Denne používame mobil v priemere tri a štvrť hodiny. Nečudo, že takáto zrastenosť môže viesť až k chorobnej obave z vybitia batérie, absencie signálu či straty zariadenia. Porucha dostala už aj meno – nomofóbia.
Radový používateľ odblokuje svoj mobil 58-krát za 24 hodín. Pochybujete? Tak si spoločne pripomeňme, že smartfóny okrem komunikácie, vrátane tej esemeskovej, mailovej a na sociálnych sieťach využívame aj ako prehliadač, vyhľadávač, hodinky, budík, diár, rosničku, svietidlo, navigáciu, fotoaparát, platobnú kartu, walkman, trénera, noviny…
STRACH Z PREMEŠKANIA
Nuž a ak sa tento návyk zrazu nedá saturovať, nezriedka to vyvoláva psychomatické stavy porovnateľné s abstinenčnými príznakmi pri nedigitálnych závislostiach. Stačí dokonca čo i len predstava takejto galiby a už je tu panika alebo depresia. Rozbúši sa vám srdce pri poslednom percente na displeji?
No-mobile-phone phobia, čiže nomofóbia, je najvypuklejším prejavom všeobecnejšieho a staršieho syndrómu nazývaného FoMO (Fear of Missing Out). Strach z premeškania sa prejavuje nutkavým kontrolovaním elektronickej pošty, okamžitými reakciami na notifikácie, urputným scrollovaním aj vo výťahu, na toalete, pri jedle.
Sedem z desiatich takýchto akcií trvá kratšie ako dve minúty a polovica z nich sa udeje do troch minút od ukončenia tej predchádzajúcej. Áno, hovorí sa tomu aj tik. Takmer bez výnimky sa objaví s pominutím situácií, v ktorých sme nútene boli dlhšie offline: pri odchode z kina, po pristátí lietadla či v šatni posilňovne.
FoMO je neuróza, ktorá vyplýva z pocitu nezahrnutia, informačnej deprivácie a doľahnutia obavy, že nám uniká ten najlepší možný život. Postupné narastanie hladu po prísune podnetov často vedie k posadnutosti na úkor vzťahov v súkromí a výkonov v zamestnaní.
RADŠEJ BEZ TOPÁNOK
Tretina respondentov priznala zdvihnutie hovoru počas intímnych chvíľ s partnerom, každý piaty anketovaný by si v prípade nutnosti voľby radšej vybral týždeň chodenia bez topánok a viac ako polovica vôbec nikdy nevypína svoj aparát.
V profesijnej sfére býva naše podliehanie ešte neodvratnejšie ako v súkromí. Nechceme zlyhať, premrhať príležitosť (na povýšenie, biznis roka, narodeninovú oslavu kolegyne o dve poschodia korporátnej budovy vyššie), niečo zanedbať, neprítomnosťou – fyzickou alebo len v obraznom zmysle – ohroziť svoju prestíž, pozíciu vo firemnej hierarchii či nebodaj zamestnanie ako také.
Syndróm voľnejšie definoval už v roku 1996 Dan Herman. Výraz FoMO prvý raz použil Patrick James McGinnis v roku 2004. Nomofóbia, teda patologické štádium priamo v spojení s mobilmi, pribudla do slovníka o štyri roky neskôr. Vtedajší údaj hovoril o 53 percentách zasiahnutých. Už o ďalšie štyri roky prieskum posunul hodnotu na 66 percent. Chcete rýchlotest? Výskumníci stanovili, že zlomová výdrž bez mobilu je 1 : 43 h. Vyskúšajte. Pochopiteľne, v bdelom stave.
ČOKOĽVEK, ALE NIE VŠETKO
Paralyzujúcim štádiom FoMO je neschopnosť konať – FoDA (Fear Of Doing Anything). Reálne naplnenie tohto pôvodne iba teoretického konceptu prišlo s rozmachom internetu a najmä mobilov a ich univerzálnosti. „Postihnutí“ uviaznu vo virtuálnom priestore, hoci si sami uvedomujú, že ani tak neukoja svoju túžbu nasýtiť sa podnetmi. A teraz si do toho skúste dosadiť nefunkčný či zmiznutý prístroj: výsledkom je nočná mora nomofobika.
Moderné nástroje na neobmedzené spojenie so svetom zabezpečujú, že kedykoľvek a kdekoľvek máme na dosah kohokoľvek. Pričom to, samozrejme, platí aj naopak. Pod vplyvom sústavnej obojsmernej dostupnosti zabúdame, že síce môžeme zvládnuť čokoľvek, ale nie všetko. Problém nastáva, keď ignorujeme tento kľúčový rozdiel.
Ultimatívnou metódou na čelenie FoMO, čiže aj nomofóbii, je digitálny detox. Menej striktný prístup sa označuje za digitálny minimalizmus. Craig Link upozornil: „Zjednodušený život nie je neplnohodnotný život, ale život obsahujúci len to, čo je pre človeka podstatné a robí ho šťastným.“
