Práva a povinnosti nás a našich partnerov nám často nedávajú spávať. Čo si môžu dovoliť ľudia okolo nás a čo je už príliš? Máme vybudované svoje útočisko, ktoré nám dovoľuje rozvíjať svoje schopnosti a spoznávať nové veci? Kde pramení strach, agresivita a závisť v akomkoľvek vzťahu? Odpoveď sa vám naskytne na nasledujúcich riadkoch.
Ženy verzus muži
Už dávno neplatí, že žena sa stará iba o deti a stojí doma pri sporáku, upratuje a nakupuje, vytvára zastaranú predstavu tepla domova. Často sa stáva, že ešte počas materskej dovolenky, ktorá, priznajme si, dovolenkou vôbec nie je, vo voľnom čase určenom na regeneráciu tela a nervov, pracuje. K tomu sa môžu pridružiť nečakané rodinné konštelácie, ako starostlivosť o starých rodičov, staršie dieťa a podobne. Veľa emócií a veľa nárokov, veľa súbežných funkcií a činností. Ihneď, ako vo vzťahu ukážete, že vaše hranice nie sú pevné, sú neustále posúvané, takto sa podľa výskumov, cíti skoro 70 percent žien v partnerskom spolužití.
Samozrejme, posúvania hraníc nie sú schopné len ženy, ale aj muži. Treba byť na pozore, keď ukážete svoje schopnosti? Čo sa týka domácich prác, asi ani tak veľmi nie. Páni musia priznať, že aj keď vedia upratovať, nakoniec tú čerešničku na torte v podobe čistej domácnosti dá aj tak žena, aspoň väčšinou. Boľačky mužov sú položené často na finančnej zodpovednosti, ktorá nie je vždy správne pochopená. Mužský svet je ako veľká počítačová hra, v ktorej by sa chcel každý muž pohybovať ako hrdina. A nezdary bolia omnoho viac. Do toho prídu domov a ženy sa chcú rozprávať, a oni zrazu nemajú chuť… Utekajú a nevedia kam. Na pocit nepochopenia trpí v partnerstve 65 percent mužov. Neľakajte sa, sú to len základné útrapy, ktoré zažívajú ženské aj mužské polovičky. Každý vzťah je totiž originál.
Eva a Adam
Pracuje počas materskej dovolenky, jej telo je rizikovým tehotenstvom veľmi zasiahnuté a je vyčerpaná. Býva stále chorá, a napriek tomu sa snaží maximálne venovať svojej malej dcérke. Alebo dvom? Druhá, nevlastná dcéra, je o čosi staršia, ale stále je to malé dieťa. Emočne veľmi labilné, zasiahnuté správaním sa jej fyzickej matky. Eva sa cíti fyzicky a emočne veľmi vyčerpaná. Rekapituluje si minulé mesiace, počas ktorých sa riešilo nie ich dieťatko, ale usporiadanie vzťahu medzi jej partnerom a jeho bývalou ženou. Je jej z toho smutno, ale ona sa predsa snaží šíriť radosť. Dá sa to? Jej muž sa na ňu ani neusmeje, nevšíma si jej pohladenia, túžbu byť objatá, cítiť sa milovaná. Neustále poznámky ohľadne jej vzhľadu a neschopnosti robiť veci podľa Adamovej predstavy ju zrážajú k zemi.
Adam každý deň dlho pracuje. Zo začiatku to bolo potrebné, ale po určitom čase do práce začal skôr utekať. Žena ho už nepriťahuje, ale vyhovuje mu, že tam doma je a stará sa o deti. Je rád, že je skôr submisívna, a vlastne to využíva. Zo začiatku nechcel, ale keď sa tak ponúka? Myslí si, že ak donesie Eve dosť peňazí, úplne to postačí. Počkať, ale aj Eva ešte môže pracovať. Aj o tom rozhodol Adam. Dokonca aj o tom, kde budú bývať. Má svoje predstavy a štandardy, ktorých sa nerád vzdáva. Sú nimi aj hádky, ktoré rád vyvoláva pred svojimi deťmi.
Keď Eva nabrala trošku viac síl, začala Adamovi nastavovať zrkadlo. Keďže podľa Adamových nárokov mu z partnerského spolužitia plynulo ešte stále dosť výhod, alebo to bolo spôsobené aj jeho pohodlnosťou, vo vzťahu ostával. Ten, kto chcel odísť, bola Eva, ktorej sa táto pozícia vôbec nepáčila. Nebola jej vlastná.
Adam stále Eve vyčítal, že sa do ničoho nezapojí. Na jeho hlave stálo nielen primárne financovanie domácnosti, ale aj hľadanie bývania a veľké nákupy.
Naopak, Eva Adamovi zo začiatku nevyčítala nič. Až neskôr si uvedomila, čo vlastne zvládala. Výčitky boli bolestivé. Žiadny z jej názorov a nápadov nebol pre Adama dosť dobrý. Potom sa vzdala a prestala sa do niečoho zapájať. Nemala na to silu. Celá domácnosť a výchova dieťaťa stála na nej. Neustále výčitky a obviňovanie jej podlamovali sebadôveru. Začala sa uzatvárať do seba. Do toho sa stihli trikrát sťahovať, a aj keď Adam všetko presťahoval, baliť a vybaľovať veci musela ona sama. Pomoci od Adama sa jej nedostávalo ani večer, keď prišiel z práce, málokedy sa zapojil do chodu domácnosti.
Názor odborníka
„Každému podobnému stavu sa dá predchádzať. Či už správne nastavenou komunikáciou, ktorá prichádza v príhodný čas, alebo uvedomením si svojich práv a povinností,“ hovorí poradkyňa a koučka v oblasti vzťahov, Emily Grun. „V niektorých situáciách je dobré neuzatvárať sa do seba a byť odvážny. Vhodné nastavenie slov však neovládame všetci podľa pravítka, a aj to je niekedy dobre. Nemôžeme byť predsa za každých okolností dokonalí.“
Podľa Emily Grun nastávajú nezhody ohľadne vyrovnaných partnerských pozícií v povinnostiach práve tam, kde sa ozývajú korene vzorcov správania z predošlých vzťahov alebo zo vzťahov rodičov. K úplnému pochopeniu vedie správna sebaanalýza, ktorú vám určite neurobí partner vykrikujúci počas hádky všetky vaše „nedostatky“.
„Každý máme svoj malý svet a robíme v ňom to najlepšie, čo vieme, aspoň sa tak domnievame. Treba si však uvedomiť, že partner má tiež svoj svet. A medzi týmito dvoma svetmi sa nemusí za každú cenu nachádzať čistá pravda a poriadok. Rozuzlenie toho, ktorý z týchto svetov prináša to najlepšie a má väčšiu cenu pre vzťah, je v podstate gordický uzol. Buď si uvedomíte, čo chcete a čo nie a dáte to asertívne najavo druhému partnerovi, alebo vás čaká spletitá chodba reakcií nadväzujúcich jedna na druhú v ťarche nepochopenia,“ dodáva Emily.
Často dochádza k podobným situáciám, keď sa parteri cítia byť po niektorej stránke vyhorení. Neustále sa opakujúca jednostranná záťaž prináša svoje obete v podobe rezignácie, straty snahy k spoločnému tvoreniu. Odtiaľ je len krok k depresii a tá môže prísť len na pár dní alebo aj na omnoho dlhšie obdobie…
Z čoho budujeme vzťahy
Základňou pre naše vzťahové konštelácie v dospelosti sa stáva aj pocit bezpečia a nádeje, ktoré sme si vybudovali počas detstva. Nádej ako taká vzniká práve v období, keď rozvíjame všetky naše schopnosti a chceme všetko objavovať. Budujeme ju v spojitosti s istotami, ktoré nám poskytuje rodinné zázemie a určité predvídania schopné situácie či rituály. Deti sú aktívne bytosti, ktoré automaticky chcú preskúmať a ovládať svoj vnútorný a vonkajší svet. Deti sa usilujú o rozvíjanie zručností, získavanie nových schopností, rozvíjanie ciest smerom k cieľom a hľadanie nových skúseností. Inými slovami, prirodzeným stavom zdravého dieťaťa je preskúmanie a nádej.
Nádej je stav, v ktorom očakávame pozitívne výsledky v živote kvôli našim schopnostiam rozvíjať jasné, náročné a dosiahnuteľné ciele, identifikovať stratégie alebo cesty k týmto cieľom a získať motiváciu potrebnú na aktívne sledovanie cieľov. Výskum poukazuje na ľudí dosahujúcich lepšie výsledky s nádejou, ako na ľudí s lepším fyzickým a duševným zdravím (bez úzkostí, depresie a majúcich šťastie). Tieto výsledky dosahujú väčšinou na vyšších úrovniach v škole, športe i práci.
Napriek tomu, že proces rozvíjania nádeje sa začína v ranom detstve, pokračuje do dospelosti a ovplyvňuje všetky naše vzťahové situácie.
Proces rozvoja nádeje sa začína tým, že jedinec má „bezpečnú základňu“. Bezpečná základňa nie je fyzickým objektom. Skladá sa z tých ľudí v našom živote, ktorí sú neustále k dispozícii a reagujú na nás v čase potreby, a ktorí nás podporujú pri dosahovaní našich osobných zmysluplných cieľov. Pre zdravé vzťahy v budúcnosti je potrebné, aby aspoň jeden člen domácnosti dokázal vhodným spôsobom byť k dispozícii a pripravený reagovať, keď je požiadaný o pomoc, aby povzbudil a aj pomohol aktívne; vhodné je to až po tom, keď je o to požiadaný a je to nevyhnutne potrebné.
Presadiť sa, byť asertívny a správne odhadnúť výsledok riskovania dokážeme len vtedy, ak je naše podvedomie naučené, že naša základňa je bezpečná a nič s ňou nepohne.
Autonómne správanie
Odborníci sa zhodujú na tom, že prílišné kontrolovanie či už vo výchove alebo vo vzťahoch neprispieva k pocitu bezpečnosti a vytváraniu takej dôležitej súčasti života, ako je nádej a vlastne aj dôvera. Neustále otázky ohľadne rôznych činností, citové vydieranie a nepríjemný tón reči, to všetko v nás vytvára pocit neistoty. Až 90 percent partnerov vo vzťahu, kde ten druhý partner vytvára zázemie väčším podielom, uviedlo, že im to pomohlo viac sa uvoľniť a presadiť sa v náročnejších životných situáciách. Podmienkou ale bola partnerova dôvera v to, že ten druhý to nezneužíva. Tú mali len respondenti s vybudovanou nádejou. V ostatných prípadoch dochádzalo k neustálym hádkam a výčitkám ohľadne práv a povinností vo vzťahových štruktúrach. Nedôvera totiž ide ruka v ruke so závisťou a pocitom ublíženia.
Pre zaujímavosť, výskumníci Grolnick, Frodi a Bridges v roku 1984 počas výskumov zistili, že matky, ktoré sa správali viac autonómnejšie, mali deti, ktoré boli počas herných aktivít vytrvalé. Nadväzujúce výskumy z roku 1993 preukázali a potvrdili, že menej kontrolované deti naozaj majú v porovnaní s deťmi pod neustálou kontrolou omnoho viac trpezlivosti a vytrvalosti. Tieto zistenia naznačujú, ako ovládanie rodičov bráni rozvoju nádeje a autonómie v ich deťoch.
Opraviť nastavenie?
Samozrejme, v dospelosti nepomáha neustále odvolávanie sa na výchovu z detstva. Spracovanie vnútorných bolestí sa zakladá na správnej definícii svojich potrieb alebo nenaplnených túžob. Nastavenie na úspech, ktorý značí nádej, na šťastné konce a aj začiatky, znamená ukončenie premýšľania na úrovni obete. Zodpovednosť, ktorú už máte vo svojich rukách, znamená premenu životných situácií na benefity, ktoré vám buď pomôžu k hlbšiemu sebapoznaniu alebo k vyvrcholeniu s radikálnou zmenou premýšľania. Namiesto premieľania každého stretu s tvrdou realitou, je vhodné sústrediť sa na to, ako vyzerá pocit dostatku a bezpečia. Pomôže vám to prísť na to, čo je pre vás podstatné. Keďže v živote neprichádza nič samé od seba, musíme na sebe intenzívne pracovať a určiť si správne priority.
Vedci zaručujú po nastolení rovnováhy v oblasti pocitu bezpečia, nastolenie rovnováhy aj vo vašom živote, a to predovšetkým vo vzťahoch – v práci, s priateľmi alebo v rodine. Začať vyžarovať pocit bezpečia môžete jednoducho, a to napríklad kultiváciou vašich vyjadrení a tónu hlasu. Len krôčik potom máte k tomu, aby ste mohli lepšie pochopiť nielen seba, ale získali silnú empatiu. Vytvoríte totiž priestor na vyjadrenie sa, namiesto okamžitého zastrašenia.
foto: unsplash.com
