baví si s ňou vymieňať bonmoty a diskutovať s ňou. Galantnosť sa stala iba formalitou a vymizlo z nej nadšenie, ktoré bolo typické pôvodné galantné správanie. Premenila sa v príjemné, lichotivé a lživé správanie. Namiesto hry, v ktorej bolo množstvo priestoru pre fantáziu a ktorá dovoľovala mužom a ženám voľne sa vyjadrovať i správať, sa z nej stala etiketa, teda súbor pravidiel spoločenského správania, ktoré je nutné dodržiavať, ak chce byť muž považovaný za galantného a vnímavého k ženám. A je to práve táto galantnosť (galantnosť v dnešnom, nie však v pôvodnom význame slova), po ktorej ženy volajú. Chcú muža, ktorý sa vie chovať podľa etikety. Muž vyžívajúci sa v hravej a šteklivej konverzácii sa postupom času stal nezdvorilým, vtieravým sexistom a šovinistom, ktorý nevie, čo je to slušné správanie. Dnes sa erotické narážky na pracovisku alebo medzi cudzími ľuďmi považujú za sexuálne harašenie a za ponižovanie ženy, pritom málokto vie, že pred temer štyristo rokmi dali ženám slobodu.
Predstavy o láske
Claude Habib je presvedčená, že galantnosť nemieni potláčať identitu ženy a nestojí v príkrom rozpore k ženskej emancipácii. Naopak. Podľa nej jej nepochopenie vedie k strachu: k strachu povedať alebo urobiť niečo, čo by druhá strana mohla považovať za obťažovanie, ale tiež k strachu prijať kompliment, aby dotyčný nechcel niečo viac. „Súčasníci mali naozaj šťastie, narodili sa v príhodnom momente: nielenže v 17. storočí poznali viac pôžitkov, ale aj im lepšie rozumeli. Práve sa vyrovnali s omylom v láske a nič im nebránilo, aby vychutnali šťastie, ktoré predchádzajúce generácie nedokázali uviesť do súladu s chodom sveta. Tento optimizmus získal vysoké kruhy, zasiahol i priame okolie mladého Ľudovíta XIV. a na počiatku jeho vlády vytvoril výnimočné ovzdušie so zvláštnym aspektom dosiahnutej utópie. Galantný ideál bol takmer jedno storočie územím súladu na tému túžby. Tento súlad nemal súkromný charakter, i keď sa prejavoval v živote jednotlivcov. Galantnosť nebola milostnou zhodou medzi dvoma bytosťami, ale zhodou o predstave, čo je láska.“
Zrodenie džentlmenov
Rovnako posunutý význam ako galantnosť a galantné správanie má aj slovo džentlmen. „Džentlmen“ a „galant homme“ podľa pôvodných významov nemajú spolu vôbec nič spoločné, ale dnes sa oba termíny veľmi často zamieňajú alebo dokonca používajú ako synonymá. Kto je galantný, býva zároveň džentlmen. Kto je džentlmen, musí byť i galantný… Džentlmen tu bol však omnoho skôr ako muž galantný. Hoci džentlmenov rozšírilo Anglicko a preto si ich spájame predovšetkým s ním, o čom, okrem iného, svedčí vžitý termín „anglický džentlmen“, pôvod džentlmenov siaha do starého Ríma. Džentlmen – gentleman – vzniklo z latinského gentilis, čo znamená rodový, náležiaci k rodu. Starším príbuzným džentlmena je francúzsky gentilhomme, španielsky hombre gentil alebo taliansky gentil uomo (dnes sa používa i gentiluomo). Týmito označeniami sa netituloval len tak hocikto. V Ríme a neskôr i v ďalších krajinách ich mohli používať iba muži, ktorí pochádzali zo starých, dobrých a vznešených, alebo ak chcete urodzených, rodov. V tomto význame sa dostali džentlmeni aj do Anglicka. Gentl (vznešený, urodzený, šľachtic) + man (muž). Príslušníci strednej a nižšej triedy nemali právo užívať označenie džentlmen, pretože nepochádzali zo šľachtických rodín, a teda jednoducho neboli džentlmenmi zo zákona. Už v štrnástom storočí však na adresu džentlmenov a ich pôvodu zaznievali ľudové posmešky a ľud sa búril proti triednym rozdielom. Potulný kňaz John Ball a jeho prívrženci na svojich stretnutiach skandovali heslo: „When Adam delft and Eve span, who was then the Gentleman?“ (Do slovenčiny sa to niekedy prekladá: „Keď Eva priadla a Adam ryl, kto bol teda gavalier?“ Gavalier však nie je to isté, čo džentlmen a používa sa len kvôli rýmu. Lepšie by bolo: „Keď Adam ryl a Eva priadla len, kto bol teda džentlmen?“) Prvé dôkazy toho, ako sa význam slova džentlmen začal meniť, sa dajú nájsť v anglickej literatúre na prelome štrnásteho a pätnásteho storočia. Šľachtici sa však stavali proti tomu, aby za džentlmena bol označovaný neurodzený muž bez šľachtického pôvodu len preto, že má vybrané správanie. Kráľ Jakub II., vládnuci v druhej polovici sedemnásteho storočia, vraj istej dáme na jej úpenlivú prosbu, či by neurobil z jej syna džentlmena, odpovedal, že z neho môže urobiť muža noblesného, ale džentlmena nie. Ľud mal na to iný názor, a pretože tento termín čím ďalej, tým častejšie používali aj nižšie vrstvy, došlo k výraznému posunu významu až do tej podoby, ako ju poznáme dnes. V Anglicku bol v roku 1832 dokonca prijatý reformačný zákon, ktorý význam slova „džentlmen“ oficiálne rozširuje. Na základe tohto zákona mohol byť džentlmenom nielen muž pochádzajúci zo šľachtického rodu a odlišujúci sa od strednej a nižšej triedy pôvodom, ale i muž zo strednej triedy, pokiaľ dosiahol určité postavenie (napríklad v armáde), vzdelanie alebo mal tie správne spôsoby. V súčasnosti má džentlmen dva hlavné významy. V prvom prípade sa týmto termínom označuje muž akéhokoľvek pôvodu, ktorý je čestný, spravodlivý, zdvorilý, pozorný a úctivý k ženám (teda v súčasnom význame galantný), vie sa správať v spoločnosti, dokáže sa ovládať, nie je hrubý, vulgárny, neohrabaný a podobne. V druhom prípade sa ním označujú muži všeobecne, napríklad keď sa oslovujú vo väčšom počte. Írsky spisovateľ a satirik Oscar Wilde napísal: „Ak je muž džentlmen, vie toho dosť, a ak nie je džentlmen, potom všetko, čo vie, je mu na škodu.“
